Leonardo da Vinci je často opisovaný ako archetyp renesančného človeka, génia, humanistu a experimentátora, ktorý spojil umenie s vedou. Namaľoval dva najslávnejšie obrazy dejín, Poslednú večeru a Monu Lisu, a ako vedec rozvinul na svoju dobu prezieravé nápady, napríklad na lietadlo, ponorku či automobil. Venoval sa ale aj novátorskému štúdiu anatómie, stavebníctva, vtákov, srdca, optiky, botaniky, vodných prúdov či zbraní.
Za úspechom tohto talianskeho vedca a maliara, ktorý zomrel ako 67-ročný 2. mája 1519, stála podľa mnohých odborníkov najmä zvedavosť a fantázia, vášeň s hravosťou až posadnutosťou.
Podľa amerického novinára a spisovateľa Waltera Isaacsona, ktorý o ňom napísal v roku 2017 rovnomennú monografiu, Leonardo nikdy nezapadal.
„Bol nemanželský syn, gay, vegetarián, ľavák a občas heretik,“ napísal Isaacson s tým, že nemal takmer žiadne vzdelanie a po latinsky čítal veľmi zle. Kládol dôraz na zvedavosť a fantáziu a stieral hranice medzi skutočnosťou a fantáziou.
„Najzvedavejší človek v dejinách,“ napísal o ňom kunsthistorik Kenneth Clark.
Leonardo bol zapálený a večne žasol, nábožnú úctu mal k prírode, napriek tomu v umení i vede niekedy chybil. Napríklad mnoho malieb nedokončil (napríklad Klaňanie troch kráľov či Svätý Hieroným).
„Schopnosť kombinovať umenie s vedou, najvýstižnejšie vyjadrená ikonickou kresbou dokonale proporčného muža s roztiahnutými rukami a nohami vo vnútri štvorca, známou ako Vitruviánsky muž, z neho urobila najkreatívnejšieho génia všetkých čias,“ napísal Isaacson.
A exšéf firmy Apple Steve Jobs o ňom povedal: „Videl krásu v umení i technike.“
Pätnáste storočie Leonardovo, Kolumbovo a Gutenbergovo bolo dobou vynálezov, objavovania a šírenia poznania novými technológiami. Ideálom renesancie bol čo najvšestrannejšie nadaný a vzdelaný jedinec. Nikomu sa ale nepodarilo tak dokonale skĺbiť svoje vedomosti z množstva vedných odborov s umením a architektúrou tak, ako Leonardovi da Vincimu.
Narodil sa 15. apríla 1452 v dedinke Anchiano, asi tri kilometre od Vinci. Jeho otcom bol notár Piero da Vinci a matkou dievčina z okolia Vinci Caterina Lippiová. Detstvo strávil vo Vinci, chodil do kupeckej školy, inak bol ale samouk.
Ako pätnásťročný sa stal tovarišom vo Verrocchiovej florentskej dielni, o päť rokov neskôr už bol členom maliarskeho cechu. Jeho prvou známou kresbou bola krajinka, potom namaľoval napríklad obraz Zvestovanie. Podpísal zmluvu na obraz Klaňanie troch kráľov, ktorý rozpracoval, ale nedokončil.
V tridsiatke, v roku 1482, prijal pozvanie vojvodu Lodovica Sforzu do Milána. Začal si písať denník (dnes sú známe denníky s asi 7 200 stranami poznámok a skíc) a potom študoval anatómiu a architektúru.
Okolo roku 1490 nakreslil Vitruviánskeho muža, jednu zo svojich najslávnejších kresieb, ktorá vyjadruje presvedčenie, že na proporciách ľudského tela je založená krása človeka i sveta. V rovnakom období namaľoval aj Dámu s hranostajom a v roku 1495 začal pracovať na nástennej maľbe Posledná večera v kostole Santa Maria delle Grazie. V obraze s kúzelnou ilúziou premenlivej perspektívy je použitá trojuholníková kompozícia.
Svoj najslávnejší obraz, Monu Lisu, začal maľovať v roku 1502 vo Florencii a pracoval na ňom po celý zvyšok života. Pri vytváraní najpamätnejšieho úsmevu na svete využil znalosti z fyziológie zraku.
Celkovo existuje len maximálne 15 obrazov, ktoré sú mu kompletne alebo čiastočne pripisované. Leonardo pracoval so šerosvitom a jemnými prechodmi svetelných efektov a vďaka jeho práci sa trojrozmernosť stala najväčšou inováciou renesančného umenia.
V roku 1499 boli ale Sforzovci z Milána vypudení a Leonardo sa vrátil späť do Florencie, kde v roku 1502 začal pracovať ako vojenský inžinier pre Cesara Borgiu. Svoje služby ale ponúkal ako inžinier a vynálezca aj v Mantove či Benátkach.
Leonardo mal správnu predstavu o pohybe planét, gravitácii, či o kolobehu krvi. Ako vynálezca predvídal alebo navrhol princíp bagrov, odstredivky, dúchadla, kolesovej lode, lietadla, padáka, potápačského úboru, ryhované hlavne, šliapacieho sústruhu, tlačiarenského lisu, závitníka a závitnice, tkacieho stroja a mnohých ďalších. Nakreslil množstvo rôznych skíc, plánov či vynálezov, ktoré sa realizovali až v 19. nebo 20. storočí.
V roku 1506 sa vrátil do Milána, kde strávil nasledujúcich sedem rokov, v roku 1513 sa presťahoval do Ríma, kde vytvoril, okrem iného, ikonickú turínsku kresbu, pravdepodobne autoportrét.
Od roku 1516 až do svojej smrti na zámku Clos Lucé neďaleko Amboise, žil vo Francúzska na pozvanie kráľa Františka I. z Valois.
V novembri 2017 sa jeho obraz Salvator Mundi (Spasiteľ sveta) stal najdrahším výtvarným dielom, keď sa v newyorskej aukčnej sieni Christie's vydražil za 450,3 miliónov dolárov. Majiteľom obrazu sa stal saudskoarabský korunný princ Muhammad bin Salmán.
