„Nepoznám jeho básne, ale poznám básnika Dobrovodského,“ vyjadril sa novinár Aleš Březina. Skutočne, väčšina ľudí nevie nič o diele ani o osude a životnej ceste Gusta Dobrovodského. Pritom sa čulo pohyboval v spoločnosti, mal veľa známych a priateľov, nepatril k čudákom a samotárom, ktorí si kdesi v podkroví tvoria podivné výtvory. Tvorbu prepojil so životom. Chcel žiť slušne a nenápadne a než by sa mal prispôsobiť totalitnému režimu, dobrovoľne vykonával nekvalifikovanú prácu.
Činel na buku
„Písať tak, ako človek žije, pritom ani chvíľu neklamať, to sa podarí iba málokomu, ale písať tak, že jeho vlastný život je vlastne písaním pravdy, čohosi čistého, bohato slobodného, nič nepredstierajúceho, hravého, autentického, to sa na Slovensku podarilo hádam iba Gustovi Dobrovodskému,“ povedal o ňom spisovateľ Dušan Dušek, ktorý ho nazval „pravým umelcom života“.
Gusto Dobrovodský bol takmer literárnou postavou. Prvé zdanie môže vypovedať o skromnom diele – dve básnické zbierky, jeden hudobný album, príležitostné podieľanie sa na filmoch Dušana Hanáka.
Na druhej strane však vykonal nespočetne veľa aktivít vrátane organizovania happeningov, performance a umeleckých aktov. K tým najslávnejším patrí priviazanie činela k najvyššej vetve buka počas búrky, ktorý jeho priateľ, básnik Andrej Stankovič, komentoval slovami: „Básnik je ten, kto ponúka činel hromu.“
Nekonvenčné správanie a trvalé odmietanie vstúpiť do všelijakých zväzov z neho urobilo ústrednú postavu neoficiálnej kultúry na Slovensku. Býval spoločenským tvorom, ale takisto sa rád utiekal na samotu do hôr.
Rodičia pochádzali zo stredného Slovenska, on sa im 3. septembra 1947 narodil v Bratislave – spolu s bratom Petrom. Oboch súrodencov vychovávala iba mama, keďže otec zomrel predčasne. Hlavné mesto mu doprialo kultúrne vyžitie, no iba hltavo konzumovať ho nebavilo. Už v detstve vymýšľal a tvoril vlastné veci, napríklad prvé samizdaty s karikatúrami a kovbojkami...
Zostáva vám 85% na dočítanie.