Aj najnovší film Julia Ševčíka, ovenčený dvanástimi Českými levmi, zaobchádza s historickou realitou dosť svojvoľne: syn zakladateľa československého štátu kokaín nešnupal a Edvarda Beneša miloval. Aký teda bol tento rozporuplný muž?
Nevyrovnaný, psychicky labilný, plný protikladov. Muž mnohých talentov: hudobného, jazykového, rétorického, ale aj osobnosť bojujúca so skrytými démonmi. Verejnosť ho poznala predovšetkým z tej lepšej stránky, hoci o niektorých jeho eskapádach písala už prvorepubliková bulvárna tlač.
Počas vojny sa vďaka svojim prejavom na vlnách rádia BBC, kde neváhal použiť ani silnejšie výrazy, premenil na celonárodnú inštitúciu „nášho Jendu“. Jeho horšia stránka verejne vynikla až počas februárovej krízy v roku 1948. Komunistický prevrat Masaryk strávil v nečinnosti, nepodporil ministrov demokratických strán, ktorí podali demisiu, a nakoniec sa k úžasu mnohých pridal na stranu víťazov. O pár dní neskôr bol nájdený mŕtvy pod oknami svojho bytu na ministerstve zahraničia.
Životom aj smrťou je Masarykova postava mýtotvorná. Už niekoľko mesiacov po jeho skone vyšla kniha Jiřího Jirotka Zastaveníčka s Janem Masarykem – takmer sto strán vtipov, ktoré rozprával, alebo historky, ktorých bol aktérom. Podobnú kompiláciu, a to už na 250 stranách, vydal v roku 1969 s titulom Úsměvy Jana Masaryka aj Vladimír Thiele.
Film režiséra Julia Ševčíka ide zdanlivo proti mýtu „nášho Jendu“. Masaryk je na plátne zobrazený ako playboy, ktorý sa zúčastňuje na bujarých večierkoch, nalieva sa alkoholom, šnupe kokaín a oddáva sa nespútanému sexu. A hlavne: lieči sa v Amerike skoro rok (v rokoch 1938 až 1939) na psychiatrickej klinike, kde je nútene hospitalizovaný po tom, čo sa v stave nepríčetnosti vlámal k niekomu do bytu a na piane hral československú hymnu.
Slovami „podľa skutočných udalostí“ autori filmu v úvodných titulkoch upozorňujú divákov na to, že teraz nám ukážu, aký Masaryk naozaj bol.
Beneš nezradil
Filmový Jan Masaryk však má toho s tým historickým spoločného pramálo. Zápletka filmu je číra fabulácia. Vo filme sa Masaryk bezprostredne po Mníchove presúva do Ameriky, kde trpí hlbokými depresiami, že nezachránil krajinu, ktorú jeho otec založil, a necháva sa hospitalizovať v psychiatrickej liečebni vo Vineland v New Jersey, teda v zariadení, v ktorom sa historický Masaryk liečil v rokoch 1912 až 1913 z ľahšej formy schizofrénie.
Film sa potom strihom vracia do doby mníchovskej krízy a mesiacov, ktoré jej predchádzali. Ukazuje sa, že počas diplomatického boja o Československo ho prezident Beneš podrazil, keď si za jeho chrbtom objednal u Francúzov a Britov ultimátum, aby mal alibi pre ďalšie ústupky. Filmový Masaryk za to Beneša začne nenávidieť, a dokonca si vyčíta, že ho nezmlátil. Nakoniec si však Beneš niekedy na jeseň 1939 po Masaryka príde do liečebne a presvedčí ho, aby sa pridal k ním vedenému odboju.
Masarykov životopis síce stále obsahuje „biele miesta“ alebo nevyjasnené okolnosti, ale roky 1938 až 1939 medzi ne nepatria. Celý pobyt Jana Masaryka v americkom blázinci je výmysel scenáristov filmu. V skutočnosti bol Jan Masaryk až do konca roku 1938 v Londýne, kde sa štandardným spôsobom rozlúčil so svojimi diplomatickými partnermi a k 1. januáru 1939 odišiel na takzvanú dovolenku s čakateľným (ministerstvo zahraničia mu platilo malý plat až do roku 1940, keď bolo okupačnými úradmi zlikvidované).
Do Spojených štátov pricestoval na začiatku januára 1939 a ihneď začal širokú propagačnú, osvetovú a charitatívnu činnosť v prospech židovských utečencov z Európy. Jeho prednášky a ďalšie aktivity pozorne sledovali diplomatickí zástupcovia Československa a obsiahlo o nich referovala americká tlač, takže je vylúčené, že by bol v tom čase hospitalizovaný na nejakej psychiatrickej klinike, hoci len krátkodobo. A v polovici apríla 1939 bol Masaryk už späť v Londýne, kde sa v plnom duševnom zdraví zapojil do činnosti formujúcej sa exilovej reprezentácie.
Skutočný Jan Masaryk nemohol Edvarda Beneša po Mníchove začať nenávidieť, pretože celá historka s vyžiadaným ultimátom je výmysel. Podľa nepriamych britských a francúzskych diplomatických prameňov, ktoré cituje vo svojej knihe Ani vojna, ani mier historik Vít Smetana, si nátlak mal vyžiadať československý premiér Milan Hodža, konajúci na vlastnú päsť – ten to však sám neskôr dôrazne popieral.
Protektor a chránenec
Že by Jan Masaryk po Mníchove Benešovi čokoľvek vyčítal, je v rozpore so všetkými známymi prameňmi. Keď 22. októbra 1938 priletel Edvard Beneš do Londýna, Jan Masaryk ho, ako sa na vyslanca a priateľa patrilo, privítal na letisku. V ďalších dňoch potom spoločne spriadali plány do budúcnosti.
Aj v Amerike, kam bývalý prezident pricestoval mesiac po Masarykovi, úzko spolupracovali. Šok z okupácie v marci 1939 ich ľudsky ešte viac zblížil. Hana Benešová si do svojho diára 16. marca zapísala, ako sa Masaryk pri spoločnej večeri v Chicagu Benešovi vyznal: „Život za vás dám. Ja vás milujem, ako svojho otca vás milujem.“ Edvard Beneš potom vo svojich Pamätiach píše, že Masaryk sa „po marcových udalostiach hneď po dohode so mnou vrátil k práci do Londýna“.
Americká spisovateľka a neskoršie Masarykova priateľka Marcia Davenportová (s ktorou sa zoznámil nie v roku 1939, ako je to vo filme, ale až v roku 1941) sa vo svojich spomienkach pozerá na vzťah Jana Masaryka k Benešovi trochu inak. Píše: „Nikdy som ho nepočula slovom Edvarda Beneša osobne kritizovať, ale tiež mu nikdy ani slovom neprejavil osobnú priazeň.“ Podľa Davenportovej bola koreňom Masarykovho vzťahu k Benešovi vďačnosť za to, čo vykonal pre jeho otca: „A za to budem Benešovi verný, kým budem žiť.“
Niet pochýb o tom, že vzťah Beneš – Masaryk bol nevyrovnaný. Prezidentov osobný tajomník Eduard Táborský, ktorý sa s oboma mužmi počas vojny v Londýne denne stretával, o tom napísal: „Medzi Benešom a Masarykom bol naozaj skôr vzťah ako medzi múdrym protektorom a jeho ľahkomyseľným chránencom než ako medzi dvoma priateľmi.“
Beneš mal všetky vlastnosti, ktoré Masarykovi chýbali: bol húževnatý, cieľavedomý, racionálny, asketický a administratívne výkonný. Mal víziu a za tou dokázal ísť bez ohľadu na prekážky. Masaryk bol oproti tomu bohém a pôžitkár, ktorý neznášal administratívnu rutinu (tú za neho vždy robili iní), a človek ovládaný svojimi emóciami a náladami, ktorý rýchlo menil názory.
„Navonok sa zdalo, že je tým najspoločenskejším človekom, akého si možno predstaviť,“ píše o ňom Eduard Táborský. „Boli však príležitosti, keď sa vytratil, zamkol sa, vypol telefón a neotváral ani svojim najdôvernejším priateľom (...), chodil oblečený v pyžame, sám si varil a s nikým sa nestýkal.“
Po Mníchove určite trpel depresiami a malomyseľnosťou rovnako ako veľká väčšina Čechov, ale nepriviedli ho do blázinca, ako film sugeruje. K Benešovi mal vzťah syna k otcovi, hoci medzi nimi bol len dvojročný vekový rozdiel. Aj keď s ním nie vo všetkom stopercentne súhlasil – počas vojny mal napríklad rezervovanejší postoj k spojenectvu so Sovietskym zväzom – nikdy z týchto odlišných pohľadov neurobil politický spor. A tým menej by mal chuť prezidenta zmlátiť.
Nie kokaín, ale alkohol
Scenáristi filmu Alex Königsmark, Petr Kolečko a Julius Ševčík sa akoby snažili vykresliť Masaryka v tých najhorších farbách. Jeho dobre opísané a vážne problémy s alkoholom, ktoré boli v roku 1931 jednou z príčin rozvodu s Frances Craneovou-Leatherbeeovou, im nestačia a robia z diplomata osobu závislú od kokaínu.
„Nepoznám jediný prameň, z ktorého by vyplývalo, že Jan Masaryk užíval kokaín,“ hovorí spoluautor knihy Jan Masaryk – Pravdivý příběh Michal Kolář. V tomto zatiaľ jedinom Masarykovom veľkom kritickom životopise, ktorý Kolář napísal spolu s Pavlom Kosatíkom, sa na tému kokaín možno dočítať len to, že Masaryk v novembri 1919, hneď ako nastúpil na československé veľvyslanectvo vo Washingtone, požadoval odvolanie vojenského pridelenca Vladimíra Hurbana, pretože je „absolútne v pazúroch drogy (kokaín)“.
Michal Kolář upozorňuje aj na ďalšie nepresnosti filmu: Jan Masaryk nosil okuliare len na čítanie alebo ako ochranu proti slnku a nefajčil cigary, ale cigarety. Na rozdiel od postavy hranej Karlom Rodenom tiež fakticky bilingválny Jan Masaryk nehovoril po anglicky so stredoeurópskym prízvukom. Pavel Kosatík a Michal Kolář vo svojej knihe citujú záznam jedného britského diplomata, podľa ktorého Masaryk ovládal tak dokonale americký slang, že Angličan mal problém mu porozumieť. Ale to sú len nevýznamné detaily, ktorých pozorný divák nájde vo filme desiatky.
Podstatné je, že autori filmu konštruujú akýsi antimýtus Jana Masaryka, v ktorom úplne prekrúcajú historickú skutočnosť (symptomatické je, že v titulkoch filmu nenájdeme žiadneho historického poradcu). Aký však má potom zmysel tvrdenie, že film je „podľa skutočných udalostí“?
JAN MASARYK
Narodil sa 14. septembra 1886 do rodiny filozofa a politika Tomáša Garrigua Masaryka a jeho americkej manželky Charlotte. Pred dokončením gymnázia odcestoval v roku 1906 do New Yorku, kde sa živil príležitostnými prácami. V rokoch 1912 až 1913 mu bola v osobitnej škole vo Vineland (New Jersey) diagnostikovaná mierna forma schizofrénie. Po návrate do Čiech slúžil počas prvej svetovej vojny v rakúsko-uhorskej armáde.
Po založení Československa nastúpil na ministerstvo zahraničných vecí a do októbra 1920 pôsobil ako chargé d'affaires vo Washingtone. V rokoch 1920 až 1925 pracoval ako osobný tajomník vtedajšieho ministra zahraničných vecí Edvarda Beneša. Potom pôsobil ako československý veľvyslanec v Londýne. Po Mníchovskej dohode na funkciu rezignoval a odišiel do USA, odkiaľ sa do Londýna vrátil v apríli 1939, aby sa zapojil do činnosti československého zahraničného odboja.
Po skončení druhej svetovej vojny zastával post ministra zahraničných vecí v troch povojnových vládach. Za februárovej krízy nepodporil demisiu demokratických ministrov.
Ráno 10. marca 1948 bol nájdený mŕtvy pod oknami bytu v pražskom Černínskom paláci v Prahe, jeho smrť je dodnes neobjasnená. Jan Masaryk bol v rokoch 1925 až 1931 ženatý s Frances Craneovou, od roku 1941 sa stýkal so spisovateľkou Marciou Davenportovou, deti nemal.