Je to už viac než pol roka, čo sa vzdal moci a stiahol do ústrania. Pochopil, že na ďalší politický boj už nemá sily a že svoju víziu veľkého a jednotného štátu nedokáže naplniť. Cíti nesmierne sklamanie, je vyčerpaný, znechutený a rozhodnutý odísť. Najlepšie niekam do Európy.
Niekoľko mesiacov Simón Bolívar však ešte putuje krajinou. Ako keby sa s ňou lúčil. Začiatkom decembra 1830 prijíma pozvanie španielskeho stúpenca nezávislosti Kolumbie Joaquina de Miera a prichádza na jeho haciendu v Santa Marte. Pred cestou za oceán si tam chce pár dní oddýchnuť.
Lenže o pár dní je všetko inak. Choroba, ktorá ho už dlho sužuje, pripúta 47-ročného generála a bývalého prezidenta na lôžko a jeho stav sa rapídne zhoršuje.
„Chcel som priniesť slobodu tam, kde vládla tyrania. Robil som to nezištne, obetoval som tomu moje osobné šťastie i vnútorný pokoj. Keď som sa presvedčil, že mi neveríte, vzdal som sa vedenia. Moji nepriatelia zneužili vašu dôverčivosť a pošliapali to, čo je pre mňa najposvätnejšie – moju povesť a moju lásku k slobode. Ja im však odpúšťam,“ vyznáva sa Bolívar v posolstve k národu, ktoré ešte stihne nadiktovať.
Z frivolného mladíka sa stal bojovník
Práve v Európe, kde po sklamaní z pôsobenia v najvyššej funkcii a odchode do ústrania mieni zakotviť, sa kedysi dávno Bolívarove politické a revolučné postoje začali formovať.
Rodák zo San Matea neďaleko Caracasu v dnešnej Venezuele zamieril na starý kontinent v roku 1799 po absolvovaní voj...
Zostáva vám 85% na dočítanie.