Prvý záber: liptovská bystrina kdesi pri Ružomberku, na brehu niekoľko chlapov a vysoký bielovlasý starec v sutane. „Tak čo, pán farár, kam to dnes bude?“ pýta sa ho jeden z mužov. „Ale Karolko, veď vieš, na to moje miestečko, tam pri tých kameňoch na brehu, tam mi pstruhy najlepšie berú,“ odpovie trochu roztraseným hlasom, no v belasých očiach sa mu až detsky šibalsky zablysne. Chlapi si ho ako pierko zodvihnú na chrbát a už sa brodia silným prúdom...
Nuž, dialóg je, samozrejme, iba fikcia, ale takto nejako sa to mohlo odohrávať v roku 1937. To už mal Andrej Hlinka na chrbte vyše sedem krížikov, značne podlomené zdravie a zostával mu už len rok života.
„Práve z roku 1937 som našiel v archíve jeho rybársky lístok,“ hovorí Roman Holec z Historického ústavu SAV, ktorý o Andrejovi Hlinkovi pripravuje knihu esejí. „Hlinka vždy bol veľmi otvorený človek, vášnivý rybár a hubár, a aj keď už mal problém sám so sebou, stále na tie ryby chodil. A nemal problém nechať sa aj nafilmovať pri tom, ako ho prenášajú na chrbte cez potok. To je obdoba známeho Dubčekovho skoku z mostíka na kúpalisku, bezprostrednosť, ktorú obyčajní ľudia milujú,“ vysvetľuje, keď rozoberáme osobnosť, ktorému sa v nedávnej ankete RTVS Najväčší Slovák ušla zemiaková medaila.
Kto však v skutočnosti bol tento muž, z ktorého urobili symbol už za jeho života? Čo o ňom už vieme a ktoré kamienky nám do mozaiky ešte chýbajú?
Neposedník
„Viac ráz som videl Hlinku u Holländerovcov. Dedinskí chlapci sú v meste zväčša nesmelí, utiahnutí. S Hlinkom to bolo naopak: bol to chlapec sebavedomý..., ktorý už aj vtedy každému smelo pozeral do očú,“ cituje v knihe Andrej Hlinka jeho blízky spolupracovník Karol Sidor slová istého očitého svedka Hlinkových gymnaziálnych čias, ktoré trávil v Ružomberku.
„Učiac sa pri skrini, nikdy nestál pokojne. Robil vždy také pohyby, ako keby kapustu tlačil, stanúc si premieňave raz na ľavú, raz na pravú nohu...“
O neposednosti svedčí aj táto Sidorova poznámka zo spomínanej knihy: „Málo sa učil, vedel hneď všetko, myseľ jeho ťažko bolo pripútať k jednému predmetu. Následok toho javil sa vo vysvedčení: za všetky štyri roky mal z chovania (z mravov) vždy dvojku.“ A hoci Sidorov životopis Hlinku nadobúda v ďalších kapitolách charakter niekedy až nekritického obdivu, týmto riadkom sme náchylní veriť.
Z prvých rokov života pridajme už len narýchlo niekoľko základných údajov – Andrej Hlinka sa narodil 27. septembra 1864 v Černovej (dnes časť Ružomberka) ako tretie z piatich detí, pričom jeho otec (ktorý ako mladý ovdovel) mal z predchádzajúceho manželstva ešte štyri deti. Už na základnej škole si bystrého chlapca všimol učiteľ Ján Holdoš, ktorý Hlinkovho otca presvedčil, aby dal Andreja do gymnázia.
Odtiaľ jeho kroky smerovali na vyššie gymnázium do Levoče a neskôr do Spišskej Kapituly na štúdium teológie. Keď ho 19. júna 1889 vysvätili za kňaza, začala sa jeho púť, ktorú si on sám zhrnul do sloganu Za Boha a za národ. A nebola ani priamočiara, ani jednoduchá.
Ľudový kňaz
Hlinkova nepokojná, ba dalo by sa povedať až prchká povaha, totiž na seba čoskoro upriamila pozornosť vtedy ešte uhorských úradov. Už v teologickom seminári poukazoval na obmedzovanie používania slovenčiny a v aktivitách v prospech národnostných otázok pokračoval aj na svojich prvých pôsobiskách v Zakamennom, Liptovských Kľačanoch a Tvrdošíne.
Z ďalšej fary v Troch Sliačoch (dnešné Liptovské Sliače) to už nemal ďaleko do (takmer) rodného Ružomberka, kam ho dostali práve hlasy obyčajných ľudí z okrajových častí. A to nielen kvôli zakladaniu spolkov triezvosti či poukazovaniu na korupciu a mrhanie s financiami v meste.
„Keby žil Hlinka dnes, bol by tým typom kňaza, ktorý hrá v kostole na gitare, chodí s mládežou na výlety do lesa a podobne,“ hovorí Roman Holec. „Samozrejme, on to nerobil s gitarou, ale hrával napríklad divadlo, dokázal sa s ľuďmi stretnúť aj pri poháriku, aj pri kartách, bol mimoriadne otvorený, bezprostredný.“
S týmto zápalom bolo len otázkou času, kedy zabŕdne aj do politiky, aj keď ako podotýka historik, hranica medzi angažovanosťou a apolitickosťou bola v tých časoch veľmi tenká. Hlinka to najprv skúšal v radoch Uhorskej ľudovej strany, ale keď s ňou neuspel, presunul sa do vedenia Slovenskej národnej strany. A koncom roka 1905 spoluzakladá Slovenskú ľudovú stranu, ktorá sa s programom zahŕňajúcim boj proti vysťahovalectvu, úžere či civilným sobášom dostáva do uhorského snemu....
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.