Prednedávnom skončená televízna miniséria a jej divácky úspech naznačujú, že Mária Terézia ľudí láka napriek tomu, že je súčasťou povinných osnov a mnohí majú pocit, že už o nej vedia „všetko“. Opak je však pravdou. Hoci jej život, najmä ten panovnícky a oficiálny, je pomerne dobre preskúmaný, stále sú v ňom biele miesta.
Pomáhala tomu aj samotná panovníčka, ktorá si, napriek čulej úradnej korešpondencii a tomu, že pravidelne písala aj svojim deťom, starostlivo strážila súkromie. O mnohých jej pocitoch či túžbach tak nemáme prakticky žiadne informácie.
Ako by vyzeral jej tajný denník, ak by si nejaký písala? Ktoré udalosti by v ňom mohli zaujímať výsadné miesto? A čo sa jej asi mohlo v časoch slastných aj náročných preháňať v hlave?
Pokúsme sa v malej historickej fikcii vyňať niekoľko pasáží z takéhoto imaginárneho denníka ženy, ktorá sa stala nielen svokrou Európy, ale aj synonymom majestátnosti a odvahy. Pomôžeme si úryvkami z reálnej korešpondencie a ďalších historických prameňov, ktoré uvádzame ako priamu reč.
Nemá mi kto poradiť
Milý denníček, stále sa neviem spamätať z toho, čo sa stalo včera, 20. októbra roku Pána 1740. Môj otec Karol VI. Habsburský, španielsky, uhorský a český kráľ, rakúsky arcivojvoda a rímsko-nemecký cisár naposledy vydýchol. Hoci sme to v posledných dňoch tušili, aj tak to bola pre nás ťažká rana a šok.
Ja som mu vravela, že si má dávať pozor a nejazdiť bezhlavo po poľovačkách ako za mlada, no nedal si povedať. Prechladnutie naňho doľahlo plnou silou, ktorej už nevládal vzdorovať. No odišiel ako skutočný vládca, pred smrťou si dal k nohám postele k dvom už horiacim sviečkam priniesť ešte dve, aby to vraj bolo hodné kráľa a cisára. Neborák, aspoň dlho netrpel.
Zármutok a žiaľ však spôsobil nám, najmä mne. Som totiž prvá v rade na trón, otec to zariadil už dávnejšie. Hoci s mamou stále dúfali, že na svet privedú chlapca, nepodarilo sa im to. Okrem môjho brata Leopolda, ktorého som však nepoznala, lebo zomrel sedemmesačný rok predtým, ako som sa narodila ja, mám už len sestru Máriu Annu. Mala som ešte malú sestru Máriu Amáliu, náš miláčik nás však opustil pred desiatimi rokmi. Mala len šesť.
Začiatkom júna zomrela moja maličká, iba trojročná prvorodená dcéra Mária Alžbeta, už je z nej anjelik. A teraz ešte aj otec. Ten, ktorý si prezieravo vynútil od okolitých európskych panovníkov, aby
uznali Pragmatickú sankciu, teda dohodu, podľa ktorej môže po ňom na trón nastúpiť aj žena. Teda ja. Ach, dobrotivý môj otec aj dobrotivý ty, Bože, ktorý už azda prijímaš jeho dušu do večného života.
Prečo ste ma tu len nechali takú samu a bezbrannú? Veď čože ja viem o vládnutí? Vôbec nič. Otec ma príliš do vecí monarchie nezasväcoval, asi stále dúfal, že splodí syna, veď nedávno oslávil ešte len 55. narodeniny. Keďže však nechcel porušiť sľub daný Bohu a mojej matke a nájsť si inú manželku, bolo to už iba v teoretickej rovine. Napriek tomu mi o spravovaní ríše veľa nerozprával.
Samozrejme, vzdelanie mi doprial, ako sa patrí na princeznú, hovorím plynule po francúzsky, po latinsky, po španielsky, po taliansky a, samozrejme, po nemecky. Mala som tých najlepších učiteľov, pokiaľ ide o veci náboženské či históriu (jezuiti Franz Xaver Vogl a Gottfried Spannagl odviedli dobrú prácu), no išla mi aj matematika pod vedením Jakoba Marinoniho. Ovládam všetky pravidlá dvorskej etikety, zbožňujem tanec a vraj i výnimočne dobre spievam.
Zostáva vám 85% na dočítanie.