Berlínska stanica Lehrter je 29. marca 1890 plná ľudí. Viacerí sa snažia pretlačiť k železničnému vozňu, aby zblízka videli muža, ktorý Nemcov v posledných rokoch spájal a rozdeľoval zároveň. Niektorí mu mávajú, iní tlieskajú, ďalší sa na neho iba mlčky pozerajú.
Tak ako on na nich. Stojí v okne vozňa, je bledý, no snaží sa nedávať najavo emócie. Cíti sa pokorený a dotknutý. Naozaj si zaslúžil takýto koniec? On, ktorý sa pričinil o zjednotenie krajiny a posledné dve desaťročia v podstate držal v rukách jej kormidlo.
Vlak sa pomaly rozbieha a z perónu znie spev. Odchádzajúceho štátnika ľudia odprevádzajú piesňou, ktorú si vojaci nôtili počas prusko-francúzskej vojny. Vojny, ktorej víťazným zavŕšením bol vznik Nemeckej ríše. „Kto bude strážiť náš Rýn?“ spieva sa v refréne piesne.
Je to viac než symbolické a dá sa povedať, že z očí verejnosti schádzajúci Otto von Bismarck sa týmto začína meniť na pomník. Sám neskôr svoj odchod z Berlína opíše ako „pohreb prvej triedy“.
Zjednotenie najprv odmieta
Kto by o pol storočia skôr povedal, že práve tento rodák zo saského Schönhausenu sa tak výrazne zapíše do nemeckých dejín a v školách sa o ňom budú učiť ako o jednom z najvýznamnejších európskych politikov 19. storočia. Miesto v živote si vtedy hľadal pomerne dlho. Napokon ako možno nejeden mladý muž z „lepšej“ rodiny.
Iba stručne: Po štúdiu práv sa zamestnáva na súde, potom sa skúša uplatniť ako úradník v Aachene a neskôr v Postupime, až sa napokon vracia na rodinné panstvo v západnom Pomoransku, kde začína hospodáriť. Lenže aj tu venuje viac času rôznym zábavám než povinnostiam.
Ľahkomyseľný život zanecháva až po otcovej smrti. Ako tridsaťročný nastupuje na miesto vládneho s...
Zostáva vám 85% na dočítanie.