Je sparný letný deň a my parkujeme na okraji rozľahlého bulváru. Aby sme sa dostali až sem, museli sme prejsť pasovou kontrolou a zaplatiť štyri eurá na migračnom úrade.
Cestou sme míňali ulice ako Strada Karl Marx, Clara Zetkin Strada či Kruspkoj Lane. Napokon samotná štvorprúdovka pretínajúca námestie s dvoma monumentmi, nesie meno Strada Karl Liebknecht (pre neskôr narodených len pripomeňme, že Clara Zetkinová aj Karl Liebknecht patrili k priekopníkom marxizmus a neskôr komunizmu v Nemecku).
Hoci stojíme defacto v centre hlavného mesta, na širokých uliciach vládne ospanlivá nálada, ktorú nenarúša ani nezvyčajne riedka doprava. Pri priechode pre chodcov križujúcom štyri pruhy tak ani nie je potrebný semafor. Na jeho druhom konci sa črtá trochu bizarne pôsobiace „zátišie“ – tank, ktorý z určitého uhla vyzerá, akoby hlavnou mieril na malý pravoslávny kostol stojaci v jeho tesnom susedstve.
Nemenej zaujímavá, minimálne pre našinca, je opačná strana. Na zhruba dvadsaťmetrovom stĺpe čnie takmer desaťmetrová kamenná socha. Muž s výrazným lysým čelom na nej odhodlane pozerá v ústrety budúcnosti a svetlejším zajtrajškom, nad ľavou rukou, ktorej zatnutú päsť si pritíska na srdce, veje masívny kamenný plášť.
Nápis na členitej budove za sochou obloženej červeným a béžovým vápencom hlása, že je to sídlo Najvyššieho sovietu a vlády Podnesterskej moldavskej republiky. Ocitli sme sa v jednom z posledných skanzenov komunizmu, nad ktorým sa týči obrovská socha Vladimira Iľjiča Lenina.
Pritom sme de iure na území Moldavska. Podnestersko je nikým neuznaná republika, ktorá bola vyhlásená na úzkom pruhu enklávy obývanej najmä ruským obyvateľstvom v roku 1992. V jej štátnom symbole dodnes nájdete kosák a kladivo (rovnako aj na vlajke), ako aj červenú päťcípu hviezdu.
Hoci oficiálne tento štát neuznáva ani spriatelené Rusko (ktoré má v hlavnom meste Tiraspol napríklad vojenskú náborovú základňu), Podnestersko má vlastnú menu, futbalový klub známy na medzinárodnej úrovni a vytrvalo sa tvári ako nezávislá republika. No duch komunistického režimu je v ňom prítomný rovnako hmatateľne ako obrovský kamenný Lenin dozerajúci na dianie v hlavnom meste.
Kto však skutočne bol onen muž, ktorého sochy v niektorých častiach Európy (aj sveta) stále stoja napriek tomu, že režim, ktorý vpustil do Európy, je už dávno prekonaný? Ako sa mu podarilo dosiahnuť to, že jeho zabalzamované telo nechce pochovať ani jeho kritik a najmocnejší muž súčasného Ruska prezident Vladimir Putin? A prečo vlastne musel Lenin zomrieť taký mladý (mal len necelých 54 rokov)? Tieto otázky sú stále aktuálne aj sto rokov po tom, ako sa dostal k moci.
Zostáva vám 85% na dočítanie.