Do dejín vošiel ako ako vodca protihabsburgovského stavovského povstania. Imrich Tököli (používa sa aj prepis mena Thököly) sa narodil 25. septembra 1657 v Kežmarku.
Bol synom uhorského magnáta slovenského pôvodu Štefana Tököliho a Márie, rodenej Ďulafiovej. Študovať začal v roku 1667 na evanjelickom kolégiu v Prešove. V roku 1670 počas obliehania Oravského hradu ušiel do Sedmohradska a stal sa aktívnym účastníkom boja proti Habsburgovcom. V roku 1678 sa stal vodcom stavovského povstania uhorskej šľachty.
Celé 17. storočie ako aj začiatok 18. storočia v Uhorsku boli poznačené neustálymi povstaniami uhorskej šľachty. Celé spomínané obdobie poznačila aj protireformácia – vystupovanie Habsburgovcov proti protestantským cirkvám.
V ťažení proti Habsburgovcov sa Tökölimu spočiatku darilo – obsadil celé Horné Uhorsko (dnešné Slovensko). Po týchto úspechoch bol v roku 1681 cisár Leopold nútený zvolať uhorský snem, ktorý napokon uzákonil náboženskú slobodu a povolil protestantom za určitých podmienok stavať tzv. artikulárne kostoly a školy.
Tököli sa, podobne ako jeho predchodcovia, spojil s Turkami, ktorí ho v roku 1682 korunovali za kráľa Horného Uhorska. Turecký sultán poslal Tökölimu symboly kráľovskej moci – vazalskú korunu, kráľovský plášť, meč, budzogáň a zástavu.
Úspechy sedmohradského kniežaťa ale netrvali dlho. Ukončila ich bitka pod Viedňou v septembri 1683, v ktorej cisár s pomocou jednotiek poľského kráľa Jána Sobieskeho porazil spojené kurucko–turecké vojská. Po prehratej bitke bol Tököli nútený uchýliť sa k svojim spojencom.
Za to, že ste ho zosmiešnili!
Ešte predtým ale stihol so svojimi vojakmi zanechať tragickú stopu v Trnave. V júli 1683 si pozval predstaviteľov mesta do svojho vojenského tábora a ponúkol im ochranu, ak mu zložia prísahu vernosti a zaplatia. O niekoľko dní prišli do Trnavy Tököliho emisári s vojakmi, zinkasovali tritisíc zlatých, vysťahovali z mesta jezuitov, vymenovali novú mestskú radu a všetko pripravili pre jeho príchod.
Kurucký kráľ prišiel 7. augusta popoludní. Pred Hornou mestskou bránou, ktorá bola z dôvodu tureckej hrozby jediná otvorená, ho vítal senát, odovzdal mu kľúče od mesta (práve od Hornej brány) a z kanónov na hradbách vypálili slávnostné salvy. V tej chvíli došlo k incidentu, ktorého dôsledky Trnavčania pocítili o niekoľko dní a týždňov.
Pri slávnostných salvách sa z hradieb uvoľnila tehla a dopadla vedľa Tököliho koňa, ktorý sa splašil. Kurucký kráľ nespadol, udržal sa v sedle, a so svojím sprievodom vošiel do mesta. Prezrel si kostoly, univerzitu, vystrojili mu honosnú hostinu a na druhý deň ráno sa zúčastnil bohoslužby.
Krátko pred poludním mesto opustil. Bol iba kúsok za Hornou bránou, keď v Trnave začali horieť prvé budovy, a to na viacerých miestach naraz. Požiar sa rýchlo šíril a ľudia sa v panike snažili dostať z mesta. Brány však boli zavreté – Dolná kvôli tureckej hrozbe, od Hornej mal kľúče Tököli.
V ohni a v priekopách pod hradbami, skokom z ktorých si mnohí chceli zachrániť život, zahynulo napokon asi štyritisíc ľudí. Mesto takmer úplne vyhorelo, neporušených zostalo iba 58 domov. Zhorela aj radnica a v nej množstvo dôležitých dokumentov. Čiastočne sa podarilo zachrániť mestský archív. „Felices anime quibus est fortuna peracta iam sua.“ „Šťastní sú tí, čo to už majú za sebou,“ citoval neskôr v magistrátnom protokole mestský notár Vergilia.
Mesto sa snažilo z tragédie spamätať, to ale ešte nikto netušil, že Tököliho vojaci, ktorí požiar založili (vraj preto, že mesto zosmiešnilo ich vodcu, keď do Trnavy prišiel), sa ešte vrátia. Prišli 25. septembra 1683, teda dva týždne po bitke pri Viedni a vyplienili, všetko čo sa po požiari podarilo zachrániť.
Vyrabovali kostoly, krypty, odniesli si všetky zlaté a strieborné bohoslužobné predmety, zobrali mestskú pokladnicu, pečate, drahokamy i perlami zdobený pancier, ktorý kedysi darovali Trnavčania kráľovi Matejovi Korvínovi a on ho potom venoval späť mestu. Ukradli aj zlatú kráľovskú pečať z listiny, ktorou Belo IV. v roku 1238 povýšil Trnavu na slobodné kráľovské mesto. S plienením kuruci prestali, až keď sa od posla dozvedeli, že k Trnave sa blíži vojsko, ktoré ženie posledné zvyšky tureckej armády od Viedne.
Aj sám Tököli sa napokon so svojimi najbližšími spolubojovníkmi uchýlil na územie, ktoré stále ovládal sultán Mehmed IV. Strávil tam zvyšok života a 13. septembra 1705 v Izmire zomrel. V roku 1906 dala uhorská vláda previezť jeho pozostatky do Kežmarku, kde ich uložili v evanjelickom kostole.