Severoanglické mestá Stockton a Darlington boli 27. septembra 1825 svedkom významnej udalosti, revolučného medzníka v rozvoji dopravy. V Stocktone bola pripravená Stephensonova parná lokomotíva „Active“, známa aj pod menom „Locomotion No.1“. K nej postupne pripojili rad vagónov. A ten význam vtlačili nadchádzajúcej udalosti ľudia, ktorí v tých vagónoch sedeli a stáli, namiesto dovtedy obvyklého nákladu uhlia.
Okolo trate postávali a korzovali davy zvedavcov, a priznajme si, že mnohí ľudia prišli za senzáciou, skrátka očakávali výbuch nadmerne zaťaženého stroja. K fatálnym deštrukciám kotlov parných strojov vtedy občas dochádzalo, a ani lokomotíva s takým osudom by nebola prvá.
Potom sa dal celý vlak do pohybu a dav zašumel od prekvapenia. To však v hluku parného stroja pracujúceho na plný výkon nebolo vôbec počuť. Na lokomotíve stál sám veľký vynálezca a technik George Stephenson. Za lokomotívou bolo pripojených 12 nákladných vagónov s uhlím a vrecami múky, nasledoval špeciálny osobný vagón zaradený predstaviteľmi spoločnosti S&DR (Stockton and Darlington Railway) a za ním 21 nových vagónov na uhlie, v ktorých sa tlačili cestujúci. Ďalší dobrodruhovia sa poukladali na náklad na prvom tucte.
Pred lokomotívou klusal jazdec na koni, a keď to Stephenson rozpálil, tak musel aj cválať. Jazdec pri tom mával zástavkou a kričal „Už idú, už idú!“
Lokomotíva zvládla cestu tam aj späť, pričom záťaž bola naozaj enormná. Najvzletnejšie odhady hovoria až o šiestich stovkách cestujúcich, hoci spočítaná kapacita 21 vagónov na uhlie vybavených núdzovými lavicami bola 300 cestujúcich. Celková hmotnosť súpravy sa vyjadruje hodnotou 90 ton. Na najrýchlejších úsekoch dosiahol vlak rýchlosť asi 20 km/h a hovorí se, že komín bol rozžeravený do červena.
A tomu sa dá aj veriť, pretože prenos tepelnej energie v prvých lokomotívach nemal takú účinnosť ako neskôr, takže pri snaze vytlačiť z lokomotívy čo najväčší výkon, unikalo o to viac nevyužitého tepla do komína.
Touto jazdou konečne Stephenson presvedčil neveriacich (vo vlaky) obyčajných ľudi aj konzervatívnych úradníkov a podnikateľov, že železničná doprava má veľkú budúcnosť.
Čo bolo predtým
Prelomová udalosť na trati Stockton - Darlington nebola bleskom z jasného neba. Nepremávala tu prvá parná lokomotíva a už vôbec tu neležali prvé koľajnice.
Keby sme chceli začať naozaj zoširoka, tak môžeme niečím, čo síce ešte nemá nič spoločné s vlakmi, ale sú tu už náznaky akýchsi dráh, slúžiacich na vedenie objektov medzi pevnými „mantinelmi“. Zo staroveku napríklad z niektorých miest poznáme obruby alebo žľaby na kamenných cestách, ktoré mali viesť vozy ťahané koňmi v takto vymedzenej dráhe. Z raného novoveku potom pochádzajú vyobrazenia vozíkov tlačených baníkmi v hrubých drevených žľabových koľajniciach.
Potom sa začali používať v baniach vozy ťahané koňmi na drevených koľajniciach. Najviac sa rozšírili vo Veľkej Británii v 18. storočí, banské dráhy už bývali aj dlhšie a niektoré bane spájali s lodnými prístavmi. V 60. rokoch 18. storočia došlo v tej istej krajine k nadprodukcii surového železa. Richardovi Reynoldsovi, zavaleného nepredajným železom, tak nenapadlo nič iné, než ponúknuť majiteľom baní liatinové koľajnice pre ich dráhy. K použitiu kovových koľajníc síce dochádzalo už skôr, bolo to však v stopovom množstve, a trebárs iba vo forme tenkých výkovkov, pribitých na exponované plochy drevených koľajníc.
Prvé stacionárne parné motory už dávno fungovali. Ale na ťahanie vozov musel ešte chvíľu stačiť kôň. K uzavretým banským „koňkám“ pribudla v roku 1803 prvá verejná komerčná, medzi mestami Wandsworth a Croydon (dnes sú obe súčasťou Londýna), po ktorej si mohli záujemcovia za poplatok nechať dopravovať rôzny tovar a onedlho aj seba.
V roku 1804 skonštruoval Richard Threvithick vôbec prvú parnú lokomotívu. Žiadny veľký úspech v oblasti prepravy cestujúcich sa však nekonal, čas na to ešte nedozrel. Svoju tretiu menšiu lokomotívu z roku 1808 použil ako atrakciu. Jazdila s jedným vagónom na malom kruhovom koľajisku obohnanom vysokou ohradou z dosiek. Vstup bol spoplatnený, a čo všetko sa tam dalo robiť, dnes už asi nikto presne nepovie. Lokomotíva mala meno „Catch me who can“.
Nasledovali pokusy ďalších inžinierov, technikov a vynálezcov, niektoré prispeli k rozvoju odboru, iné boli suchými konármi vývoja. Ako zástupcu menej úspešných môžeme menovať Williama Bruntona a jeho lokomotívu, ktorá sa mala pohybovať pomocou špeciálnych odrážadiel, nikdy však nešla.
A potom prišiel pionier George Stephenson, otec parných lokomotív. V technike sa vzdelával aj tak, že ako banský strojník vo voľnom čase rozoberal do poslednej skrutky čerpadlá a parné stroje. Stephenson mal dar, že to potom dal opäť všetko dohromady a ono to fungovalo. A tento Stephenson postavil v roku 1814 svoju prvú parnú lokomotívu Mylord, neskôr premenovanú na Blücher. Rýchlosťou 5 km/h ťahal Blücher osem vagónov s nákladom 30 ton uhlia na banskej dráhe v Killingworthe. Stephenson bol aj hlavným priekopníkom používania kovaných koľajníc.
Lokomotívy pomaly pribúdali, nasadzovali ich však iba lokálne, a to spravidla na ťahanie nákladov na krátkych banských dráhach. Obyčajní ľudia, ktorými by prevádzkovatelia mohli plniť vagóny, sa k dymu a pare chrliacim strojom stavali stále s nedôverou.
V roku 1823 založil George Stephenson so svojimi spoločníkmi prvú továreň na svete na výrobu lokomotív, Robert Stephenson and Company, pomenovanú po juniorovi, ktorý bol jedným zo spoločníkov. Prvú lokomotívu firma vyrobila asi až v roku 1825 a bola to práve „Active“, ktorá 27. septembra vyšla na čele vlaku na trať Stockton - Darlington.