Keď sa na prelome 50. a 60. rokov 18. storočia európske veľmoci pustili do tzv. sedemročnej vojny, zo zrážky sa napokon vykľul prvý „globálny konflikt“, ktorý sa odohrával na bojiskách od východnej Európy po americké a ázijské kolónie. Veľká Británia počas jeho trvania podľa záznamov nabrala do námorníctva 184 889 ľudí.
V dôsledku „činnosti nepriateľa“ stratilo britské loďstvo 1 512 z nich. Ďalších 133 708 dezertovalo a bolo „stratených“ (teda zomrelo, či bolo neschopných služby) následkom chorôb. Najväčšiu časť pritom mala na svedomí jediná choroba: skorbut. Presné čísla nepoznáme, ale odhady, ktoré pripisujú pätinu strát práve tejto chorobe, nie sú nereálne - a majú oporu v iných prameňoch, ako ešte uvidíme.
Skorbut je smrteľná, z pohľadu dnešnej medicíny pritom úplne banálna choroba. Približne od prvej svetovej vojny už vieme, že ju spôsobuje nedostatok vitamínu C v strave. V dôsledku jedného dávneho vírusového útoku si totiž človek ako jeden z mála živočíchov „céčko“ nedokáže vyrábať v tele, a musí ho prijímať zvonka.
V 18. storočí ani v storočiach predchádzajúcich to samozrejme nemohli vedieť, ale skúsenosti niektorým lekárom a námorníkom naznačili, že vhodná strava - napríklad citrusové plody, čerstvá zelenina či naklíčené obilie - predstavujú nielen vhodný liek, ale môžu vzniku choroby celkom zabrániť.
Ilustrujme to na dvoch príkladoch z histórie Východoindickej holandskej flotily. V roku 1595 vyrazila na cestu do Východnej Ázie s 249 mužmi a v roku 1597 sa vrátila s 88. Ďalšia „pravidelná linka“ v roku 1598 si zobrala na palubu citrónovú šťavu, posádka pestovala aj chren a lyžičník lekársky (anglicky príznačne označovaný ako scurvy-grass, čiže „skorbutová tráva“) a výprava stratila iba 15 mužov.
Známy britský bukanier Richard Hawkins, ktorý o účinnosti citrusov proti skorbutu vedel zrejme zo španielskeho zajatia, si v roku 1590 poznamenal do denníka, že by bolo dobré, keby si niekto z učencov našiel čas a napísal podrobne o skorbute, a najmä o účinnosti pomarančov a citrónov.
Želanie sa mu splnilo len spolovice. O skorbute sa toho v jeho i nasledujúcich storočiach písalo veľa, v spojení s citrusmi ale menej. Keby to bolo inak, sedemročná vojna by stála britské námorníctvo podstatne menej životov. Pritom ešte pred jej vypuknutím došlo k udalosti, ktorá sa do dejín poznania tejto choroby - a do dejín medicíny ako takej - veľmi výrazne zapísala.
Kto z vás nedostane liek?
V máji 1747 totiž uskutočnil lekár James Lind na palube jednej z vojenských lodí Jeho Veličenstva skúšku, ktorá jasne ukázala, ako by sa dal skorbut liečiť. Ako neskôr sám Lind napísal, zobral vtedy dvanásť námorníkov chorých na skorbut (príznaky sú celkom jednoznačné), rozdelil ich do šiestich skupín, a každej z nich potom predpísal inú liečbu z bohatého zoznamu, ktorý navrhovali vtedajšie lekárske autority.
Konkrétne Lind v skupinách osobne rozdeľoval ocot, mušt, kyselinu sírovú, morskú vodu, „očistnú zmes“ z korenia a vareného obilia a jednej skupine (mala číslo 5) prideľoval citrusové plody a kôru. K zlepšeniu došlo iba v skupine užívajúcej citrusové plody, ktorej obaja členovia boli asi po šiestich dňoch zdraví (jeden úplne, druhý takmer). Ani jeden z ostatných liekov ani po štrnástich dňoch neviedol k zlepšeniu stavu chorých.
Lindov pokus sa postupne dostal do učebníc, v ktorých sa spomína ako jeden z prvých príkladov „klinickej skúšky“ v dejinách. A teda ako dôležitý moment vo vývoji modernej medicíny, ktorá sa označuje ako „medicína založená na dôkazoch“, a ktorú si práve bez tohto experimentu nie je vôbec možné predstaviť. Klinické skúšky sú dnes síce obvykle omnoho prepracovanejšie, ale ich princíp je stále rovnaký ako bol u Linda: odpoveď na otázku „Čo pomáha?“ má dávať experiment, nič iné.
V literatúre sa tiež pomerne často spomína, že zavedenie Lindovho poznatku do praxe trvalo napriek na pohľad jasnému výsledku pokusu ešte ďalších 40 rokov - britská Admiralita totiž nariadila povinný nákup citrusovej šťavy pre námorníkov až v roku 1796. Ale to je moderný mýtus; skutočnosť bola ako obyčajne zamotanejšia a Lindova pozícia podstatne menej neotrasiteľná, než sa na pohľad môže zdať.
Ak si to nevymyslel...
Predovšetkým, Lindov pokus sám osebe nevzbudzuje úplnú dôveru. Jeho autor sa síce stal uznávaným lekárom a nie je môžné ho jednoducho označiť za podvodníka, napriek tomu nemáme istotu, či sa experiment vôbec uskutočnil, a ako presne vyzeral.
Ako zistil pri kontrole lodného denníka z lode Salisbury v roku 2003 lekár Graham Sutton, oficiálne na lodi nikdy nebolo naraz 12 chorých námorníkov, na ktorých by mohol Lind vykonať svoj pokus (pripomíname, že ich mal rozdelených do šiestich skupín po dvoch). Lind pritom uvádza, že mal všetkých 12 účastníkov „na ošetrovni“, čo je skutočnosť, ktorá by kapitánovi nemala uniknúť. Buď muselo ísť o skutočne chorých mužov (podľa oficiálnej definície boli „chorí“ tí, čo nemohli vykonávať svoju službu; nestačilo mať príznaky), alebo ich musel kapitán na pokus uvolniť - je však prekvapujúce, že by to počas plavby urobil, a tobôž nezapísal do denníka.
Samozrejme, nič z toho nie je dôkaz. Sám Sutton si myslí, že britskí námorní dôstojníci systematicky nehlásili skutočné počty chorých, pretože to vrhalo zlé svetlo na ich velenie. Nie je to hodnoverná hypotéza, ale nič viac. Skúška sa teda mohla uskutočniť tak, ako ju Lind popísal; možno si len skutočnosť vedome, či nevedomky prifarbil; možno sa vôbec neuskutočnila. Isté - a z hľadiska dobového prístupu k skorbutu aj dôležitejšie - je to, že škótsky lekár jej výsledky nedokázal „predať“ a zrejme ani naplno doceniť.
Keď v roku 1748, teda iba rok po predpokladanom experimente, skončil s námornou službou, napísal najprv spis o pohlavných chorobách, a nie o skorbute. Jeho „Úvaha o skorbute“ prvýkrát vyšla v roku 1753, a v priebehu ďalších rokov sa dočkala ešte niekoľkých rozšírených vydaní. Hoci v nej autor na začiatku sľubuje, že vyvráti celý rad nezmyslov, nebola to kniha, ktorá by obrazne povedané „ukončila skorbut“. Obsahuje množstvo informácií, od správ o pokuse po (oveľa dlhší) prehľad dostupnej literatúry, ale neobsahuje to najdôležitejšie: recept na účinný liek.
Lind totiž na skorbut vo výsledku odporúča tzv. rob. Slovo je odvodené z arabského a perzského výrazu pre ovocnú šťavu (rab je v arabskej kuchyni datľový sirup, ktorý skôr pripomína med), ale v skutočnosti išlo o šťavu z citrusov zohriatu takmer na bod varu, čo ju malo ešte zredukovať. Znie to síce šetrne, ale ohrev v skutočnosti žiadaný vitamín C bezpečne zničil. Lind to samozrejme nemohol chemicky zistiť, ale jeho „liek“ jednoducho nemohol fungovať. Omeškanie medzi Lindovým pokusom a zavedením citrusovej šťavy v britskom námorníctve tak dostáva trochu iné obrysy.
Autor na účinnosti svojho receptu trval, ale len do roku 1778, keď v inom svojom diele (Health of Seamen, tj. Zdravie námorníkov) odporúča iný recept: vytlačiť citróny, šťavu precediť, a na záver v nádobe zaliať vrstvou olivového oleja - to aby sa zabránilo jej pokazeniu. To už je prakticky veľmi dobre použiteľný a osvedčený postup, ktorý odporúčali aj iní, pred Lindom i po ňom.
Tí, ktorí to dotiahli do konca
Jedným z nich bol približne v rovnakom čase napríklad istý Thomas Trotter, ktorý sa v 80. rokoch plavil ako lekár na otrokárskej lodi Brookes. Na jej palube tiež uskutočnil „klinický pokus“, v ktorom na skupine otrokov preukázal účinnosť citrusov a nezrelej kvajaje (guajavy) proti skorbutu. Naopak zrelé plody kvajaje (aspoň toho variantu, ktorý na lodi bol) sa ukázali, zrejme kvôli zníženému obsahu vitamínu C, ako neúčinné. Hoci jeho pokus poskytol relevantné výsledky, pripomína sa menej než Lindova práca.
Trotter nastúpil k vojenskému námorníctvu, kde naďalej upozorňoval na účinnosť citrusov proti skorbutu. V roku 1794 mu síce Admiralita zakázala nakúpiť citrusy pre flotilu plaviacu sa zo Spitheadu v Hampshire, ale lekár presvedčil svojho nadriadeného a ovocie pro námorníkov sa podarilo nakúpiť operatívne.
Zhodou okolností v rovnakom čase dozrela aj kariéra jedného protežovaného lekára, a ďalšieho Škóta v tomto príbehu, Gilberta Blana. Muž s veľmi dobrými konexiami sa na rozdiel od Linda a Trottera nemusel potiť s pacientmi v podpalubí, začínal v námorníctve ako osobný lekár admirála Lorda Rodneyho.
Bol to podľa všetkého veľmi zdatný odborník, hoci osobne vraj nepríjemne chladný. Nech to bolo akokoľvek, preukázateľne poznal Lindovu prácu a predovšetkým chápal dôležitosť čísiel a vedel s nimi pracovať. Keď sa vďaka Rodneymu stal šéflekárom Západoindickej flotily (tj. flotily karibskej), v roku 1780 v tejto funkcii napísal a vo vlastnom náklade vydal spis, v ktorom okrem iného Admiralitu upozornil, akú veľkú časť mužstva stále zabíja práve skorbut. Čísla boli podobné ako počas sedemročnej vojny: z 12 109 mužov jeho 20-člennej flotily ich 59 zomrelo následkom činnosti nepriateľa a 1 577 na choroby - z najväčšej časti znova skorbut.
Na rozdiel od Linda vo svojom spise jasne tvrdil, že väčšine úmrtí by sa dalo zabrániť: „Skorbutu [...] sa dá spoľahlivo zabrániť, alebo ho vyliečiť, zeleninou a ovocím, v prvom rade pomarančmi, citrónmi či limetkami.“ Ekonomicko-vojenskú stránku veci potom vysvetlil veliteľom námorníctva veľmi jednoducho: „Každú päťdesiatku pomarančov či citrónov je možné považovať za jedného muža flotily, pretože toto množstvo ho dokáže zachovať pri zdraví či dokonca pri živote.“ Svoje tvrdenia v podstate doložil aj prakticky, pretože vďaka jeho pôsobeniu v Západoindickej flotile sa v roku 1782 úmrtnosť znížila z 15 percent na približne päť.
Blane stúpal nahor, stal sa lekárom viacerých osobností, vrátane Princa Regenta, neskoršieho kráľa Juraja IV., a stal sa tiež komisárom námorníctva zodpovedným za starostlivosť o chorých a zranených. Po jeho rade sa v roku 1793 flotila plávajúca do Indie vybavila dávkou 3/4 unce citrusovej šťavy na námorníka a deň a jej takmer päťmesačná cesta do destinácie prebehla bez jediného prípadu skorbutu.
Admiráli v tej chvíli teda mali k dispozícii tak presvedčivé dôkazy o účinnom lieku proti skorbutu, ako aj praktický spôsob podávania lieku pacientom (Blane odporúčal riedenie alkoholom, ktoré sa ukázalo ako nakoniec najpraktickejšie). A hoci Lind v júli 1794 zomrel, od rokov 1795 - 1796 sa citrusy na palubách britských lodí úplne udomácnili. Britské námorníctvo si dokonca zabezpečilo aj spoľahlivých dodávateľov, keď najprv podporovalo produkciu citrusov na Sicílii a neskôr na Malte, ktorú flotila admirála Nelsona dobyla v roku 1798.
Treba ale pripomenúť, že Briti neboli prví. V tom čase španielske loďstvo používalo citrusy proti skorbutu najmenej desiatky rokov a zeleninu a ovocie proti skorbutu odporúčali aj francúzski námorní lekári. Ale britská flotila bola najväčšia a podľa všetkého aj najlepšia na svete a citrusová šťava výrazne rozšírila možnosti jej operačného nasadenia.
Skorbut vďaka nej nebol problémom pre flotilu, ktorá prakticky celé roky dbala na dodržiavanie protinapoleonskej blokády kontinentu. Námorníci trávili na mori celé mesiace, napriek tomu boli straty na „prijateľnej“ úrovni.