Vzostup liberálno-demokratických hnutí a národnoemancipačných snáh, ktorý zasiahol v roku 1848 európske krajiny, vyústil až do série revolúcií.
Prvý náznak, že by sa vlády absolutistických panovníkov mohli stať minulosťou priniesli v januári 1848 nepokoje v Kráľovstve oboch Sicílií, ktorého kráľ Ferdinand II. bol prinútený vysloviť súhlas s prijatím ústavy. Vo februári vyrástli barikády v parížskych uliciach, výsledkom bolo zrútenie monarchie a opätovné vyhlásenie Francúzskej republiky. Revolučné sily sa presadzovali aj v rozdrobenom Nemecku a napokon sa im nevyhlo ani Rakúske cisárstvo.
Povstanie proti režimu vypuklo vo Viedni 13. marca 1848. Vyvrcholilo tak dlhé obdobie potláčania demokratizačných snáh v období takzvaného metternichovského absolutizmu spojené s ignorovaním národnostných práv.
Bezprostredným impulzom k ľudovému povstaniu sa stal zásah vojska proti davu zhromaždenému pred budovou dolnorakúskej snemovne, v ktorej práve prebiehalo rokovanie o petíciách žiadajúcich okrem iného zrušenie cenzúry a ústavnú transformáciu monarchie. O život pri ňom prišlo niekoľko ľudí a krátko na to začali vo viedenských uliciach vyrastať barikády.
Revolučná nálada prinútila cisára Ferdinanda I., aby zo svojich služieb prepustil nepopulárneho kancelára Klemensa von Metternicha a prisľúbil reformy, ako napríklad vydanie ústavy či zrušenie cenzúry. Tieto ústupky na istý čas situáciu v hlavnom meste monarchie upokojili.
Povzbudili však opozíciu v Uhorsku. Na jej čele stál Lajos Kossuth a usilovala sa nielen o liberalizáciu ale aj o prinavrátenie samostatnosti kráľovstvu. Svoje požiadavky zhrnuté v takzvaných marcových konštitučných zákonoch, ktoré prijal v Bratislave práve zasadajúci Uhorský snem, takisto adresovala cisárovi. Išlo v nich okrem iného o čiastočné zrušenie poddanstva, ustanovenie samostatnej a od Viedne nezávislej uhorskej vlády, zaručenie základných ľudských a občianskych práv či vyhlásenie maďarčiny za úradný jazyk.
Ferdinand I. napokon tieto požiadavky v apríli 1848 schválil. Krátko na to bola verejnosti predstavená aj dočasná ústava. Tá však očakávania viedenských liberálov nesplnila a v máji viedla k novým protestom, ktoré vyústili do ďalšieho povstania, pred ktorým panovník ušiel z Viedne do Innsbrucku. Po Slovanskom zjazde v júni 1848 napokon prepukli nepokoje aj v Prahe.
Počas revolučnej vlny, ktorá sa v roku 1848 šírila Európou, sa prvýkrát výraznejšie aktivizovali aj Slováci. Už na zasadnutiach Uhorského snemu dochádzalo k ostrým výmenám názorov medzi Ľudovítom Štúrom a Lajosom Kossuthom, ktorý nebol ochotný akceptovať slovenské národnoemancipačné snahy v rámci Uhorska.
Predstavitelia Slovákov reprezentovaní najmä štúrovcami tak zvolili vlastný postup. V Liptovských žiadostiach prijatých koncom marca a potom v Žiadostiach slovenského národa z mája 1848, ktoré adresovali uhorskej vláde, snemu a panovníkovi, predstavili svoj program nielen v národno-politickej, ale aj demokratickej a sociálnej oblasti. Uhorská vláda ich však ignorovala, čo viedlo k tomu, že Slováci sa na jeseň 1848 v rámci vlastného povstania nepridali na stranu maďarskej revolúcie, ale cisára.
