Celé dni sa v nevľúdnom jesennom počasí trmácal cestami-necestami s odhodlaním, že už konečne musí vyriešiť situáciu, ktorá ho roky ubíja. Jeho rodina živorí, pritom mu cisárska pokladnica dlhuje bezmála 12-tisíc zlatých. Začiatkom novembra 1630 preto Johannes Kepler prichádza do bavorského Regensburgu. V meste zasadá ríšsky snem a je tam aj panovník.
Prv ako pred neho predstúpi, aby vzniesol požiadavku na splatenie dlžoby, sa však musí zotaviť, po úmornom putovaní je totiž úplne vyčerpaný. Útočisko nachádza u svojho známeho, obchodníka Hillebranda Billja. Lenže už o dva dni sa všetko skomplikuje.
Nie je to iba vyčerpanie, čo 58-ročného učenca pripútalo na lôžko. K celkovej slabosti sa pridávajú horúčky, blúznenie i krátke straty vedomia.
V dome neďaleko regensburského rybného trhu sa napokon 15. novembra 1630 aj skončí životný príbeh muža, ktorý prišiel na to, že planéty neobiehajú okolo Slnka v pravidelných kruhoch, ale po eliptických dráhach. Muža, ktorý zostrojil nielen astronomický ďalekohľad, ale aj takú praktickú vec, akou je čerpadlo na zavlažovanie záhrad. Muža, ktorý napríklad zistil, že snehové vločky majú pravidelný šesťuholníkový tvar a položil tak základy kryštalografie. Muža, ktorý už na začiatku 17. storočia opísal cestu na Mesiac i to, ako asi človek z povrchu nášho najbližšieho vesmírneho telesa uvidí Zem. Muža, pri ktorého mene o tri storočia neskôr Albert Einstein pripomenie, že sa nenechal paralyzovať či odradiť ani svojou chudobou, ani nepochopením súčasníkov, pričom práve tí nielen významne určovali smer jeho života a diela, ale aj bránili slobodnému rozvoju jeho schopností.
Očarený kométou
Keplerovi predkovia patrili v meste Weil der Stadt ležiacom neďaleko Stuttgartu kedysi k váženým osobnostiam. Pradedo i starý otec budúceho učenca boli richtármi. Keď tam však štyri dni pred koncom roku 1571 prichádza na svet malý Johannes, je to už dávna minulosť.
Jeho otec Heinrich sa živí ako žoldnier a má široko-ďaleko najmä povesť pijana, matka Katherine zasa pochádza z rodiny poznamenanej stigmou bosoráctva, pre ktoré upálili jej tetu. Aj v jej knihe osudu je napísané, že raz skončí v pazúroch inkvizície.
Ale nepredbiehajme. Katherine vychováva sedmoro svojich ratolestí prakticky sama a každé z nich, len čo trochu podrastie, musí začať tvrdo robiť a prispievať k obžive rodiny. Johannes nie je výnimkou, odmalička je však slabý a chorľavý a na fyzickú prácu sa nehodí. Je však veľmi vnímavý a nadaný, a tak sa mama rozhodne, že ho dá študovať.
Ešte prv, ako nastúpi do kláštornej školy v Adelbergu, sa však chlapec stane svedkom čohosi, čo sa mu natrvalo vryje do pamäti a asi aj ovplyvní jeho život.
V jeden novembrový večer roku 1577 zoberie Katherine svoje deti na prechádzku. Vyjdú na kopec za mestom, a tam sa im naskytne pohľad na nočnú oblohu, na ktorej žiari kométa. Malý Johannes je nebeským divadlom fascinovaný. A aj ďalším, keď o tri roky neskôr uvidí zatmenie Mesiaca.
V kláštornej škole, i neskôr v seminári v Maulbronne, však môže o hviezdach len snívať. Čaká ho iná „kariéra“. V osemnástich odchádza študovať teológiu na univerzitu do Tübingenu, kde po dvoch rokoch skladá magisterské skúšky a získava ďalšie štipendium.
No už zakrátko sa z dráhy protestantského kňaza odkláňa. Pričiní sa o to Michael Mästlin, profesor matematiky a astronómie. Musí síce prednášať o geocentrickom systéme, ktorý cirkev uznáva ako jedinú teóriu o fungovaní vesmíru, on sám je však prívržencom učenia Mikuláša Kopernika.
Študenti sa tak od neho dozvedajú, že nie Zem je stredom vesmíru, ale že v skutočnosti ona obieha okolo Slnka. A najpozornejšieho poslucháča Mästlin nachádza práve v mladom Keplerovi, ktorý sa prakticky okamžite zaraďuje ku Kopernikovým stúpencom.
Boha chválim cez astronómiu
Hlboko veriacim človekom zostane po celý život, štúdium teológie však zanecháva a v roku 1594 nastupuje na miesto profesora matematiky a astronómie v Grazi. Okrem prednášok ho tam poverujú aj zostavovaním každoročného astronomicko-astrologického kalendára a Kepler začína pracovať aj na vlastnom výskume.
Naďalej udržiava kontakty s Mästlinom. „Chcel som byť teológom a dlho som bol nešťastný. No a teraz moja práca chváli Boha cez astronómiu,“ píše mu v jednom z listov.
Výsledkom jeho výskumu je prvý spis, ktorý vydáva v roku 1596, nazýva ho Mysterium Cosmographicum a prezentuje v ňom vlastnú predstavu o usporiadaní vesmíru. Neskôr pochopí, že nebola správna, napriek tomu dielo, ktoré pošle viacerým známym astronómom, vzbudzuje vo svojej dobe vo vedeckých kruhoch veľký ohlas.
Zaujme aj Tycha Braheho, dvorného astronóma cisára Rudolfa II., a v roku 1600 dostáva Kepler od neho pozvanie do Prahy.
Pravdupovediac, prišlo to v pravej chvíli. V Grazi sa totiž ocitá v existenčných problémoch. Je už ženatý s Barborou Müllerovou, majú deti, a tak musí uživiť rodinu. Navyše mu hrozí, že sa bude musieť zriecť skúmania vesmíru. Predstavení ho nútia, aby sa namiesto matematiky a astronómie začal venovať štúdiu medicíny a podmieňujú tým jeho zotrvanie na univerzite. Kepler sa proti tomu vzprieči a keď ešte ako protestant aj odmieta konvertovať na katolícku vieru, tak dostáva vyhadzov.
Cisárov matematik
Rudolfínska Praha, dodnes opradená mnohými, často i falošnými, mýtmi. Čudácky Habsburg z nej na tri desaťročia urobil svoje hlavné sídlo, tým aj centrum európskej politiky a vzhľadom na svoje záľuby tiež umenia, prírodných vied, alchýmie či mágie. Na jeho dvor i do samotného mesta sa poschádzali učenci a umelci zo všetkých kútov kontinentu a v lete roku 1600 k nim pribudol aj Johannes Kepler.
Nové pôsobisko ho napĺňa očakávaním i obavami zároveň. „Praha je veľmi vhodná pre moje štúdiá a budem sa tu môcť naplno venovať práci. Na druhej strane je v nej však veľmi drahý život,“ poznamenáva si mladý astronóm, ktorý má celý život hlboko do vrecka.
Ponuku na spoluprácu od Tycha Braheho však nemohol odmietnuť. Je považovaný za najlepšieho pozorovateľa oblohy a zhromaždil rozsiahly materiál o polohách planét. Od Keplera, ktorý je zase skvelý matematik, potrebuje, aby výsledky jeho meraní prepočítal.
V názoroch na fungovanie vesmíru sa nezhodujú – Brahe presadzuje vlastný, kompromisný geo-heliocentrický systém, Kepler je presvedčený stúpenec heliocentrického – navzájom sa však rešpektujú. A nielen to, Kepler si čoraz viac uvedomuje dôležitosť astronomických meraní. Spolupráca najlepšieho pozorovateľa s najlepším teoretikom svojej doby tak posunie vedu o kus dopredu.
Lenže netrvá dlho a Tycho Brahe v októbri 1601 náhle zomiera. Johannes Kepler tak musí nečakane riešiť svoju budúcnosť. A spadne mu kameň zo srdca, keď ho o niekoľko dní Rudolf II. vymenúva za cisárskeho matematika, ktorý sa bude zaoberať aj astronómiou a astrológiou. Má nadviazať na Braheho prácu a bude dostávať plat 500 zlatých ročne.
Suma je to pekná, oveľa vyššia, než mal dostávať ako asistent. Lenže už čoskoro Kepler precitne z opojenia. Cisár je známy neplatič, a tak aj on bude dostávať peniaze skôr sporadicky.
Napriek tomu zostane v Prahe 12 rokov a v tomto období vzniknú jeho najdôležitejšie diela. Dospeje k záverom o pohybe planét, ktoré bude v roku 1609 publikovať v spise Astronomia nova. Dnes ich poznáme ako Prvý (planéty obiehajú okolo Slnka po eliptickej dráhe, pričom Slnko je v jednom z ich spoločných ohnísk) a Druhý Keplerov zákon (spojnica Slnka s planétou opíše za rovnaký čas rovnakú plochu). V diele Dioptrice zase o dva roky neskôr predstaví poznatky z optickej časti astronómie a dá svetu refraktor, čiže ďalekohľad, v ktorom na rozdiel od Galileiho používa nie duté, ale vypuklé šošovky.
Prahu i cisársky dvor Kepler opúšťa v roku 1612. Rudolf II. je po smrti a jemu zomreli manželka i syn. Rád by sa vrátil na univerzitu do Tübingenu, tam ho však ako protestanta nechcú prijať. Na základe odporúčania Galilea Galileiho dostáva ponuku z univerzity v Padove, tam však zase nechce ísť on. Nakoniec sa teda sťahuje do Linzu a prijíma miesto krajinského matematika hornorakúskych stavov.
Mama nie je čarodejnica!
Ročný plat 300 zlatých je však príliš malý na to, aby z neho vyžil. Obzvlášť, keď sa opäť žení a jeho mladá manželka Susanna mu privádza na svet ďalšie deti. Kepler si teda privyrába tým, že na objednávku vypracúva horoskopy a vytvára kalendáre.
Finančná tieseň však nie je zďaleka tým najhorším, čomu musí čeliť. Dozvedá sa, že v jeho rodnom meste zúri honba na bosorky a medzi uväznenými je aj jeho matka. Keď tam príde, zistí, že jej situácia je viac než vážna. Mamu nachádza v mestskom žalári, spútanú v reťaziach. Inkvizícia ju už obvinila a hrozí jej útrpný proces, čiže mučenie.
Učenec dáva všetky prostriedky a energiu na to, aby ju zachránil. S pomocou advokáta formuluje a vlastnoručne spisuje 128-stranovú obhajobu a nakoniec uspeje. Katherinu Keplerovú zbavujú obvinenia a prepúšťajú na slobodu. Štrnásťmesačné útrapy sa však na nej podpísali a krátko nato zomiera.
Napriek všetkému, čím v tomto období prechádza, pokračuje Johannes Kepler aj vo svojich výskumoch. V roku 1619 vydáva ďalšie dielo – Harmonices Mundi. Publikuje v ňom svoj tretí a zároveň posledný zákon o pohybe nebeských telies. Definitívne tým potvrdzuje Kopernikovu teóriu heliocentrickej sústavy.
„Nezáleží mi na tom, či budú tento spis čítať ľudia súčasnosti alebo budúcnosti. Nech čaká na svojho čitateľa aj sto rokov, aj Boh je už šesťtisíc rokov pripravený na to, aby sme ho študovali,“ napíše v Harmonike sveta. O osem rokov neskôr uzrie svetlo sveta ešte jedno jeho veľké dielo – Tabulae Rudolfina, čiže Rudolfínske tabuľky. Zostavuje ich na základe pozorovaní, ktoré začal robiť Tycho Brahe a slúžili na výpočet polohy planét.
V roku 1628 sa zdá, že hviezdy, ktorých skúmaniu zasvätil Johannes Kepler prakticky celý život, sa mu konečne priaznivo naklonili. Vstupuje do služieb jedného z najvplyvnejších mužov doby, generála Albrechta z Valdštejna. Už v minulosti preňho robil horoskopy a vypracoval mu aj astrologickú predpoveď, ktorá sa do veľkej miery naplnila. Teraz chce generál od neho podrobný horoskop. Kepler mu ho vypracuje, predpoveď sa však končí začiatkom roka 1634. Náhoda? Alebo naozaj videl vo hviezdach, čo Valdštejna čaká?
Zúfalý krok
Bývalý cisársky matematik a astronóm žije aj s rodinou pod generálovou ochranou v mestečku Sagan (dnešný Żagań v juhozápadnom Poľsku) a tu sa v lete 1630 dozvedá, že panovník Ferdinand II. odvolal Albrechta z velenia armády.
Mocenský pád chlebodarcu je preňho ďalšou tvrdou ranou a je mu jasné, že je len otázkou času, kedy sa opäť ocitne bez prostriedkov. Rozhodne sa teda, že odíde do Regensburgu, kde sa práve zdržiava panovník a zasadá ríšska rada, aby tam vzniesol požiadavku na vyplatenie takmer 12-tisíc zlatých. Dlhuje mu ich cisárska pokladnica a sú v tom resty dokonca ešte z čias, keď pôsobil v Prahe.
Bol to zúfalý krok a, pravdupovediac, v čase, keď v Európe naplno zúrila tridsaťročná vojna, ktorá do dna vysávala štátne pokladnice, aj veľmi naivný.
Johannes Kepler sa, samozrejme, svojich peňazí nedočkal. Nie preto, že by mu ich cisár odmietol vyplatiť. Vyčerpaný neustálym riešením existenčných problémov a napokon aj úmornou cestou skončil po príchode do Regensburgu pripútaný na lôžko, takže svoju požiadavku ani nepredniesol. Napokon podľahol zápalu pľúc.
Pochovali ho o niekoľko dní na miestnom svätopeterskom cintoríne. Pokoj však nemal ani po smrti. Keď o tri roky neskôr mesto dobyli vojská Bernharda Sasko-Weimarského, medzi hrobmi, ktoré sa ocitli pod zborenými hradbami, bol aj Keplerov. Presné miesto, kde sa nachádzal, sa už potom nepodarilo určiť.
V análoch sa však zachoval aspoň jeho epitaf. Mensus eram coelos, nunc terrae metior umbras. Mens coelestis erat, corporis umbra iacet. Meral som oblohu, teraz meriam tiene zeme. Moja myseľ bola spútaná oblohou, tu leží tieň môjho tela.
___________________________________________________________
ŠPEKULÁCIE O VRAŽDE VYVRÁTIL NOVÝ VÝSKUM
Pražská spolupráca Johannesa Keplera s Tychom Brahem je opradená legendami, ktoré okrem iného pramenia aj z faktu, že netrvala dlho a predčasne ju ukončil náhly skon dánskeho učenca. Aj o jeho príčine kolujú rôzne mýty.
Asi najznámejšia je príhoda, že zomrel po prasknutí močového mechúra, ku ktorému uňho došlo v dôsledku toho, že počas hostiny u cisára nemohol (alebo nechcel) z protokolárnych dôvodov vstať od stola a ísť si uľaviť. Iná verzia, a tú vo svojich záznamoch spomínal aj Kepler, hovorí o bujarom hodokvase u Petra Voka z Rožmberka, kde vraj Brahe veľa pil a následne sa mu stalo osudným zlyhanie obličiek. To, že trpel ochorením močových ciest, potvrdzujú aj dobové záznamy. Podľa nich sa mu moč vylučoval do krvi a zomrel na jej otravu.
V roku 1901 však dánski vedci prišli s inou teóriou. Exhumovali Braheho pozostatky a v odobratých vzorkách našli stopy ortuti. Rovnaký výsledok priniesol aj neskorší výskum, čo viedlo k záveru, že zlyhanie obličiek spôsobila otrava ortuťou. Ako sa do jeho tela dostala? Niektorí autori sa domnievajú, že ju obsahoval liek, ktorý si Tycho Brahe namiešal, aby sa vyliečil, iní sa prikláňajú k teórii o vražde. Aj v tejto súvislosti sa spomínajú dve verzie. Podľa jednej dal astronóma zlikvidovať dánsky kráľ Kristián IV., pred ktorým Brahe z rodnej krajiny ušiel, a vykonávateľom bol učencov synovec Erik. Objavila sa však aj špekulácia, že vrahom mohol byť práve Johannes Kepler. Do karát tejto teórie mali hrať názorové rozpory na fungovanie vesmíru, ktoré medzi nimi vládli.
Viac svetla do prípadu smrti Tycha Braheho vniesol dánsky vedecký tím, ktorý v roku 2010 vykonal novú exhumáciu pozostatkov slávneho astronóma z krypty Týnskeho chrámu v Prahe. Vzorky z jeho kostí, vlasov a fúzov podrobili Dáni skúmaniu pomocou najmodernejších technológií. Po dvoch rokoch zverejnili výsledky. Podľa nich nebol Brahe otrávený a ako príčinu jeho smrti vylúčili aj vraždu.
„Ortuť sme našli, ale v takom malom množstve, že nebolo možné, aby ho to zabilo. Zistili sme, že ortuť sa do jeho tela dostala osem týždňov pred smrťou. Z rozboru vlasov je jasné, že jej množstvo v tele klesalo a pred smrťou bolo takmer nepoznateľné. Myslím si, že najreálnejšou príčinou jeho smrti mohlo byť, že sa mu trocha moču dostalo do krvi a následne zomrel na infekciu. Je to veľmi bolestivá smrť a určite by nebol prvý, komu sa niečo také stalo. Ale že by bol zavraždený, alebo že by ho zavraždil napríklad Kepler, to vôbec nepripadá do úvahy,“ povedal v roku 2012 pre portál idnes.cz vedúci dánskeho výskumného projektu Jens Vellev.