Koniec 19. storočia sa na všetkých moriach niesol v duchu nástupu nových námorných veľmocí. Jednou z nich bolo Nemecko. Cisárstvo, ktoré sa zrodilo v plameňoch a krvi vojen proti Rakúsku, Dánsku a Francúzsku, začalo už na konci šesťdesiatych rokov storočia pary budovať tak civilné, ako aj vojenské loďstvo. Ctižiadostivá politika panovníckeho domu Hohenzollernovcov realizovaná kancelárom Ottom von Bismarckom vyžadovala dosiahnutie dominancie na zemi i na mori.
Kým na súši si Nemci vystačili sami, na mori potrebovali zahraničnú pomoc. Jedným z prvých plodov spolupráce s tradičnou námornou veľmocou Veľkou Britániou bola osobná loď Cimbria. Niesla meno, ktoré historicky náleží časti Jutského polostrova, kde sa vo vojne s Dánskom rozhodovalo o veľmocenskom postavení hohenzollernovskej ríše a vzniku Nemecka ako zjednoteného štátneho útvaru.
Pýcha Pruska
Cimbriu postavila skúsená lodenica Caird & Company v škótskom Greenocku. Z jej sklzov už na vodu zišli iné plavidlá, ktoré písali históriu moreplavby. V roku 1867 tieto rady rozšírila aj Cimbria. Plavidlo vzniklo na zákazku rejdárstva Hamburg - Amerika Linie a jeho priplávanie vyvolalo v starom hanzovom meste Hamburgu vlnu tak trochu nacionalisticky zafarbeného nadšenia.
Bola to krásna loď. Konštrukčne vychádzala z vtedy najmodernejšieho druhu vojnovej lode, obrnenej fregaty. Bola takmer 140 metrov dlhá, štíhla a s pomerom dĺžky k šírke 10:1 mala podobné proporcie ako najrýchlejšie plachtové lode tej doby, klipery. Cimbria niesla dvojicu sťažňov s plným oplachtením, ale hlavnou pohonnou jednotkou bol parní stroj poháňajúci mohutnú lodnú skrutku. Loď dosahovala rýchlosť dvanásť uzlov, čo bolo v roku 1867 veľmi slušné.
Poskytovala dostatok pohodlia takmer siedmim stovkám cestujúcich, z ktorých päťsto cestovalo z Nemecka do Ameriky v tretej triede. Hoci sa Cimbria nemohla z hľadiska pohodlia a luxusu ani zďaleka porovnávať s plávajúcimi palácmi, ktorých éra prišla na prelome 19. a 20. storočia, v porovnaní s väčšinou vtedajších lodí ponúkala nadpriemer.
V dobe, keď vyplávala na panenskú plavbu z Hamburgu do amerického prístavu New York, nebolo nič zvláštne na tom, že sa v priestoroch určených pre tretiu triedu na spiatočnej ceste prepravoval dobytok.
Nedeľňajšie vydanie vplyvného denníka New York Times venovalo priplávaniu Cimbrie do Ameriky dokonca článok na prvej strane:
„Do newyorského prístavu priplávala loď Cimbria, jedna z prvých lodí, ktoré brázdia more a vlny oceánov pod novou nemeckou vlajkou. Loď postavili vážení bratia Cairdovci v Greenocku v Škótsku s použitím toho najlepšieho a najmodernejšieho, čo dnešná doba ponúka. Usudzujeme, že všetky veľmoci musia z Cimbrie a aj z jej sesterskej lode Hammonia, ktorá sa ešte stavia, vyvodiť zásadné ponaučenie. Inak stratia krok s najnovším vývojom lodnej techniky. Cimbria totiž svojimi tvarmi, zjavnou pevnosťou konštrukcie i nautickými vlastnosťami predstavuje nový typ lode. V prípade nutnosti by sme si ju dokázali dobre predstaviť, ako zo svojich diel vedie zdrvujúcu paľbu a bystro sa prediera medzi záplavami vodnej triešte. Ale hovorme o príjemnejších veciach: loď je postavená s ohľadom na čo najväčšie pohodlie všetkých na palube. Podľa súhlasných svedectiev prvých pasažierov sa vo vlnách len málo nakláňa. Usporiadanie strojov je také, že je tu len nepatrný prenos vibrácií od pohonných jednotiek. Najväčšiu pozornosť vzbudzuje hlavný salón, ktorý je presklený a výborne osvetlený. Zárukou bezpečnosti plavieb je aj osoba kapitána. Stal sa ním už dobre známy pán Trautmann, ktorý predtým velil na lodi Allemania, považovanej za jednu z najrýchlejších lodí Atlantiku.“
Kapitán Trautmann zrejme výborne chápal dôležitosť dobrých vzťahov s tlačou a už 2. mája 1867 pozval na palubu Cimbrie ich zástupcov. Rozplývali sa nadšením. Zhodne považovali Cimbriu za jednu z najkrajších a zároveň najmodernejších lodí na svete. Veľa sa toho napísalo aj o vtedajšej horúcej novinke, vodotesných dverách.
Cimbria bola jedným z prvých civilných plavidiel, ktorého vnútorné priestory delili uzatvárateľné dvere na samostatné oddelenia. Nový systém mal zabrániť rýchlemu zaplaveniu lode v prípade nešťastia. Možno práve ďalekosiahla chvála, ktorá sa na túto vymoženosť v tlači zniesla, neskôr prispela k nešťastiu, ktoré Cimbriu postihlo.
Chvála sa znášala aj na kapitána Trautmanna. Kým ešte pred rokom sa pod vplyvom zdrvujúceho pruského víťazstva nad Rakúskom o Nemcoch písalo ako o nemilosrdných, neľudských a bezcitných zabijackých strojoch bez štipky šarmu, teraz sa všetko zmenilo. Podľa New York Times sa Trautmann správal ako dokonalý lev salónov, súčasne autoritatívny i láskavý. Navyše sa ukázal ako veľmi dobrý spoločník. Jeden z reportérov tiež vyzdvihol, že „kapitán Trautmann vie v pokri blafovať, ako keby sa učil hrať karty v niektorom saloone.“
Cimbria sa stala predmetom hrdosti a pýchy celého Nemecka a asi to bolo zaslúžene. Novopečená námorná veľmoc sa však už onedlho mala presvedčiť o tom, že všetko má aj tienisté stránky. A okrem nich aj také temné zákutia, že je lepšie do nich nenazerať.
Smola od úplného začiatku
Nemeckým moreplavcom s blížiacim sa koncom 19. storočia rástlo sebavedomie. Začali dokonca Severné more a jeho prístupy, prielivy Skagerrak a Kattegat, považovať za akési mare nostrum, naše more. Rovnako ako mnohé národy v skorších dobách podľahli s prvými oslňujúcimi a omračujúcimi úspechmi pocitu, že sa práve im nemôže nič stať. Zdalo sa, že Severné more je vlastne akýsi väčší rybník, bezpečný a pokojný.
Pravda bola iná. Severné more patrí so svoji búrkami a hustou hmlou, ktorá sa tu objavuje sčista-jasna a celkom nečakane, k najzáludnejším zákutiam oceána. Stačilo sa pozrieť na jeho dno, posiate vrakmi tak z pradávnych, ako aj z novších čias.
A práve týmto morom sa v polovici januára 1883 plavila Cimbria. Na lodi sa nachádzalo 522 duší, z toho 120 námorníkov. Medzi cestujúcimi bolo 72 žien a 87 detí. Zloženie pasažierov bolo pestré: na hlavnej palube sa stretávali Nemci s ruskými emigrantmi, Francúzmi, ktorí plávali do prístavu Le Havre, Maďarmi a aj s exotickou skupinou šestnástich indiánskych bojovníkov z kmeňa Čippewov. Vracali sa do Ameriky z turné, ktoré podnikli po Európe.
Na mostíku Cimbrie stál kapitán Hansen a dúfal, že loď si už svoju smolu vybrala. Keď opúšťala hamburskú rejdu, došlo totiž k navigačnej chybe a uviazla na plytčine. Kapitán musel privolať na pomoc remorkéry, ktoré loď stiahli na hlbokú vodu a pomohli jej doplávať do doku. Tam stovky robotníkov celú noc pri umelom osvetlení opravovali poškodené dno lode. Ale pevnosť konštrukcie sa osvedčila a Cimbria s takmer jednodňovým oneskorením opäť nabrala západný kurz do Ameriky. Niekoľko pasažierov z lode po kolízii vystúpilo a už sa na ňu nevrátilo. Stratili v loď dôveru a desilo ich more, ktoré vo väčšine prípadov videli prvýkrát.
Hustá hmla a zbabelec
Teraz bolo 18. januára a všetky obavy vyzerali byť zabudnuté. Hoci vládla zima, počasie bolo dobré a mnohí cestujúci sa zabalili do huňatých diek, aby mohli z hlavnej paluby pozorovať vzdialené ostrovy. Chceli si prezrieť najmä Borkum.
Ten sa im však zrazu skryl v hustej hmle. Cimbria, ktorá dovtedy plávala plnou rýchlosťou, spomalila najprv na desať, a potom na osem uzlov. Začal sa zdvíhať vietor. Cestujúci sa uchýlili do hlavného salóna, ktorý vzbudzoval toľko pozornosti. Usadili sa do pohodlných kresiel a kochali sa pohľadom na presklenú kupolu. Mnohí z nich v živote nič také krásne a veľkolepé nevideli. Ich životy ubiehali v mizernom prostredí priemyselných predmestí, alebo na vidieku, kde sa čas zastavil kdesi v stredoveku.
So súmrakom rozkázal kapitán Hansen ešte viac spomaliť. Pretože sa viditeľnosť znížila sotva na pár metrov, rozhúkala sa lodná siréna. Stroje pracovali len do takej miery, aby Cimbria reagovala na pokyny kormidla.
Potom jeden muž z posádky na pravoboku čosi zbadal. Možno to bola hviezda, možno niečo iné. Hansen udaným smerom zamieril ďalekohľad, ale nevidel nič okrem prevaľujúcej sa hmly presýtenej vodnou triešťou. Znepokojený Hansen nechal znova rozoznieť sirénu. O pár chvíľ začuli ďalšie zahúkanie. Lenže hmla skresľovala a navyše sa Cimbria pohybovala pomerne blízko pobrežia. Navyše tu boli borkumské útesy a to všetko sťažovalo orientáciu. Niekoľko minút vládlo ticho prerušované len pravidelným tepaním lodnej skrutky.
Pozorné oči námorníka na hliadke skutočne videli pozičné svetlá lode. Išlo o anglický parník Sultan, ktorý sa zrazu vynoril z hmly sotva päťdesiat metrov od pravoboku Cimbrie. Na akýkoľvek manéver bolo neskoro. V priebehu niekoľkých sekúnd sa prova anglickej lode zaborila do pravoboku Cimbrie tesne pred predným sťažňom. Náraz roztrhol bok Cimbrie a do lode sa začala valiť ľadová voda.
Sultan bol dosť poškodený. V jeho prove zívala trojmetrová trhlina pripomínajúca otvorenú žraločiu tlamu. Veliteľ Sultanu kapitán Cuttlin nariadil spätný chod a jeho loď sa začala vzďaľovať od Cimbrie. Jej meno bolo viditeľné na boku. Cuttlin sa obával o bezpečie vlastnej lode, do ktorej tiež vnikala voda. Vedel, že Cimbria je moderne konštruovaná loď o bezpečnosti ktorej sa spievali pochvalné ódy. Dospel k názoru, že ak tu niekto potrebuje pomoc, je to on a o Cimbriu sa viac nezaujímal. Bol to chybný úsudok. Sultan sa nakoniec bez väčších problémov dokázal dostať do prístavu.
Ale pre Cimbriu nebolo záchrany. Poškodenie, ktoré spôsobila prova Sultana, bolo príliš rozsiahle. Loď sa rýchlo naklonila na bok a búšiace vlny ako kladivá dopadali na hlavnú palubu. Otrasená konštrukcia presklenej hlavnej sály sa zrútila a cestujúcich, ktorí sa tam zhromaždili, zasypali ostré úlomky skla.
Podľa zhodných svedectiev tých niekoľkých ľudí, ktorí potopenie Cimbrie prežili, sa kapitán, dôstojníci i posádka správali skvelo a plnili si svoje povinnosti najlepšie, ako dokázali. Ale veľa toho nezmohli.
Hoci bol veľmi rýchlo vydaný rozkaz na opustenie lode pre ženy a deti, naklonenie lode i rozbúrené more sťažovali manipuláciu s člnmi. Jeden z nich sa odtrhol zo závesov iba so štyrmi ľuďmi na palube. Na rozkaz jedného z dôstojníkov do člna zošplhali niekoľkí námorníci. Tento čln sa stal akýmsi improvizovaným záchranným centrom. S vypätím všetkých síl jeho posádka plávala okolo potápajúcej sa Cimbrie a pokúšala sa obrátiť prevrátené člny, ktoré sila zrážky zmietla do mora.
Statočná posádka
Dôstojníci potápajúcej sa lode sa márne pokúšali obnoviť poriadok. Cestujúci šaleli od zdesenia. Dochádzalo k strašným scénam. Indiánski bojovníci sa pokúsili prebiť k záchranným člnom. Posádka im v tom chcela zabrániť, ale indiáni vytasili tomahavky a oštepy. Námorníci sa chopili šabieľ a došlo k priam surrealistickej bitke ako vystrihnutej z filmu z Divokého západu. Lodný lekár pomáhal zúfalým cestujúcim navliekať záchranné pásy a rozdeľoval medzi nich alkohol.
Asi najdrastickejší príbeh z mnohých, ktoré sa v nočnej temnote a hmle dňa 18. januára 1883 odohrávali na palube, popísali noviny Irish Canadian. Ich reportér zaznamenal svedectvo jedného z mála preživších dôstojníkov Cimbrie. Ten videl mladý manželský pár, ktorý sa niekoľkokrát pokúsil dostať na záchranný čln, ale nepodarilo sa mu to. Keď z naklonenej paluby videli, ako sa jeden plno obsadený čln prevrátil a všetci v ňom zahynuli, uvedomili si, že sú odsúdení na smrť. Než aby čakali, až si pre nich príde, radšej si navzájom prerezali tepny.
Cimbria sa potopila ani nie desať minút po zrážke. Celý ten čas sa Sultan pohyboval v tesnej blízkosti parníka v agónii, ale jeho posádka nepodnikla nič, čím by Cimbrii pomohla. Keď pozičné svetlá Cimbrie zmizli, dospel kapitán Cuttlin k názoru, že loď odplávala.
O katastrofe sa svet začal dozvedať až 20. januára, keď anglický bark Thetis vylovil dva záchranné člny s šestnástimi stroskotancami. Ďalších 21 ľudí dokázalo doplávať do prístavu Bremerhaven. Niekoľko posledných preživších sa dostalo na palubu lode Diamant.
Účet zrážky Cimbrie so Sultanom bol príšerný: z 522 osôb na palube ich prežilo 74, zahynulo 448 ľudí. Až na dve zomreli všetky ženy, medzi nimi aj stevardka Baurinnová, ktorej statočnosť a obetavosť opísaná lodným lekárom všetkých dojala.
Obetavo sa starala o bezpečie cestujúcich a svoji pokojom povzbudzovala ostatných. Keď ju dôstojník vyzval, aby nastúpila do záchranného člna, odmietla. „Na lodi zostáva ešte veľa ľudí. Keby som ich opustila, pošpinila by som svoju povesť i česť. Zostanem na Cimbrii, kým ma tu bude treba.“ Baurinnová slovo dodržala. Medzi hŕstkou ľudí, ktorej sa podarilo zachrániť, nebola.
Kapitán Sultana Cuttlin bol tlačou i odbornou verejnosťou obvinený zo zločinného sebectva, kvôli ktorému sa počet obetí na Cimbrii vyšplhal zbytočne vysoko. Vláda Veľkej Británie sa zachovala s maximálnou možnou aroganciou veľmoci. Admiralitná komisia v plnom rozsahu prijala Cuttlinovu verziu udalostí a ocenila starosť, ktorú mal o svoju poškodenú loď. Naopak posádku potopenej Cimbrie obvinila z toho, že nevyslala záchranné člny, ktoré by zistili, či Sultan nepotrebuje pomoc.
Pomsta po rokoch
Faktom je, že kapitán Cuttlin porušil jedno z najzákladnejších pravidiel moreplavby a odoprel pomoc ľuďom v núdzi. Navyše išlo o ľudí, ktorí sa do tejto situácie dostali jeho prispením. Pachuť zo správania kapitána Cuttlina i britskej vlády dlho nevyprchala. Ešte počas prvej svetovej vojny platili námorníci lodí potápaných nemeckými ponorkami za jeho bezohľadné sebectvo.
Keď napríklad ponorka U86 potopila anglickú nemocničnú loď Llandovery Castle, nariadil veliteľ U-bootu Patzig po stroskotancoch páliť z palubného dela a ručných zbraní. Išlo o neospravedlniteľný masaker (ktorý však ani zďaleka nebol iba nemeckou záležitosťou!). Patzig pred súdom, ktorý jeho správanie vyšetroval, uviedol: „Spomenul som si na Cimbriu.“