Dnes ho velebíme ako hrdinu, no bol aj zatracovaný, dokonca už svojimi súčasníkmi. Dobrodruh a zároveň politik, rovnako okúzľujúci ako výbušný a prchký. Skutočná tvár jediného Slováka, ktorý sa stal francúzskym generálom, však bola oveľa komplikovanejšia a historici sa ju snažia postupne očistiť od nánosu mýtov a legiend. Aké sú najnovšie zistenia o Štefánikovi?
Píše sa 2. jún 1917 a vo francúzskom Breste nastupuje na loď smerujúcu do Spojených štátov útly muž s prenikavými modrými očami. V Európe už štvrtý rok zúri ničivá zákopová vojna, ktorá o niekoľko desaťročí neskôr vstúpi do histórie ako prvá svetová. Ten muž má odvážny plán. Chce vyhľadať a „pozbierať“ krajanov, ktorých z rakúsko-uhorskej monarchie do zámoria vyhnala bieda a túžba po lepšom živote, a presvedčiť ich, aby vytvorili armádu.
Vojsko má slúžiť štátu, ktorý zatiaľ existuje iba v predstavách niekoľkých politikov, no ktorý by mal vzniknúť aj preto, že jeho nádejní občania sa v tom obrovskom konflikte pridali na stranu štátov Dohody, ktoré, zdá sa, budú diktovať povojnové usporiadanie starého kontinentu.
Ten zatiaľ ešte neexistujúci štát sa volá Československo. A ten muž vo francúzskej uniforme Milan Rastislav Štefánik.
Vojsko neexistujúceho štátu
Ešte pred tým, ako odcestuje do USA, sa o niečo podobné usiloval napríklad už v Rusku či Rumunsku. A zvládne husársky kúsok – práve v Rumunsku sa mu zo zajatcov rakúsko-uhorskej armády podarí „naverbovať“ okolo 1 500 Čechov a Slovákov, ktorí sa v čase, keď vyjednáva v Amerike, už v Cognacu v rámci 21. a 22. pluku organizujú pod francúzskym velením, ale pod československou vlajkou.
Jeho však už trápia iné starosti – Spojené štáty totiž medzičasom vstúpili do vojny a organizujú vlastnú armádu. Milan Rastislav Štefánik však prostredníctvom francúzskeho veľvyslanectva vo Washingtone vstúpi do vyjednávaní a americkú vládu presvedčí, aby sa tí Česi a Slováci, ktorí ešte nemajú americké občianstvo, mohli ako dobrovoľníci prihlásiť do vznikajúcich československých légií.
Prečo všetka tá snaha? Myšlienka o spoločnom štáte Čechov a Slovákov sa pomaly rodila už pred prvou svetovou vojnou, no práve počas nej nabrala jasné kontúry. Jej hlavným strojcom sa stal trojlístok politikov: Tomáš Garrigue Masaryk, Edvard Beneš a Milan Rastislav Štefánik. Aj keď v prípade jediného Slováka v tomto zoskupení je označenie politik len jedným z možných prívlastkov (keďže jeho záber bol oveľa širší).
Tak či onak, práve títo traja muži, hoci s odlišnými povahami a neraz aj názormi, vo februári 1916 v Paríži založili Československú národnú radu ako reprezentatívny orgán československého zahraničného odboja. Jej úlohou bolo zastrešovať a organizovať všetky aktivity, ktoré by primäli vtedajšie európske mocnosti, aby na troskách (vtedy však ešte oficiálne existujúcej) mnohonárodnostnej rakúsko-uhorskej monarchie dovolili vznik nového štátu.
Na to však potrebovali omnoho viac ako len zbožné priania popredných predstaviteľov Čechov a Slovákov. Chcelo to veľa úsilia, diplomatického umu, správne zvolených aktivít a aj kus povestného šťastia. A všetko (s výnimkou toho vrtkavého šťastia) vedel poskytnúť práve Štefánik.
Smrť ako zrodenie legendy
Kto to však onen modrooký mladý muž bol? Otázka znie možno napohľad naivne, no Milan Rastislav Štefánik sa vďaka svojmu neobyčajne pestrému životu a tragickému koncu v mladom veku stal v priebehu desaťročí hrdinom aj antihrdinom a ikonou, pri ktorej sa dodnes niekedy ťažko oddeľujú legendy od skutočnosti. A to napriek tomu (alebo možno práve preto), že jeho život máme pomerne dobre zmapovaný.
„Tragická smrť v prvom období, teda počas prvej ČSR, do značnej miery prispela k Štefánikovej heroizácii. Štefánik v generálskej čiapke pôsobil ako...
Zostáva vám 85% na dočítanie.