Previezť sa týmto vlakom, premávajúcim medzi európskymi mestami a Konštantínopolom (neskôr premenovaným na Istanbul), bolo známkou prestíže. Bohatí, slávní a mocní ľudia, aristokrati, dôstojníci, politici, biznismeni či umelci neraz ani nepotrebovali merať cestu na rozhranie európskeho a ázijského kontinentu, ale jednoducho sa chceli odviezť týmto vlakom, pretože tým stúpli v očiach iných.
Zásluhu na tom, že sa mohli jazdou týmto vlakom pred svojím okolím pýšiť, mal belgický podnikateľ Georges Nagelmackers. V sedemdesiatych rokoch 19. storočia počas návštevy Spojených štátov amerických ho uchvátili komfortné vlaky Georga Mortimera Pullmana a rozhodol sa, že zavedie takýto spôsob dopravy aj na starom kontinente. Založil spoločnosť Compagnie Internationale des Wagons-Lits, ktorá Orient Express prevádzkovala.
Nebolo to však také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Kým sa luxusný vlak dostal na trate, prešlo niekoľko rokov. Železničné spoločnosti v jednotlivých krajinách, ktorými mal premávať, si totiž úzkostlivo chránili monopol na prepravu, takže rokovania boli ťažké a dlhé. Napokon sa mu ale podarilo so všetkými dohodnúť, za čo vo veľkej miere mohol vďačiť priateľovi svojho otca, ktorým nebol nik iný, ako belgický kráľ Leopold II..
A tak 5. júna 1883 vyrazil z parížskej stanice Gare de l'Est na cestu prvý európsky luxusný vlak hotelového typu, ktorý tvorili výlučne vozne prvej triedy - lôžkové, salónne, jeden reštauračný a batožinový. Zatiaľ však nesmeroval do Konštantínopolu, jeho trasa sa končila v Mníchove. A nevolal sa ešte ani Orient Express, toto meno získal až v roku 1891.
Ale nepredbiehajme. Nagelmackersovi sa postupne podarilo vybaviť ďalšie prepravné koncesie, takže 4. októbra 1883 už mohol svojich 40 pozvaných hostí odviezť z Paríža cez Mníchov, Viedeň, Budapešť a Bukurešť do rumunského mesta Giurgiu. Tam sa železnica končila, respektíve, prerušoval ju Dunaj. Cestujúci teda museli z vozňov vystúpiť, trajektom prekonať rieku a za ňou pokračovať opäť vlakom. Nie však už luxusným, ale iba obyčajným miestnym. Tým sa dostali do Varny a odtiaľ loďou do Konštantínopolu. Pohodlie teda nebolo dokonalé.
Skutočný transkontinentálny komfortný expres sa z neho stal až v roku 1889, keď sa trasa zmenila a cez Budapešť, Belehrad a Sofiu viedla do vtedajšej metropoly Osmanskej ríše, kde končila na provizórnej stanici v Konštantínopole. Pasažierov, ktorí sa rozhodli cestu absolvovať, čakalo 3 168 kilometrov, ktoré vlak prekonal za 69 hodín.
Cestovalo sa im pohodlne, súpravu, ktorú ťahala elegantná lokomotíva, tvorili dva priestranné a mimoriadne luxusne zariadené lôžkové vozne, parádny reštauračný vozeň s fajčiarskym salónikom a batožinový vozeň. V porovnaní s cenami bežných rýchlikov tej doby, stál cestovný lístok na Orient Express asi o 20 percent viac.
Rok 1914 a globálny vojnový konflikt na niekoľko rokov Orient Express zastavil. Na svoju niekdajšiu slávu nadviazal v roku 1921, oproti predvojnovej ére však došlo k jednej podstatnej zmene. Cesta sa zrýchlila, vlak z Paríža do Istanbulu išiel už iba 56 hodín. Ďalšie prerušenie prevádzky prišlo s druhou svetovou vojnou. Po nej sa síce Orient Express na koľajnice vrátil, so slávnym vlakom z minulosti mal ale už spoločné iba meno. Išlo viac-menej o bežný rýchlik.
Až v sedemdesiatych rokoch sa švajčiarsky podnikateľ Albert Glatt rozhodol vzkriesiť legendu v pôvodnej podobe. Kúpil a dal zrenovovať pôvodné komfortné vozne a Orient Express premával na rôznych európskych tratiach a v rôznych variantoch ako nostalgický vlak. V poslednej fáze fungoval už iba ako obyčajný nočný rýchlik spájajúci Paríž a Viedeň.
Prevádzka legendárneho vlaku, ktorý sa podľa médií stal obeťou „vysokorýchlostných vlakov a nízkonákladových aeroliniek“ sa definitívne po 126 rokoch skončila 14. decembra 2009.
To, čo z Orient Expressu urobilo legendu však nebol iba luxus či prominentní pasažieri. Najmä v medzivojnovom období zapĺňali stránky novín rôzne viac či menej pravdivé historky z ciest týmto vlakom. Keď napríklad v roku 1929 uviazol na päť dní v snehových závejoch 90 kilometrov pred Istanbulom, šírili sa vďaka európskemu bulváru do sveta neuveriteľné príbehy, podľa ktorých museli cestujúci loviť v okolí vlky, aby nezomreli od hladu.
Niekto tomu možno veril, iný sa na tom možno zasmial, no taká Agatha Christie, ktorá Orient Expressom sama viackrát cestovala, sa inšpirovala. „Posadila“ do vlaku detektíva Hercula Poirota a napísala jeden zo svojich najslávnejších detektívnych románov Vražda v Orient Expresse.