Keď sa v bavorskom meste Herzogenaurach ocitnete na Rudolf-Dassler Strasse a vydáte sa na severozápad, ani nie po 10 minútach prídete na Adi-Dassler Strasse. Dve ulice, nesúce mená po dvoch bratoch, ktorí dali svetu dve slávne značky. Zároveň sa ale stali aj symbolom nepriateľstva, ktoré pretrvalo až za hrob. A nielen v biznise.
Rivalita, ktorú sa im viac než dve desaťročia darilo držať skrytú, sa začala drať na povrch počas druhej svetovej vojny. Takmer dvadsať rokov podnikali spolu, keď musel Adi Dassler narukovať. Uniformu ale dral iba pár mesiacov, podarilo sa mu totiž vybaviť, že pre Tretiu ríšu bude užitočnejší v súrodeneckej fabrike. Rudolf také šťastie nemal, putoval na front. „Prečo ja, hoci starší, som musel narukovať, a ty, mladší, nie? Prečo mi nepomôžeš, aby som sa dostal domov, tak, ako ty? Ja snáď nie som pre našu firmu potrebný?“ napísal vtedy bratovi. Márne.
Po vojne ich konflikt vygradoval a dospeli až do bodu, z ktorého nevideli možnosť návratu. Z minulosti zostali iba spomienky na vzájomné krivdy, a hoci išlo neraz iba o žabomyšie vojny, aj tie stačili úplne prekryť spoločné úspechy.
Obujem najlepších športovcov sveta!
Gebrüder Dassler Schuhfabrik, čiže továreň na topánky bratov Dasslerovcov. Tak sa volala firma, ktorá vo vtedy štvortisícovom Herzogenaurachu neďaleko Norimbergu začala fungovať v roku 1924. Jej základ položil už o štyri roky skôr Adolf Dassler, rodinou i priateľmi prezývaný jednoducho Adi. Mal vtedy dvadsať, a hoci bol vyučený pekár, táto profesia ho vôbec nelákala. Jeho snom bolo šiť športovú obuv, a tak si v práčovni, ktorú predtým prevádzkovala jeho mama, otvoril dielňu.
Bol zručný, kreatívny a navyše, sám rád športoval. Hral futbal, hokej, lyžoval, venoval sa atletike i boxu, a práve pri týchto aktivitách si uvedomil, že pre mnohé disciplíny neexistuje špeciálna obuv. Adi bol presvedčený, že ak by boli topánky nielen ľahké a dokonale prispôsobené nohe, ale tiež optimalizované pre ten-ktorý šport, mohlo by to prispieť k lepšiemu výkonu.
„Chcem vyrábať najlepšiu obuv, pre najlepších športovcov na svete,“ tvrdil a kamaráti sa mu smiali. Neodradilo ho to a pustil sa do navrhovania a výroby atletických tretier a futbalových kopačiek. Aby zistil, aké majú vlastnosti a čo na nich treba zlepšiť alebo zmeniť,
sám ich v rámci športovania aj testoval. Ak sa mu čokoľvek nepozdávalo, neváhal topánky prerobiť, prípadne vyhodiť a spraviť nové.
Vývoj i výrobu zvládal, horšie to však bolo s distribúciou. Na všetko sám nestačil a potreboval niekoho, kto by jeho produkty ponúkal a predával. A jeho o dva roky starší brat Rudolf bol pre takúto prácu ako stvorený. Spoločenský, výrečný a predovšetkým rodený obchodník. A tak sa Adiho dielňa zmenila na súrodenecký podnik. Mladší z bratov v ňom naďalej trávil väčšinu času, riadil výrobu i vývoj nových produktov, starší sa tam objavoval sporadicky, pretože bol prevažne na obchodných cestách.
Skrytá rivalita
Firma rýchlo rástla a z malej dielne sa onedlho presťahovala do továrenskej budovy. No a v roku 1928 zaznamenala prvý veľký úspech. Práve v ...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.