Obdobie pôsobenia Konštantína a Metoda na území Veľkej Moravy a vláda kniežaťa Svätopluka sa stali záchytným bodom druhej etapy národného obrodenia, ktorej základom bola myšlienka všeslovanskej vzájomnosti. Z nej pochádzala aj teória, že Veľká Morava bola prvý spoločný štát Čechov a Slovákov, čo nezodpovedá historickej pravde.
V období romantizmu využili toto významné historické obdobie predstavitelia štúrovskej generácie, v značne zidealizovanej podobe, na pozdvihnutie národného povedomia Slovákov.
V súčasnosti, v 21. storočí by sme sa už na históriu a jej osobnosti nemali pozerať cez prizmu našich národovcov z 19. storočia, ale na vývoj našej identity v kontexte európskej identity a medzinárodných vzťahov.
Panovník Karol Veľký sa založením rozsiahlej Franskej ríše snažil o obnovenie slávy rímskeho impéria. Na Vianoce roku 800 sa zúčastnil na slávnostnej omši, ktorú celebroval samotný pápež a symbolicky mu položil na hlavu korunu. Nečakaným gestom spôsobil niekoľkostoročný zápas o investitúru medzi pápežskou kúriou a budúcou Svätou ríšou rímskou národa nemeckého.
Tento dôležitý historický medzník ovplyvnil aj vývoj štátov v strednej Európe, pretože okrem iného význam cisára spočíval aj v tom, že v jeho právomoci bolo povyšovať kniežatstvá, ktoré vznikali v Európe, na kráľovstvá a vládnucim kniežatám udeľovať titul kráľ.
Franská ríša ako jednotný konglomerát v západnej a strednej Európe dlho neprežila svojho tvorcu. Vo Verdune v roku 843 pristúpili vnuci Karola Veľkého k deleniu tejto obrovskej ríše a ani netušili, že geograficko-politické rozdelenie spôsobí konflikty, ktoré budú trvať ďalších tisíc rokov.
Západofranskú ríšu, budúce Francúzsko zdedil Karol Holý, stredná časť bola zverená do rúk Lothara a podľa neho dostala meno Lotharingia. Zahŕňala zhruba dnešné územie severného Talianska, Burgundska, Alsaska, Lotrinska, Luxemburska, Belgicka a Holandska. Východnú časť Franskej ríše , budúcej Svätej ríše rímskej národa nemeckého s titulom rímskeho kráľa a cisára zdedil Ľudovít Nemec.
Mohla sa stať Veľká Morava kráľovstvom?
V susedstve Východofranskej ríše už od roku 833 fungovala Veľká Morava. Jej prvé dve kniežatá Mojmír a Rastislav sa so silným susedom snažili o politické spojenectvo a prostredníctvom kresťanskej misie z Bavorska aj s pápežom v Ríme. Východofranskí králi sa rozrastajúcej ríše v strednej Európe začali obávať, a tak nejavili veľký záujem.
Knieža Rastislav, sklamaný z neúspešných pokusov v zahraničnej politike, sa obrátil na politického rivala nemeckých cisárov, Byzantskú ríšu, ale snahy o nadviazanie politického spojenectva s byzantským cisárom Michalom III. tiež stroskotali. Z 33 politických požiadaviek posolstva kniežaťa Rastislava reflektoval byzantský vládca len na požiadavku kresťanskej misie, lebo v tom videl posilnenie východného rítu v strednej Európe a oslabenie moci pápeža.
Solúnski bratia Konštantín a Metod, ktorých poveril kresťanskou misiou, svojou úlohou odísť na takmer neznáme územie neboli nadšení. Mali svoje významné spoločenské postavenie v Byzantskej ríši, ale aj napriek tomu sa kvalitne pripravili, o čom svedčí preklad Biblie do staroslovienčiny s Proglasom a písmo hlaholika, ktoré zostavili z malej gréckej abecedy. Misia bola úspešná a po niekoľkých peripetiách schválená a rešpektovaná pápežom, ktorý uznal staroslovienčinu ako štvrtý liturgický jazyk a Metoda vymenoval za biskupa.
Za vlády kniežaťa Svätopluka sa Veľká Morava stala ranofeudálnym štátom v pravom slova zmysle a v dôsledku výbojných vojen sa rozšírila o územie Bieleho a Červeného Chorvátska a Bieleho Srbska. Jej súčasťou sa na štyri roky stalo aj územie českých kniežat, ktoré sa tomu bránili a hľadali podporu u východofranského kráľa Arnulfa.
Politickým cieľom kniežaťa Svätopluka bola orientácia na latinskú liturgiu a kultúru, teda na spojenectvo s pápežom a cisárom. Dôvod bol zreteľný a jasný: Svätopluk sa chcel stať kráľom a Veľkú Moravu povýšiť na kráľovstvo. Preto sa po smrti biskupa Metoda stali jeho nasledovníci nežiaduci a útočisko našli v Čechách a na Balkáne. Kultúrny odkaz misie solúnskych bratov doteraz rezonuje v Srbsku, Bulharsku a preniesol sa aj do Ruska, Bieloruska a na Ukrajinu.
Politický zámer kniežaťa Svätopluka nevyšiel, lebo jeho nástupcovia Mojmír II. a Svätopluk II. (existencia tretieho syna Predslava je sporná) sa vyčerpávali v lokálnych vojnách a nedokázali sa postaviť ataku ugrofínskeho kmeňa Maďarov, ktorých si na pomoc proti rastúcemu vplyvu Veľkej Moravy zavolal východofranský kráľ Arnulf.
Neskôr si nemeckí cisári začali uvedomovať, že Maďari pre nich predstavujú oveľa väčšie nebezpečenstvo ako veľkomoravské kniežatá, ale už bolo neskoro. Turkické a nomádske kmene Maďarov rýchlo postupovali až na územie Burgundska a ich postup zastavil až nemecký cisár Oto I. bitkou pri Lechu v roku 955.
V politickej vízii Svätopluka pokračovali kniežatá z dynastie Přemyslovcov (1212) a Piastovcov (okolo roku 1004) a získali od nemeckého cisára titul kráľ. Najúspešnejšie boli kniežatá z dynastie Arpádovcov. Kráľovský titul s podporou pápeža dostali už v roku 1000 a vytvorili Uhorské kráľovstvo, ktorého súčasťou sa ako Nitriansky komitát stalo aj územie Slovenska.