Písal sa rok 732, keď Franskej ríši, oslabovanej neustálymi vnútornými rozbrojmi a súperením o moc, hrozilo veľké nebezpečenstvo. Bolo to už dvadsať rokov, čo sa arabské a berberské vojská vylodili na Pyrenejskom polostrove, zničili Vizigótsku ríšu a z ovládnutého územia podnikali čoraz častejšie výpady na sever európskeho kontinentu. Nezastavili ich Pyreneje a nezastavilo ich ani žiadne vojsko, ktoré sa im postavilo do cesty.
Úspech slávila ich jednoduchá taktika, keď rýchli arabskí jazdci dokázali nepriateľské jednotky izolovať, obkľúčiť a zničiť tak bleskovo, že sa nezmohli na odpor. V máji 721 sa síce zdalo, že európski bojovníci našli na moslimských dobyvateľov recept, ako sa však ukázalo, bola to iba výnimka potvrdzujúca pravidlo. Akvitánskemu vojvodovi Eudovi sa ich vtedy podarilo pri Toulouse poraziť, keď proti nepriateľovi poslal ťažkú pechotu. Moslimov zatlačil do Hispánie a Septimánie, zakrátko však boli späť a na čele s novým vodcom Abd ar-Rahmánom znovu podnikali výpady. Eudovi vrátili porážku, a ten nakoniec radšej zvolil cestu spojenectva s nimi.
Územie Arabskej ríše v juhozápadnej Európe sa pomaly ale isto zväčšovalo. Abd ar-Rahmán si robil zálusk najmä na severnejšie a bohatšie teritóriá, kde by mohol nielen rozšíriť vplyv islamu, ale ktoré by mu priniesli aj tučnú korisť.
Jedinou silou, ktorá sa im mohla postaviť do cesty, bola Franská ríša. Tou síce tiež zmietali vnútorné spory a boj o moc, stále však patrila k najsilnejším štátom Západnej Európy. Čoraz väčšiu moc v ňom získaval majordomus Karol. Po porážke Akvitáncov si uvedomoval, čo ríši hrozí a vedel, že sa na dobyvateľov musí dobre pripraviť. Vedel aj to, že v prípade jazdy sa s pohyblivejším protivníkom nemôže púšťať do otvoreného súboja, pretože jeho oddiely nie sú ani také veľké, ani tak dobre vycvičené.
Spoľahnúť sa ale naopak mohol na pechotu, ktorá z hľadiska výzbroje i taktiky bola asi poslednou reminiscenciou na rímske légie. Vďaka nej úspešne zvládal napríklad boje s kmeňmi, ktoré na Franskú ríšu útočili z východu.
Akvitánsky vojvoda sa síce s Karolom veľmi neráčil, keď mu však Abd ar-Rahmán uštedril ďalšiu porážku pri Bordeaux, mesto vyplienil a zamieril k mestu Tours, kde sa nachádzal v tom čase najbohatší kresťanský chrám Západnej Európy, uvedomil si Eudo, že treba rýchlo konať. Požiadal teda Karola o pomoc, stretli sa a dohodli na spoločnom postupe proti moslimskej armáde.
Protivník medzitým dobyl aj Tours a obkľúčil mesto Poitiers. Vtedy sa Abd ar-Rahmán od špehov dozvedel, že proti nim smeruje franské vojsko. Vydal sa mu teda oproti.
Franská (boli v nej aj vojská Akvitáncov a ďalších spojencov) a moslimská armáda sa stretli medzi mestami Tours a Poitiers (preto sa bitka zvykne dnes označovať rôzne, buď podľa jedného, alebo druhého mesta). Karol, ktorý mal početne slabšie vojsko, zaujal postavenie na miernom svahu, ktorý mal eliminovať najväčšiu výhodu protivníka, jeho rýchlu jazdu. Za sebou mal rieku. Tá mu síce v najhoršom prípade mohla brániť v ústupe, no zároveň ho chránila pred nečakaným útokom nepriateľa.
Kedy presne k osudovému stretu došlo nie je jednoznačné. Bitka sa odohrala medzi 10. a 25. októbrom 732, najčastejšie sa ale spomína práve prvý dátum. Keď sa v ten deň ráno moslimská armáda odhodlala ako prvá k útoku, zoradili sa franské jednotky na Karolov pokyn do útvaru, pripomínajúceho legendárnu formáciu rímskych légií, takzvanú korytnačku. Pešiaci stáli tesne vedľa seba a kryli sa štítmi. Nepriateľská jazda sa snažila tento útvar rozbiť, ani opakovanými útokmi sa jej to však po niekoľkých hodinách nedarilo. Napokon proti nej vyrazili franské jednotky, ktoré boli dovtedy ukryté v zálohe a napadli ju zboku.
Abd ar-Rahmán chcel nepriaznivo sa vyvíjajúcu situáciu zvrátiť nasadením pešiakov, nemal však najmenšiu šancu. Ľahko vyzbrojení moslimskí vojaci nemohli franskej ťažkej pechote, ktorej bojovníci používali vrhacie sekery a chránili ich krúžkové košele, plstené a živicové panciere a železné prilby, byť rovnocenným súperom. Bitka sa zmenila na masakru, v ktorej padol aj Abd ar-Rahmán. Krviprelievanie trvalo napokon až do zotmenia, keď sa poslední arabskí bojovníci dali na útek.
Frankovia ich neprenasledovali, báli sa, že ide o lesť, a tak čakali do rána. Keď sa však ani potom nič nedialo a prieskumný oddiel prišiel so správou, že v moslimskom tábore nie je ani nohy, pochopil Karol, ktorý aj vďaka tomuto víťazstvu získal druhé meno martel (čiže Kladivo), že zvíťazil. Bitka pri Tours (alebo pri Poitiers, ako sa komu páči) tak vošla do dejín ako moment, ktorý v 8. storočí definitívne zlomil moslimský nápor na Európu a zastavil jeho inváziu do Západnej Európy.