Mohli by sme to nazvať aj Scény z Barunkinho manželského a milostného života. Osudových mužov asi najvýznamnejšej Češky bolo nečakane veľa a šťastia jej nepriniesli. Božena Němcová totiž v skutočnosti žiadna Barunka nebola. Skôr úplný opak – silná, nespútaná, emancipovaná, nezvládnuteľná, emotívna žena. Najväčšia individualita obrodeneckej Prahy.
Jej život nie sú len veľké diela, ale aj boje s manželom, ukrutná chudoba, smrť syna, neutíchajúce ohováranie aj pozoruhodní milenci. Nie, slávna spisovateľka nežila v idylickom svete Starého bielidla. Zomrela pred 156 rokmi, 21. januára 1862.
Bol to nádherný pohreb. Honosný, patetický a plný veľkých gest, prísah a prejavov. Ako keby zomrela kňažná. Kdekto zabudol, v akej biede táto umelkyňa, múza a femme fatale celej Prahy živorila. Kdekto zabudol, že ju ešte pred pár dňami ohovárali ako zvodkyňu, čarodejnicu a nehanebnicu. Kdekto zabudol, že o ňu bojovali mnohí muži, a potom s desom utekali, keď ich začala spaľovať jej vášeň. Kdekto zabudol, ako veľmi sa na nej predsudky, nepriateľstvo a utrpenia podpísali.
Božena Němcová zomiera vyčerpaná, ale stále mladá. Nedožije sa ani štyridsiatich dvoch rokov. Rozlúčku má podobne veľkolepú ako mučeník a jej priateľ Karel Havlíček, ktorého pohreb v roku 1856 opísala detailne v liste svojmu niekdajšiemu milencovi Wilhelmovi Dušanovi Lamblemu s tým, že si nechala „viazať krásnu korunu na veko, z listov bobkovej višne, a polveniec na čelo z vavrínu“. Žiadnu tŕňovú korunu, ako sa dnes traduje.
Božena Němcová netuší, že Babička sa dočká viac ako troch stoviek vydaní. Áno, počujete dobre, to číslo sa dnes pohybuje niekde okolo 350 za 162 rokov. Netuší, že sa hneď po smrti stane symbolom cnosti, čistoty a vzorom pre celé generácie žiačikov. Netuší, že ju vymaľujú presne opačne, než ju celý život vnímali. Že jej život sa presťahuje na stránky jej románov a na skutočnosť sa rýchlo zabudne. Idealizáciu prebije surovosť vášní, hladu, závisti aj násilia, s ktorými sa stretávala viac, než bolo zdravé.
Ukojenie túžob
Manžela jej vybrala predovšetkým matka. Sotva ho v roku 1837 spoznala, hneď sa brali. Božena mala sedemnásť, Josef Němec tridsaťdva. Čoskoro po svadbe sa im narodil syn Hynek, rok po ňom Karol, hneď potom Theodora a nakoniec ďalší syn Jaroslav. V dvadsiatich dvoch rokoch tak mala už štyri deti. Sama písala, že sa vydala z nerozumu a že bolo od začiatku jasné, že sa povahy manželov k sebe nehodia. Upätý úradník monarchie a najslobodomyseľnejšia žena, akú si kto vedel predstaviť.
„Keď zídem niekedy do Valhaly môjho srdca, tu sa rada zastavím pri obrazoch môjho dievčenského veku – to bola to najkrajšie obdobie – ja som nestratila svoj ideál; nikoho som nemilovala, keď som sa vydávala, ja som oplakávala len svoju slobodu – nariekala som, že zmarené sú na veky krásne sny a ideály môjho života. Ja hľadala som ideál svoj, myslela som, že v láske k mužovi nájdem ukojenie všetkých svojich túžob... Mnohé svetlo mi zablyslo na ceste života, ja som si myslela, že je to svit hviezdy, ale bola to len bludička, ktorá by ma do kalu bola uviedla,“ napísala Němcová oveľa neskôr, v roku 1855, svojmu priateľovi a značne mladšiemu milencovi Hanušovi Jurenkovi. Bol jej poslednou veľkou láskou a pozametal s ňou ako všetci jej osudoví muži predtým.
A nebolo ich málo, hoci spisovateľka bola celý dospelý život vydatá. Nie je pravda, že by svoju rodinu nemilovala, ale jej romantická túžba po ideálnej láske bola napriek všetkým ranám osudu neutíchajúca. Mala si z čoho vyberať, pretože uchádzačov a nápadníkov mala okolo seba neustále neúrekom.
Bola krásna, talentovaná, vedela až škandalózne koketovať a jej neortodoxné správanie síce spoločnosť oficiálne pohoršovalo, ale v skutočnosti mnohým mužom imponovalo. Obrodenecká spoločnosť bola (okrem výnimočných zjavov ako Karel Hynek Mácha) až pokrytecky puritánska. Čo je vidieť napríklad len na tom, ako veľmi nám obrodeneckí dejepisci vsugerovali, že cudné boli aj predchádzajúce obdobia...
Zostáva vám 85% na dočítanie.