Uplynulo len niečo vyše troch rokov od momentu, keď prvý raz vstúpil na pôdu krajiny, v ktorej mohol konečne zhmotniť svoju veľkú túžbu. V tej chvíli netušil, ako rýchlo sa zmení na nočnú moru a už vôbec nie, že vyústi do takého konca.
Píše sa 19. jún 1867. Nedávno zosadený mexický cisár Maximilián I. sa zobúdza ešte pred úsvitom. Berie si na seba čierny oblek a upravuje sa, aby dôstojne privítal kňaza, ktorý ho má pred popravou vyspovedať. Keď napokon za ním páter Manuel Soria príde, je vraj viac rozrušený než on a Maximilián ho musí upokojovať.
Je to zvláštne, ako tie posledné hodiny života rýchlo ubiehajú. Bývalý panovník si ešte dá hlt vína a o chvíľu už sedí vo fiakri, ktorý ho ulicami Querétara odváža na neďalekú Zvonovú horu.
Popravná čata je na svojom mieste. Maximilián pristupuje k vojakom a dáva im zlaté mince.
„Nemierte mi na hlavu. Chcem, aby ma moja matka spoznala, keď uvidí moju mŕtvolu,“ požiada ich predtým, ako ho odvedú k tehlovému múru, pred ktorým už stoja jeho generáli Miguel Miramón a Tomás Mejía, rovnako ako on odsúdení na smrť.
S úderom siedmej hodiny sa na kostole rozoznejú zvony. Veliteľ komanda zdvíha šabľu na znamenie, že je všetko pripravené.
„Odpúšťam všetkým a odpustite aj vy mne. Nech je moja krv preliata pre dobro tejto krajiny. Nech žije Mexiko!“ stihne ešte zvolať 35-ročný bývalý panovník. To už sa však ozývajú výstrely, on klesá k zemi. Umiera ďaleko od domova, kde nemohol naplniť svoje ambície, ďaleko od rodiny i od brata, z ktorého tieňa sa vždy snažil vystúpiť.
Bol až „ten druhý“
Tým bratom bol rakúsky cisár František Jozef I. Starším, treba zdôrazniť. Napriek odlišným povahám si najmä v detstve boli blízki, no postupne sa priepasť medzi nimi zväčšovala.
František Jozef, suchopárny a milujúci disciplínu, bol totiž prvorodený a ako taký vychovávaný na úlohu budúceho panovníka. O dva roky mladší Ferdinand Maximilián, uvoľnenejší, možno aj o čosi bystrejší, prekypujúci fantáziou a nápadmi,...
Zostáva vám 85% na dočítanie.