V tínedžerskom veku mi do rúk padla útla zbierka ľúbostnej poézie Dotyky. Okúzlený som sa zahrabal do všetkých diel Pána Básnika. Až kým si to nevšimla moja matka a ironicky neprehodila: „Hm, čítaš jeho verše o láske? A to, že tie lásky páchajú samovraždy, ti neprekáža?“
Muž menom Miroslav Válek mi tak odštartoval dilemu, ktorú som neskôr riešil roky. Tento excelentný básnik svojou tvorbou ovplyvnil nie jednu generáciu. Aj nepriamo. Jeho verše sa objavili v piesňach známych slovenských kapiel. Veď ktorý hudobný fajnšmeker by nepoznal Jesennú lásku Mekyho Žbirku či preslávenú Smutnú rannú električku od skupiny Collegium Musicum.
Kto sa môže pochváliť, že jeho diela boli preložené do štrnástich cudzích jazykov, medzi iným aj vo Veľkej Británii či v Spojených štátoch amerických? A súčasne: tento človek zasadol do kresla ministra kultúry ani nie pol roka po anexii Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Stolička, pod ktorou sa strácali posledné ideály, sa pod ním ani len nezachvela nasledujúcich dvadsať rokov.
Využíval v nej všetky slasti vysokého straníckeho funkcionára, člena Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. Aj strasti, keď z bratislavského hotela Carlton musel pozorovať dnes už do histórie zapísanú Sviečkovú demonštráciu proti dohasínajúcej totalitnej moci.
„On bol cynik vo svojej politickej angažovanosti. Žiaden zarytý komunista... Život na výslní sa mu páčil,“ hovorí pre HN magazín politológ a bývalý disident Miroslav Kusý. Válek holdoval cigaretám, fajčil výlučne „Ameriky“. Nenápadne – nápadne vysielaný signál? Literárny kritik Valér Mikula sa možno trafil do čierneho, keď Válka prirovnal k doktorovi Jekyllovi a pánovi Hydovi.
...
Zostáva vám 85% na dočítanie.