Už niekoľko týždňov blúdi Hernán Cortés so svojím vojskom krajinou a ich situácia je čoraz horšia. Smrť, spôsobená únavným pochodom, chorobami a hladom, pomaly rady mužstva prerieďuje a cieľ je stále v nedohľadne.
Na konci februára 1525 sa španielsky conquistador dozvedá o sprisahaní, ktoré sa proti nemu chystá. Inštinkt ho teda neklamal. Tušil, že jeho väzeň, niekdajší aztécky vládca Cuauhtémoc, sa so svojím osudom nezmieri. Veď preto ho aj vzal na túto výpravu. Nechcel riskovať, že za jeho neprítomnosti vypukne povstanie a on sa postaví na jeho čelo. Radšej ho chcel mať po celý čas na očiach.
Ale čo teraz? Bude lepšie, keď sa ho hneď zbaví. Cortés nevyšetruje, či je informácia o hroziacej vzbure pravdivá a svojim mužom nariaďuje, aby bývalého vládcu Aztékov obesili.
„Keď ho viedli na popravu, obrátil sa na Cortésa a povedal mu: ‚Z vašich falošných slov mi už dlhšie bolo jasné, že ste ma na takúto smrť dávno predurčili. Je to nespravodlivé a Boh sa vás raz opýta, prečo ste to urobili‘. Jeho smrť ma trápila, pretože som ho počas pochodu bližšie spoznal, poctil ma svojím priateľstvom a vždy, keď sa dalo, sa mi snažil pomôcť. Presvedčený o tom, že ho zabili nespravodlivo, som nebol iba ja, ale aj ďalší muži,“ napísal vo svojich spomienkach španielsky vojak a kronikár dobýjania ríše Aztékov Bernal Díaz de Castillo.
Proroctvo ako varovanie
„Neprišiel som sa sem rýpať v zemi ako nejaký sedliak. Chcem tu získať zlato,“ tvrdil Hernán Cortés, ktorý v marci 1519 so svojou flotilou a piatimi stovkami mužov pristál pri brehoch dnešného Mexika. Od predošlých výprav, ktoré oblasť čiastočne preskúmali a stretli sa aj s domorodcami, už vedel o existencii veľkej a bohatej Aztéckej ríše. V radoch jej obyvateľstva vyvolal príchod Španielov obavy.
Stará legenda totiž hovorila, že v roku „jedna trstina“ sa z východu vráti boh Quetzalcóatl a potrestá Aztékov za to, že ho odtiaľto kedysi vyhnali. Bájny pomstiteľ mal mať podľa proroctva bledú tvár, tmavý odev a z hlavy mu mali vyrastať dlhé perá. Beloch Cortés, odetý v brnení a v prilbe ozdobenej perím, práve takto vyzeral. A navyše, podľa aztéckeho kalendára sa práve písal rok „jedna trstina“.
Cestou do vnútrozemia obsadil Cortés územia kmeňov podrobených Aztékom a ich obyvateľov získal na svoju stranu. Významným spojencom sa preňho stali najmä Tlaxcalovia, ktorí posilnili jeho vojsko o 600 bojovníkov a spolu s nimi sa vydal k aztéckej metropole Tenochtitlán. Pozval ho tam vládca Montezuma II., obávajúci sa naplnenia veštby a dúfajúci, že si rozhnevaného boha, za ktorého Španiela považoval, týmto krokom udobrí. Osobne ho prijal pred bránami mesta a ubytoval v paláci.
Priateľský prístup sa však panovníkovi nevyplatil. Cortés ho po niekoľkých dňoch zajal a prinútil zložiť sľub vernosti španielskemu kráľovi. Montezuma síce zostal aztéckym vládcom, v skutočnosti bol však už iba bábkou v rukách dobyvateľa.
Budeme bojovať!
Od týchto udalostí uplynul takmer rok a za ten čas sa mnohé zmenilo. Montezumu v júni 1520 ako zradcu ukameňovali vlastní ľudia, keď ich počas vzbury proti Španielom nabádal na poslušnosť. Mŕtvy bol aj jeho nástupca Cuitláhuac, ktorý po troch mesiacoch vládnutia zomrel na kiahne, Aztékom neznámu chorobu, ktorú so sebou priniesli dobyvatelia.
Panovníkom bol teraz Cuauhtémoc, synovec oboch predošlých vládcov. Bol iný než oni, Španielom sa nemienil podriadiť, ba ani s nimi rokovať. Chcel ich poraziť a vyhnať. Keď nastúpil na trón, síce v Tenochtitláne neboli, pretože ešte počas spomínanej vzbury ušli, nepochyboval však, že sa vrátia.
Začal sa preto pripravovať na vojnu. Zreorganizoval armádu, lepšie opevnil mesto a viaceré kmene požiadal o pomoc a podporu v boji proti Španielom.
Nezaháľal ani Cortés, ktorý rovnako zháňal posily a vyzbrojoval sa. V apríli 1521 mal k dispozícii 700 mužov s mečmi a pikami, 120 strelcov, 90 jazdcov, dve desiatky kanónov a spoľahnúť sa mohol aj na 75-tisícovú armádu spojencov, tvorenú najmä tlaxcalskými bojovníkmi.
Skôr, ako na Tenochtitlán zaútočil, poslal za Cuauhtémocom vyjednávačov. Sľúbil, že nezničí mesto a ušetrí ho krviprelievania, ak sa obrancovia vzdajú. Aztécky vládca však musí verejne uznať podriadenosť španielskemu kráľovi. Cuauhtémoc mu odpovedal stručne – Budeme s vami bojovať!
Som porazený, zabite ma
V máji 1521 Španieli na Tenochtitlán zaútočili. Z troch strán k nemu mierili pešiaci a jazda, z jazera Texcoco navyše 13 brigantín vyzbrojených delami. Cortés predpokladal, že keď Aztékovia uvidia túto palebnú silu, budú chcieť ujsť. Nechal im preto voľnú jednu únikovú cestu. Obrancovia ju však nevyužili, boli odhodlaní radšej padnúť v boji, než svoje mesto vydať.
V zúrivom boji mali navrch raz Španieli, inokedy Aztékovia, v krutosti však jedni za druhými v ničom nezaostávali. Cortésovi vojaci dostali napríklad rozkaz nebrať žiadnych zajatcov a ak im nepriateľ padol do rúk, zabili ho.
Takýto vyhladzovací spôsob boja Aztékovia nepoznali. Oni, naopak, zajatcov brali, no iba preto, aby im potom mohli zaživa vytrhnúť z hrude srdce a obetovať ich tak podľa dávnej tradície bohom.
Po troch mesiacoch krutých bojov ovládli útočníci takmer celé mesto. Napokon im 13. augusta 1521 padol do rúk aj Cuauhtémoc, ktorého zajali na jazere Texcoco, keď sa na kanoe pokúšal dostať z obkľúčenia, aby priviedol posily. Osud Tenochtitlánu, a tým pádom aj celej Aztéckej ríše bol tak spečatený.
Zajatého vládcu priviedli vojaci pred Hernána Cortésa. „Urobil som, čo som musel pri obrane svojej ríše a svojich poddaných a moje možnosti sú už vyčerpané. Podľahol som silnejšiemu protivníkovi a ako porazený pred vami aj stojím. Uchopte dýku, ktorá vám visí za opaskom, bodnite ňou do mojej hrude a zabite ma,“ citoval vo svojich spomienkach Bernal Díaz de Castillo slová aztéckeho panovníka adresované víťazovi.
Poprava po krivom obvinení
Lenže Cortés jeho želanie nesplnil, potreboval ho živého. Opäť mu ponúkol, že môže ďalej vládnuť, ak sa nechá pokrstiť a verejne odprisahá vernosť španielskej korune. Cuauhtémoc to však aj druhýkrát odmietol. Španielsky uzurpátor však od neho potreboval ešte čosi – poklady Aztékov.
Po víťazstve sa mu síce dostalo do rúk nesmierne bohatstvo, no neveril, že to je všetko. Ani v tomto mu však porazený vládca nevyšiel v ústrety a nezmenilo to ani kruté mučenie, ktorému ho podrobili.
Viac než tri roky bol napokon Cuauhtémoc zajatcom nových pánov svojej niekdajšej ríše. Tá bola úplne zdecimovaná. Nielen vojnou, ale aj epidémiou kiahní, ktoré so sebou Španieli na kontinent priniesli. Preživších však bolo stále dosť na to, aby sa Cortés mohol obávať ich prípadnej vzbury. Svojho zvrhnutého a väzneného vládcu stále rešpektovali a dobyvatelia to videli.
Keď teda v októbri 1524 zamieril Hernán Cortés s niekoľkotisícovou armádou na trestnú výpravu na územie dnešného Hondurasu, bývalého aztéckeho panovníka zobral so sebou. Pre istotu. Bál sa totiž, aby počas jeho neprítomnosti nevypuklo povstanie, na čelo ktorého by sa Cuauhtémoc mohol postaviť.
Chystané sprisahanie, ktoré sa má začať zabitím Cortésa, pokračovať vyhnaním Španielov a vyvrcholiť obnovou Aztéckej ríše, sa napokon zvrhnutému vládcovi stalo osudné. Keď mu oznámili, že ho kvôli tomu popravia, priznal, že nad tým síce po celý čas v zajatí uvažoval, nič však nepripravoval.
Conquistador si obvinenie nepreveroval, stačili mu výpovede dvoch mužov, tvrdiacich, že práve oni plán odhalili. Sám a prakticky okamžite odsúdil svojho zajatca na trest smrti a 28. februára 1525 jeho muži Cuauhtémoca obesili.
Hernán Cortés si na mieste sídla aztéckeho vládcu dal postaviť palác, z ktorého potom ešte 16 rokov nad dobytým územím, ako kráľom vymenovaný guvernér Nového Španielska, neobmedzene vládol. Z popola povstal aj Tenochtitlán, lenže už ako iné mesto – Španielmi vybudované Ciudad de Mexico.