V civilnom živote bol matematik, logik a amatérsky sa venoval fotografovaniu. Do širokého povedomia sa však zapísal niečím úplne iným – ako autor detského románu Alica v krajine zázrakov (v našich končinách známeho aj ako Alenka v ríši divov).
Tento krásny a výnimočný príbeh plný poetickosti, prekvapení a slovných hračiek vydal pod pseudonymom Lewis Carroll. Aj to bola vlastne slovná hračka, k tomu sa však dostaneme neskôr.
Autor kultovej knihy, ktorý po svete chodil ako Charles Lutwidge Dodgson, sa narodil sa 27. januára 1832 v anglickej dedinke Daresbury, do rodiny s jedenástimi deťmi. Odmalička na seba rád preberal úlohu animátora pre ostatných súrodencov. Pripravoval im akési domáce časopisy a popritom pre nich vymýšľal rôzne zábavné hry.
Po absolvovaní internátnych škôl začal študovať na Oxforde, kde napokon zostal aj pôsobiť ako učiteľ matematiky. Ani v tejto oblasti nebol len tak hocikto, napísal (pod svojím pravým menom) niekoľko prác o algebre, geometrii, trigonometrii, či vyššej matematike. Venoval sa aj otázke systému hlasovania vo voľbách a vytvoril dokonca návrh hernej štruktúry tenisových turnajov.
Obľúbenou Dodgsonovou disciplínou bola aj takzvaná zábavná matematika. Vymýšľal rôzne kreatívne hádanky, hry, šifry a mnemotechnické pomôcky. Úspešný bol tiež na poli logiky, kde vyvinul dômyselný spôsob kreslenia záverov prostredníctvom diagramov. V tomto smere ho však odborná obec nebrala príliš vážne, pretože rád vymýšľal vtipné príklady.
Podobný druh hravej logiky využil aj v knihách o Alici – po úvodných príbehoch v krajine zázrakov totiž jej dobrodružstvá pokračovali v ďalšej knihe Za zrkadlom, a čo tam Alica našla. Možno aj preto patria k prekladateľským orieškom, keďže sú plné rôznorodých postáv, ktorým spisovateľ do úst vkladal neraz absurdné a zložité vety.
Alica bola skutočná
Charles Dodgson, alias Lewis Carroll, príbeh prvýkrát rozpovedal Alici Pleasance Lidellovej 4. júla 1862. Bola to dcéra jeho priateľa Henryho Georgea Liddella, dekana Christ Church v Oxforde, a rád ju i jej súrodencov brával na výlety do prírody.
V spomínaný deň sa spolu s jej sestrami Lorinou a Edith, a s priateľom reverendom Canonom Duckworthom, vybrali na výlet loďou do Godstowu. Plavili sa po rieke Isis, čo bol miestny názov pre úsek Temže, ktorá preteká Oxfordom.
Dodgson bol známy tým, že dokázal zaujímavo a na počkanie rozprávať. Doslova kedykoľvek a kdekoľvek. Vtedy na lodi ho Alica požiadala o príbeh s množstvom nezmyslov, a tak začal hovoriť o Alici, ktorá spadla do králičej nory a ocitla sa v krajine zázrakov. Reverend Duckworth neskôr spomínal, že hoci chcel Dodgson rozprávanie niekoľkokrát prerušiť s tým, že príbeh dokončí niekedy nabudúce, dievčatá sa nedali odradiť, vyhrážali sa plačom, takže dej sa odvíjal ďalej a do Oxfordu sa vrátili až neskoro večer.
„Vesloval som vpredu, dievčatá sedeli vzadu a celá story sa vlastne v tej chvíli skladala za mojimi plecami pre Alice Lidellovú, ktorá bola akýmsi kormidelníkom celého nášho člnu. Pamätám si, ako som sa otočil a spýtal som sa ho: Dodgson, to dobrodružstvo je tvoja improvizácia? A on mi odpovedal: Áno, vymýšľam ho za pochodu,“ spomínal.
V rozprávaní Dodgson pokračoval aj počas ďalších dvoch výletov loďou, i keď vtedy ešte išlo skôr o niekoľko samostatných rozprávok, než o jeden ucelený príbeh. Alicu však zaujali natoľko, že ho poprosila, aby príbeh pre ňu spísal. Ešte v tú noc si načrtol osnovu, čistý text sa začal rodiť 13. novembra 1862 a kompletný bol 10. februára 1863.
„Pri písaní som pridal veľa nových nápadov, ktoré akoby z pôvodného základu vyrástli samy,“ priznal neskôr Dodgson v článku Alica na scéne, kde približoval vznik knihy a svoj pohľad na jednotlivé postavy v nej.
Do prvého rukopisu pridal niekoľko svojich vlastných kresieb a definitívnu podobu v koženej brožúre odniesol Alici Lidellovej ako vianočný darček 26. novembra 1864. Ešte predtým však knihu videl jeho známy, spisovateľ Henry Kingsley, ktorý mu odporučil, aby ju vydal. Dodgson napokon na to pristal, no s tým, že bude celý projekt financovať sám.
Prvé vydanie na druhý pokus
Ako prvé zmenil pôvodný názov knihy Alicine dobrodružstvá v podzemí (Alice’s Adventures Under Ground) a spomedzi viacerých možností, ktoré zvažoval, vybral titul Alica v krajine zázrakov (Alice´s Adventures in Wonderland). Publikovať sa ju rozhodol pod pseudonymom. Vytvoril ho prekladom svojho krstného a stredného mena do latinčiny. Z Charlesa Lutwidga sa tak stal Carolus Ludovicus, následne poradie mien obrátil a preložil ich späť do angličtiny. Tak vzniklo meno Lewis Carroll.
Hoci Dodgson pôvodne zvažoval, že knihu bude ilustrovať sám, v januári 1864 nakoniec oslovil sira Johna Tenniela, karikaturistu z časopisu Punch a dal mu veľmi presné inštrukcie. Farbu prebalu vybral sám a rozhodol sa pre jasnú červenú.
„Dospel som k záveru, že jasne červená bude najlepšia – možno nie najlepšia umelecky, ale najatraktívnejšia pre detské oči,“ napísal v novembri 1864 vydavateľovi Macmillanovi.
Kniha bola hotová 4. júla 1865, presne tri roky po slávnej plavbe loďou. Prvé vydanie malo vyjsť v náklade dvetisíc kusov, ale keďže Tenniel bol nespokojný s kvalitou tlače obrázkov, rozpíjaním atramentu na stránkach, či použitím rôznych typov písma, rozhodli sa prvých päťdesiat vytlačených a zviazaných exemplárov stiahnuť. Neskôr ich darovali do detských nemocníc.
Druhý pokus v novembri 1865 už bol úspešný. Nové prvé vydanie vyšlo v náklade dvetisíc kusov a malo veľký úspech, a tak nečudo, že už o rok sa tlačilo ďalšie.
Za 155 rokov svojej existencie si Alicine dobrodružstvá získali srdcia miliónov čitateľov po celom svete, boli preložené do 174 jazykov, dokonca aj do umelých. Prvého prekladu, do nemčiny, sa kniha dočkala už v roku 1869. Slovenskú podobu dostala prvý raz až v roku 1981 z pera Juraja Vojteka a Viery Vojtkovej, stojí však za zmienku, že vydanie s ilustráciami Dušana Kállaya bolo pred piatimi rokmi, pri príležitosti 150. výročia, ocenené hlavnou cenou Grolier Clubu ako najkrajšie spomedzi všetkých 4 500 edícií na svete.
Čudák s podozreniami
V úvode sme spomínali, že Dodgson sa venoval aj fotografii. Začal s ňou v roku 1856, často fotografoval deti, rodinu, priateľov, kolegov vedcov, či umelcov. Pred objektívom mu stál napríklad britský básnik Alfred Tennyson, alebo umelci Dante Gabriel Rossetti a John Everett Millais, či William Holman Hunt. On sám bol nerád fotografovaný, rovnako ako bol nerád stredobodom pozornosti a odmietal dávať rozhovory. Mohlo to súvisieť aj s tým, že sa zajakával a nepočul na jedno ucho.
Po vydaní knihy Dodgsonove vzťahy s rodinou Lidellovcov ochladli a Alici rodičia, najmä jej matka, nedovolili, aby sa so spisovateľom ďalej stýkala. Zostali síce v kontakte, ale osobne sa im už stretnúť nedarilo.
O príčinách sa dodnes špekuluje, obzvlášť, keď v Dodgsonových denníkoch, ktorý si dlhé roky písal, chýbajú stránky z obdobia okolo vydania Alice v krajine zázrakov. Niekto ich vytrhol. Alicina matka navyše zničila všetky listy, ktoré spisovateľ poslal jej dcére.
O Charlesovi Dodgsonovi, ktorý zomrel v januári 1898, jeho vzťahu s dcérami Lidellovými, či s deťmi ako takými, sa hovorilo všeličo, dnes sa objavujú pochybnosti, či nebol pedofil. Pravdou je, že mal k deťom veľmi blízko, rád s nimi trávil čas, ale bol veriaci a dbal na svoju povesť.
„Hoci ho deti priťahovali, celibát bol podmienkou jeho zamestnania na Oxforde a on bol navyše presvedčený, že Boh si neželá, aby sa oddával sexu,“ myslí si Jenny Woolfová, autorka knihy Tajomstvá Lewisa Carrolla.
Alica Lidellová dlhé roky tajila svoju spojitosť s knižnou Alicou. Z anonymity sa rozhodla vyjsť až po smrti manžela v roku 1926. Vzhľadom na nedostatok peňazí bola nútená dokonca predať rukopis knihy s Dodgsonovým venovaním. V roku 1932 ho vystavila Kolumbijská univerzita v New Yorku v rámci osláv stého výročia narodenia Lewisa Carrolla a zároveň udelila vtedy už 80-ročnej Alici Lidellovej-Hargreavesovej doktorát z literatúry.
Tá sa síce netajila so svojím pocitom, že všetku slávu zožína nezaslúžene, ale ako napísal aj Lewis Carroll vo svojich denníkoch, nebyť jej, kniha, ktorá baví deti aj dospelých už 155 rokov by vôbec nevznikla.