Zločin to bol krutý, na mieste činu zostalo ležať ohlodané telíčko päťročného Jeana Martina. Skutok si pochopiteľne zaslúžil pozornosť justície a potrestanie páchateľov. Na lavici obžalovaných ich v Savigny vo Francúzsku v roku 1457 skončilo sedem – jedna prasnica a šesť prasiatok.
Justícia prípad neodbila, hoci nemala v rukách ľudských páchateľov. Okrem obžalovaných a sudcu prišli na pojednávanie dvaja žalobcovia, obhajca a osem svedkov. Kým vina dospelej obžalovanej bola nespochybniteľná, pristihli ju totiž takmer pri čine a odsúdili ju teda hneď pri prvom pojednávaní na trest smrti obesením, kauza sexteta prasiatok bola zložitejšia. Sudca nariadil druhé pojednávanie a vyzval majiteľa podozrivých Jeana Baillyho, aby zaplatil kauciu. Macošský pán Bailly to odmietol, vraj nemá peniaze, predovšetkým ale odmieta poskytnúť akýkoľvek sľub, že sa jeho prasiatka v budúcnosti zdržia protiprávneho konania.
Sudca prejavil k možnej náprave neplnoletých väčšiu dôveru i zhovievavosť. O tri týždne neskôr obžalovaných omilostil. Jednak kvôli ich nízkemu veku, ale aj preto, že boli vystavení zlému morálnemu príkladu svojej matky, a pre nedostatok dôkazov o ich spoluvine. K Jeanovi Baillymu sa oslobodené prasiatka nevrátili, súd zobral do úvahy jeho odmietavý postoj a dal ich do opatery miestnej feudálke.
Akokoľvek znie prasacia kauza groteskne, nebola v dejinách justície jedinou, pri ktorej stáli pred súdom zvieratá. Tribunály predvolávali psov, kravy, kone, húsenice, krysy, krtkov aj termity. A to úplne bežne, ako dokazuje fascinujúca kniha E. P. Evansa Trestné vyšetrovanie zvierat a najvyšší trest, ktorá zhromaždila asi dve stovky dochovaných príkladov procesov a popráv zvierat z obdobia medzi 10. a 20. storočím.
Myši s mačacím alibi
Súdy sa zvieracími kauzami zaoberali s maximálnou vážnosťou a rozhodne si neuľahčovali verdikty s tým, že ide iba o zvieratá. Napokon obžalovaní mali často výrečných a právo dokonale ovládajúcich advokátov. Jedným z najznámejších bol Barthélemy de Chasseneuz, ktorý sa preslávil obhajobou zvierat v 16. storočí.
Jeho argumenty zachránili pred trestom napríklad myši, ktoré „zločinne zjedli a svojvoľne zničili jačmeň“ vo francúzskej provincii Autun. Advokát opieral obhajobu o „dĺžku a obťažnosť cesty“, ktorú museli myši podstúpiť, o „vážne hrozby“, ktorým čelili zo strany svojich „smrteľných nepriateľov“ mačiek, „ktoré sledovali každý ich pohyb a s jasným zámerom na ne číhali za každým rohom a priechodom“.
Bola to jasná, priama a presvedčivá argumentácia. Pretože súd nemohol prinútiť dedinčanov, aby držali svoje mačky doma, mali ich predsa kvôli myšiam, musel prípad zhodiť zo stola.
Odklad trestu pre odsúdené s mláďatami
Podobnú líniu zvolil v roku 1519 v tirolské oblasti Stelvio aj Hans Grinebner, poverený obhajobou krtkov, ktorí zničili úrodu rytím. O tom, že sa skutok naozaj stal a že ho spáchali obžalovaní, neboli pochybnosti, dosvedčili to početní svedkovia obžaloby.
Obhajca však napriek tomu nepovažoval prípad za stratený. Najprv pripomenul, že jeho klienti prinášajú poľnohospodárom osoh, pretože hubia škodcov a kypria pôdu, a nakoniec pre obžalovaných žiadal, ak budú odsúdení na vyhostenie, bezpečný pozemok. Taký, kde ich nebudú ohrozovať ani rušiť psy, mačky ani ďalší nepriatelia.
Sudca argumenty obhajoby prijal, dôkladne však vyselektoval, ku ktorej skupine obžalovaných bude ohľaduplnejší. V prípade všetkých odsúdených, ktorí sa starajú o mláďatá, trest trvalého vyhostenia zmiernil: dostali odklad vykonania trestu o pätnásť dní a právo na sprievod kvôli bezpečnosti. Lenže pozor, hlásal verdikt: „Po vypršaní termínu musí každý jeden a každá jedna odsúdená odísť, bez ohľadu na vek a predchádzajúce tehotenstvo.“
Oslica bola k tomu prinútená
Láskavú tvár ukázali súdy veľakrát. Keď sa, bolo to už dlho po konci stredoveku, v roku 1750 ocitla pred súdom oslica, ktorú pristihli s istým Jacquesom Ferronom pri sodomii, bol muž odsúdený, jeho štvornohú spoločníčku však čakalo oslobodenie. Nespáchala trestný čin z vlastnej vôle, bola k nemu donútená násilím, konštatoval súd. Do úvahy zobral aj svedeckú výpoveď kňaza, ktorý obžalovanú poznal štyri roky a uviedol, že bola vždy cnostná a dobrých mravov, a že prisahá, že je „tým najpočestnejším tvorom“.
Vyskytli sa však aj ťažšie prípady. Jednou z takých bola kauza z roku 1379 vo Francúzsku, ktorej obeťou sa stal muž menom Perrinot Muet. Smrteľný útok naňho síce viedla iba jedna skupina prasiat, druhá sa zločinu iba prizerala, súd však odsúdil na trest smrti obe. Radostné a pritakávajúce kvičanie svedkov incidentu totiž jasne dokazovalo, že čin schvaľovali, a preto nemohli ako „participes criminis“, čiže spolupáchatelia, uniknúť trestu ani oni. Nakoniec však mnísi, ktorým odsúdení patrili, s žiadosťou o obmedzenie trestu iba na skutočných vrahov uspeli.
Ďalšie prípady však boli pre obhajobu prehraté od samotného začiatku. Ako napríklad kauza prasnice z roku 1567. Priťažilo jej, že svoju obeť, štvorročné dievčatko, nielen napadla, ale urobila to s mimoriadnou krutosťou.
Inému prasiatku zase priťažil fakt, že nielenže zabilo dieťa, ale urobilo to v piatok, v deň Ježišovej smrti. Prokurátor preto žiadal súd, aby tento fakt zohľadnil ako „vážnu priťažujúcu okolnosť zločinu podsvinčaťa“. A trest smrti čakal v roku 1394 aj ďalšie prasa, za to, že zhltlo svätú hostiu.
Justícia bola prísna, dodajme napokon, že spomínané oslobodenie oslice stíhanej za sodomiu bolo ojedinelým osvieteným a humanistickým rozhodnutím súdu, ktoré medzi všetkými rozsudkami vyčnieva. Obyčajne bol za sexuálny styk odsúdený človek aj zviera. A trest bol krutý – upálenie.
Termity, krtkovia, myši: Opustite priestor!
Procesy proti zveri neboli právnou anomáliou. Boli súčasťou trestného práva a delili sa v zásade na dva druhy. Tým starším boli cirkevné procesy, siahajúce podľa právneho odborníka Jena Girgena až do roku 824, keď podľa cirkevného práva vykázali z talianskeho údolia Aosta skupinu krtkov.
Rané procesy so zvieratami mali svoje miesto najmä vo Švajčiarsku a v prihraničných oblastiach Nemecka, Francúzska a Talianska, rozšírili sa však aj do Škandinávie, Španielska, ale tiež do Etiópie, Kanady či Brazílie. Cirkevné súdy typicky riešili zničenie úrody a ich terčom bol hmyz či hlodavce.
V osemdesiatych rokoch 14. storočia tak kardinál autunský vo Francúzsku odsúdil slimáky, ktoré v jeho oblasti porušovali zákon. Nariadil trojdňovú procesiu, ktorá mala delikventov vyzývať na opustenie územia. Takisto nezvaní myšací okupanti domov dostali podľa Evansa najprv „priateľský odporúčajúci list, ktorý ich mal primäť opustiť každý dom, v ktorom neboli vítaní“.
V prípade, že rozhodnutie tohto typu zlyhalo, a ono zvyčajne zlyhalo, prikročilo sa k prekliatiu nespolupracujúcich odsúdencov. Keď ich nepostihol ani takýto trest, a obvykle ich pravdaže nepostihol, ani tak nebolo z pohľadu cirkevnej autority všetko stratené. Na vine boli hriechy ľudí, ktoré stáli v ceste božej spravodlivosti.
Tvrdé tresty pre ošípané
Vážnejšie prípady prináležali svetským súdom. Ich najstaršia história siaha do starogréckych čias, prvý zachovaný písomný záznam zo západnej Európy pochádza z roku 1266 z Francúzska, z Fonteney-aux-Roses. Je však isté, že podobné procesy sa konali už skôr, akurát bez písomných svedectiev. Najviac záznamov je opäť z východných častí Francúzska a priľahlých oblastí Nemecka, Talianska a Švajčiarska.
Aj tieto súdne procesy prebiehali vo všetkej vážnosti, obžalovaným dokonca priťažovalo nevhodné správanie pred tribunálom. Mimoriadnu mieru pohŕdania inštitúciou súdu prejavovali ošípané. V boxoch pre obžalovaných chrochtali, kvíkali, vystrkovali rypáky cez mreže – a to sa premietlo do ich rozsudkov. Naopak prasatá, ktoré sa zúčastnili pojednávaní spôsobne a v tichosti, mohli podľa historikov počítať s mäkšími trestami.
Verdikty však bývali veľmi brutálne, ani z dnešného pohľadu žartovné prípady by nemali zakryť, že väčšina týchto súdov bola demonštráciou ľudskej krutosti. Najmä pre ošípané znamenal trest smrti veľké utrpenie. Aj preto, že prasatá sa dopúšťali najťažších zločinov. „Zabíjali ľudí,“ hovorí Sara McDougallová z John Jay College of Criminal Justice. Tieto prípady boli pomerne bežné, pretože ošípané sa pohybovali voľne po uliciach a poliach, kde boli bábätká v kolískach či malé deti bez dozoru. Odsúdených upaľovali zaživa, mučili, vešali.
Prečo to všetko?
Vysvetlení, prečo komunity venovali také úsilie a na vlastné náklady viedli vo všetkej vážnosti procesy proti zvieratám, je niekoľko. Jedno pripomína, že vtedajšia spoločnosť verila, že všetka existencia pochádza z božej vôle a ak ktorýkoľvek tvor poruší boží poriadok, je ho treba potrestať.
Ďalšie sa pozerá pragmatickejším smerom, tresty vynášané nad zvieratami mali byť predovšetkým varovaním pre ich majiteľov. Prasa obesené na šibenici odkazovalo vlastníkom ošípaných: „Takto dopadne aj váš majetok, ak naň nebudete dávať pozor.“ Podľa iných boli súdne procesy so zvieratami reakciou na pocit neistoty, či už vo vyššej časti spoločnosti, alebo tej nižšej. Potvrdzovali, že poriadok platí a je vymáhateľný.
Server slate.com pripomína aj ďalšie možné interpretácie. Podľa niektorých hlasov sú súdy so zvieratami iba dôkazom primitívnosti spoločnosti pred dobou osvietenstva, podľa iných, napríklad aj samotného zberateľa a analytika takýchto procesov Evansa, sú produktom detinského rozmaru potrestať neracionálne tvory.
Redaktor slate.com James E. McWilliams však vidí cestu, ako sa dajú tieto bizarné súdy pochopiť, inde. Vtedajší ľudia žili v takmer neustálej interakcii so zvieratami, trávili s nimi až šestnásť hodín denne. Kým sa domáce zvieratá stali hospodárskymi zvieratami, rozpoznávali v nich ľudia bytosti schopné reakcií na okolie, nadväzovanie spoločenských vzťahov, schopné odlišovať sa navzájom. Bolo jednoduchšie chápať ich ako členov spoločnosti.
Server wired.com ako by chcel na jeho úvahu nadviazať, keď tvrdí, že práve v tom je paradox súdov so zvieratami. „Keď sme zavliekli aj tie najnižšie chrobáky pod náš justičný systém, personifikovali sme ich. Lenže keď sme s nimi potom zaobchádzali brutálne za ich domnelé zločiny, znížili sme sa na úroveň brutality, ktorú by sme očakávali od zvierat.“