Inde by mal už dávno postavený pomník a uctievali by ho nielen obyčajní ľudia. V socialistickom Československu to však nebývalo zvykom. Zaváňalo by to kultom osobnosti, a on mal navyše biľag.
V roku 1968 totiž hovoril nahlas, čo si o sovietskej okupácii myslí, ešte predtým spolu s manželkou podpísali manifest Dvetisíc slov. A znepáčiť sa súdruhom, ktorí sa rozhodli ísť so Sovietskym zväzom na večné časy, to sa nerobilo. Aj keby vyhral olympiádu napríklad desaťkrát.
Takže Emil Zátopek, niekdajší hrdina národa, skončil na šesť a pol roka pri lopate.
Jáchymov. Ale len na prieskum
Bolo to radostné stretnutie. Emil Zátopek postával v montérkach kdesi na Jihlavsku, kde jeho partia práve pôsobila, keď dorazilo auto z Prahy. Vystúpila jeho manželka Dana Zátopková a s ňou španielsky športový funkcionár Patxi. Zátopkov priaznivec zo San Sebastiana, kde slávny český vytrvalec v roku 1958 bežal svoje posledné preteky. Tí dvaja si padli do náručia, dlho sa nevideli.
„Cestou do Prahy sa Patxi rozplakal,“ spomínala v roku 2011 Dana Zátopková. „To keď videl, že Emil spáva v maringotke a v montérkach sa brodí bahnom. Takto sa tu staráme o svoju modlu? Nechápal. A mne ešte viac došlo, že to, čo sa tu deje, asi nie je normálne,“ prikyvovala hlavou slávna oštepárka.
Písala sa prvá polovica sedemdesiatych rokov. Štvornásobný olympijský víťaz a osemnásobný svetový rekordman práve spoznával, že okrem slávy existuje aj prekliatie. Za jeho postoje v roku 1968 ho o rok nato vyhodili z armády.
„Práce som sa nebál, ale v Prahe ma nikto nechcel zamestnať,“ priblížil autorovi tohto textu hneď po novembri 1989, aké mocné boli chápadlá komunistického režimu. „Takže sme sa s Danou dostali do kliatby, nesmelo sa o nás písať, navyše som nemohol zohnať miesto. Bolo však veľa tých, ktorým bolo ublížené oveľa viac,“ roztiahol ruky.
Prácu našiel až na jeseň 1969 s pomocou priateľov v Stavebnej geológii. Šesť a pol roka potom strávil s lopatou, pracoval na vrtoch, hĺbil studne a podobne. Po Prahe vtedy kolovala fáma, že Zátopek pracuje v uránových baniach.
„Zrejme to vzniklo tak, že som sa naozaj dostal do Jáchymova, sfáral šesťsto metrov pod zem a prešiel aj uránovou baňou Svornost, kde museli pracovať hokejisti odsúdení v roku 1950. Zisťovali sme, či sú tam ešte zásoby uránu,“ vysvetlil Zátopek.
Stará garda
Na osud sa však nesťažoval. „Mali sme dobrú partiu, udržiaval som sa v kondícii a zarobil viac než plukovník na oddelení pre telesnú prípravu vojsk ministerstva obrany,“ usmieval sa slávny atlét, ktorý sa vracal domov do Prahy raz za dva alebo tri týždne.
„Sotva som mu stihla vyprať bielizeň,“ spomínala v roku 2011 pani Dana.
Práve po dramatickom roku 1968 sa upevnila preslávená Stará garda. Zoskupenie podobne zmýšľajúcich ľudí, bývalých športovcov, ktorí sa dlhé roky schádzali na besedy o všetkom možnom. Dana a Emil Zátopkovci, Jan Veselý, slávny cyklista, víťaz Pretekov mieru. Nemenej slávny motocyklový pretekár František Šťastný. Ludvík Liška, bežec na stredných tratiach, Zátopkov spolupútnik z ATK Praha, neskôr Dukly. Hokejový brankár Sparty Zdeněk Ujčík. Všetci s manželkami.
„Bolo by nás viac, ale rok 1968, nemalá skúška charakterov, nás preosial,“ opisovala Olga Lišková.
„Nikdy sme sa nemohli zhodnúť na kritériách pre prijatie do tohto nášho klubu, ale život to urobil za nás. Slabé kusy odpadli, ostali len títo fajn ľudia,“ usmieva sa Dana Zátopková.
Ten, ktorý predbehol Zátopka
Vytrvalcova nútená cesta k lopate ešte viac zblížila Liškovcov so Zátopkovcami.
„Emila som poznal už dlho predtým, vlastne od svojho príchodu na vojnu v roku 1951,“ spomínal osemdesiatdvaročný Ľudovít Liška, ktorý sa neskôr podieľal na netradičnom svetovom rekorde štafety na 4 x 800 metrov, o ktorom na štadióne v Houšťke dodnes informuje pamätná doska.
„Narukoval som k obyčajnému útvaru a čoskoro tam usporiadali akciu Beh s Emilom Zátopkom. Emil naozaj prišiel, a keďže sa bežalo len na kilometer, tak som ho ako jediný porazil. To mi pomohlo do športovej roty ATK, kde som mohol trénovať. Veď mi Emil ešte dlho pripomínal, že som sa po jeho chrbte vyšplhal k lepším podmienkam,“ smial sa.
Liška tiež spomína na vytvorenie Starej gardy, ktorej jadro sa vykryštalizovalo rokom 1968. „Dana a Emil sa ocitli na indexe a veľa známych sa od nich odvrátilo. Dana to berie s nadhľadom, ale vtedy im to bolo ľúto. Nám, samozrejme, tiež, pretože to boli spoloční známi. Ale my sme sa poznali tak dobre, navyše sme mali podobné názory, že nejaký rozchod neprichádzal do úvahy. Emil bol skvelý a vtipný rozprávač, tešili sme sa na každý víkend, keď k nám jazdili do Záp u Brandýsa nad Labem, že sa zase budeme váľať od smiechu. Čo, samozrejme, mohlo opäť naplno prepuknúť až po jeho návrate od studniarov. No ako hovoril, tam bol naozaj šťastný, lebo konečne mohol fyzicky pracovať a boli za ním hmatateľné výsledky,“ pripomínal.
Ako rýchlo utekajú generáli
A tie preslávené Emilove historky? Tu je jedna z nich. Na olympijských hrách v Londýne v roku 1948 vyhral beh na 10 000 metrov. Stal sa vtedy vôbec prvým československým atletickým víťazom pod piatimi kruhmi a až do roku 1954 nebol na tejto trati porazený. Ako majiteľ zlatej medaily dostal aj on pozvanie na recepciu do Buckinghamského paláca.
„Pri predstavovaní kráľovi Jurajovi VI. a jeho manželke kráľovná konštatovala, že československá armáda musí byť úžasná, keď má takých rýchlych dôstojníkov. Za mnou stál vedúci úspešnej výpravy kanoistov doktor Popel, ktorý do vzniknutého ticha perfektnou angličtinou povedal: „... a to by sa vaša výsosť divila, ako rýchlo teraz utekajú naši generáli!“ rozprával Zátopek s dodatkom, že narážka doktora Popela nezostala bez ohlasu.
S českými športovcami sa totiž po februárovom puči začali pohybovať komunistické „ušká“ a doktorovi Popelovi zhabali hneď v Prahe na letisku pas – významný funkcionár sa potom kvôli „nežiaducemu extempore“ dlhé roky nepozrel za hranice.
Ďalší príbeh dokumentujúci dobu si vybaví bývalý atlét Liška. „Minister národnej obrany a neskorší prezident generál Ludvík Svoboda si, kým ho v roku 1950 komunisti neposlali do väzenia a potom do predčasného dôchodku, pozýval na rozhovory známych ľudí. Pozval si aj Emila a hovorí mu: „A ako zdôvodníte, že ste včera bežali desať kilometrov v čase o dve sekundy horšom, než je váš svetový rekord?“ Emil prišiel na rotu a hovorí: „Ja som sa hnal ako nadutá koza, a on mi to vyčítal!“
V kancelárii ako v klietke
Keď sa v roku 1976 Zátopkovo cestovanie s lopatou a krompáčom po českých krajoch skončilo, v Prahe dostal miesto v dokumentačnom stredisku ČSTV na Strahove. „Ale bol tam nešťastný, v kancelárii si pripadal ako v klietke. Oveľa lepšie sa cítil v partii vŕtačov, kde mu pomáhala jeho húževnatosť a šikovnosť,“ pripomína Olga Lišková.
„Presne tak – pán majster Urner mal Ťopka rád. Emil sa nebál práce, rozhodne tam nebol ako nejaká príťaž,“ hovorila pani Dana. Až v roku 1978, po desiatich rokoch, mohli manželia Zátopkovci zase vycestovať spoločne do zahraničia, kde sa im dostávalo zaslúžených pôct neustále.
Mnohí tvrdia, že to bolo za cenu toho, že Zátopek odvolal svoj podpis pod manifestom Dvetisíc slov. „Ale bolo to pod nátlakom. Keď prišiel domov a povedal mi to, dostal vynadané,“ spomínala jeho manželka.
Ešte na sklonku roku 2000, krátko pred smrťou, Emil pripomenul Olge Liškovej svoju húževnatosť. „V Ústrednej vojenskej nemocnici ho navštívil Juan Antonio Samaranch a Emil, ktorý už s nikým nehovoril, s ním štvrť hodiny hovoril po anglicky a po španielsky. Jednoducho sa zmobilizoval, ako na atletickej dráhe. My sme tam prišli po chvíli a už nás nevnímal,“ vybavuje si.
Ani Stará garda sa už pár rokov neschádza v niekdajšom zložení. „Vlastne zostali už len manželia Liškovci a ja. Ale asi to tak má byť,“ dodala zmierlivo Dana Zátopková.
EMIL ZÁTOPEK
Česká lokomotíva alebo Emil Hrozný (ako ho prezývali) sa narodil 19. septembra 1922 ako šieste dieťa do chudobnej rodiny.
K behaniu sa dostal počas práce v Baťových závodoch v Zlíne ako šestnásťročný, kde ho na trať poslal tamojší tréner. Na svojich prvých pretekoch síce skončil druhý, no už čoskoro začal prekonávať najrôznejšie rekordy doma aj v zahraničí.
Pri premiére na olympiáde v roku 1948 v Londýne vyhral beh na 10 km, na polovičnej trati bol strieborný. Jeho hviezdna chvíľa však prišla o štyri roky neskôr v Helsinkách. Tam vyhral beh na 5 km, 10 km a aj maratón (bežal ho prvýkrát v živote), dokonca vo všetkých troch disciplínach vytvoril nové olympijské rekordy.
Známy bol nielen svojskými tréningovými metódami (behal vo vojenských kanadách alebo so svojou manželkou na chrbte), ale aj nenapodobiteľným štýlom behu sprevádzanom rôznymi grimasami.
Kvôli kritike komunistickej strany, ktorej bol členom, sa dostal do nemilosti a šesť rokov pracoval ako robotník. Jeho žena Dana bola tiež skvelá atlétka – na OH 1952 v Helsinkách získala zlato v hode oštepom.
Zomrel po dlhej chorobe 21. novembra 2000.