Nenávidený i zbožňovaný Masaryk. Stal sa nielen symbolom štátu, ale aj jeho problémov

„Za sto let možná děti našich dětí svým dětem budou teskně vyprávěti o šedém ránu čtrnáctého září, navěky označeném v kalendáři. To kalné ráno, to si pamatuj, mé dítě.“

Tieto verše napísal v septembri 1937 básnik Jaroslav Seifert a charakterizujú náladu, ktorá v tom čase v spoločnosti zavládla. Nebola to predstieraná pieta, v Československu po smrti Tomáša Garrigua Masaryka skutočne zavládol všeobecný smútok.

Neodišiel v ňom iba bývalý prezident, ale pre mnohých aj symbol štátu a priam otcovská postava. Napokon, keď ho chceli dospelí priblížiť deťom, hovorili o ňom ako o „tatíčkovi“. Kult, ktorý najmä v českej časti štátu vznikol už za jeho života, akoby smrťou ešte viac zosilnel.

A pritom v minulosti toho istého Masaryka veľká časť českej spoločnosti opľúvala a nevedela mu prísť meno.

Útoky na pokračovanie

Pravdou je, že Masaryk sa nikdy nebál postaviť proti väčšinovému názoru. Jedným z najznámejších prípadov bol spor o pravosť dvoch rukopisov - Královodvorského a Zelenohorského, ktorý sa v Čechách rozpútal v 19. storočí.

Rukopis královodvorský, pergamenová listina, ktorá mala pochádzať z 13. storočia, bol objavený v roku 1817. O rok neskôr došlo k objavu Rukopisu zelenohorského, čo bol tiež pergamenový dokument, údajne z 9. storočia.

Pre českých vlastencov to bola obrovská udalosť, získali tak fyzický dôkaz, že čeština je historicky rovnoprávny jazyk s nemčinou. Už krátko po objave oboch dokumentov sa však začalo pochybovať o ich autenticite a tento spor trval desaťročia.

Masaryk sa s nimi prvýkrát stretol ako študent a dospel k presvedčeniu, že nemôžu byť také staré, ako sa tvrdí. Viac sa o ne nezaujímal. Až do roku 1886.

​Po nástupe na pražskú univerzitu, kde mal byť menovaný za profesora, začal vydávať mesačník Athenaeum. Po tom, ako v ňom zverejnil článok významného bohemistu Jana Gebauera, ktorý dokazoval, že oba rukopisy sú falzifikáty vyrobené v 19. storočí, sa stal aj Masaryk terčom nenávistnej kampane a veľká časť českých vlastencov ho označila za vlastizradcu a nemeckého zapredanca.

„Pre mňa bola otázka Rukopisov v prvom rade otázkou mravnou - ak sú podvrhom, musíme sa z toho pred svetom vyznať. Naša hrdosť, naša výchova nesmie spočívať na lži. A potom: ani svoju vlastnú his...