Bol poľský aj americký generál a skvelý fortifikačný inžinier. V Amerike, kam ušiel ako 28-ročný, sa preslávil počas vojny za nezávislosť, po návrate do Poľska zjednotil krajinu v boji proti ruskej a pruskej nadvláde. Dvestoročnicu jeho úmrtia zaradilo v tomto roku UNESCO do zoznamu významných výročí.
Celým menom sa volal Tadeusz Andrzej Bonawentura Kościuszko. Narodil sa 12. februára 1746 na území dnešného Bieloruska, do schudobnenej poľskej šľachtickej rodiny. Vzdelanie i vojenské skúsenosti získaval prevažne mimo Poľska. Vo Varšave síce začal navštevovať šľachtickú kadetskú akadémiu, po vypuknutí občianskej vojny v roku 1768 však odišiel do Francúzska, kde chcel v štúdiu pokračovať.
Ako cudzinec sa ale nemohol zapísať na vojenskú školu, a tak začal na Kráľovskej akadémii študovať maľbu a sochárstvo. Vojenská kariéra ho však lákala oveľa viac, a tak sa venoval samoštúdiu. Vždy, ako to bolo možné, sa zamiešal medzi študentov vojenskej akadémie a spolu s nimi navštevoval prednášky a bola aj častým návštevníkom tamojšej knižnice, z ktorej získaval potrebnú literatúru.
V Paríži sa dozvedel aj o revolúcii, ktorá vypukla v zámorí a v budúcnosti mala dostať označenie americká vojna za nezávislosť. Zamieril teda do Ameriky a na konci augusta 1776 sa stal príslušníkom kontinentálnej armády. Najprv pomáhal budovať opevnenia, potom ich aj sám navrhoval (napríklad pevnosť Est Point pri rieke Hudson) a ako pevnostný inžinier, ktorého schopnosti prispievali k víťazstvám, to dotiahol až do hodnosti generála.
Po ôsmich rokoch v Amerike sa rozhodol vrátiť domov. Hospodáril so súrodencami na rodinnom majetku, keď sa však dozvedel, že poľský sejm chce vybudovať armádu, opäť zatúžil vrátiť sa do vojenskej služby. Postupne si vytvoril potrebné politické kontakty, pripravil aj návrh na vytvorenie ozbrojených síl podľa amerického modelu a napokon dostal dekrét, ktorým ho kráľ vymenoval za generálmajora korunných vojsk. Keď v roku 1792 došlo k reorganizácii poľského vojska, stal sa veliteľom jednej z jeho troch divízii.
Krátko na to vypukla poľsko-ruská vojna. Kościuszko sa síce vyznamenal v niekoľkých bitkách, v dôsledku súhlasu kráľa s takzvanou targowickou konfederáciou ale napokon armáda dostala rozkaz, ukončiť všetky akcie namierené proti ruským vojskám. Zamieril preto opäť do Paríža, kde sa pokúsil získať podporu pre plánované protiruské povstanie.
Rozpútal ho na jar 1794 a ako jeho hlavný veliteľ prisahal na krakovskom námestí „vernosť Bohu a národu“. Napriek počiatočným úspechom sa ale v novembri toho istého roku skončilo kapituláciou posledných oddielov a definitívnou porážkou. Sám Kościuszko bol v októbri v jednej z bitiek zranený, zajatý a Rusi ho uväznili v petrohradskej Petropavlovskej pevnosti.
Dôsledkom porážky bolo takzvané tretie delenie Poľska a poľský štát ako taký na ďalších 123 rokov zanikol. Kościuszko, ktorého časom prepustili, emigroval do Spojených štátov, napokon sa ale opäť vrátil do Európy a zo zahraničia sa snažil pomáhať svojej krajine. Zomrel ako 71-ročný 15. októbra 1817 vo švajčiarskom exile. Jeho pozostatky neskôr previezli do Krakova, kde ich pochovali vo wawelskej katedrále, okrem srdca, ktoré uložili v krypte kráľovského zámku vo Varšave.
Meno Tadeusza Kościuszka nesie od roku 1840 najvyššia hora Austrálie. Tamojší geodeti ale jeho méno skomolili, vypustili z neho písmeno „z“, ktoré sa do názvu vrátilo až v roku 1997. V Spojených štátoch podľa neho zase pomenovali jeden z newyorských mostov či údolie v štáte Mississippi.