Nedávno odtajnené dokumenty Severoatlantickej aliancie názorne ukazujú v číslach, dobových grafoch, mapách a grafikách, ako sa v časoch studenej vojny vyvíjalo rozloženie síl NATO a Varšavskej zmluvy.
Snímky z archívov NATO napríklad ukazujú porovnanie strategických zbraňových systémov Spojených štátov a Sovietskeho zväzu alebo nárast počtu sovietskych divízií medzi rokmi 1968 až 1980.
Zaujímavé je tiež porovnanie rozloženia síl v strednej Európe v roku 1975, do ktorých sú na jednej strane počítané jednotky Belgicka, Dánska, Francúzska, Luxemburska, Nemecka, Holandska, USA a Kanady (rozmiestnené v Európe) a na strane druhej Československa, NDR, Poľska a sovietske jednotky rozmiestnené na vlastných územiach.
V tom čase podľa odtajnených dokumentov mala Varšavská zmluva v regióne silu 58 divízií proti 27 divíziám štátov NATO, 19 000 tankov proti 6 100 tankom a 2 460 taktických lietadiel proti 1 700 lietadlám.
Mapa z roku 1980 znázorňuje rozmiestnenie a početnú silu sovietskych jednotiek a ostatných armád Varšavskej zmluvy alebo geostrategickú výhodu v prípade konfliktu, ktorú si Moskva v podobe svojich satelitov pred vlastným územím vybudovala.
Podobné porovnanie je z roku 1984, kedy Aliancia prevyšovala Varšavskú zmluvu len v počte transportných vrtuľníkov. Z roku 1987 pochádza grafické znázornenie dosahu sovietskych a spojeneckých jadrových rakiet stredného a krátkeho doletu.
Napríklad rakety 9K76 Temp-S (v kódovom označení NATO nazývané SS-12 Scaleboard), rozmiestnené v roku 1983 na území Československa vo vojenskom priestore Libavá ako reakcia na americké strely Pershing II v Nemecku boli schopné niesť konvenčné aj jadrové hlavice s dosahom 900 až 1 000 kilometrov, aby dosiahli ciele hlboko na Západe.
Ďalšia mapa zase ukazuje, že medzikontinentálne sovietske rakety umiestnené ďaleko za Uralom boli prakticky mimo dosahu amerických rakiet Pershing II a pritom boli schopné zasiahnuť až územie Španielska a Portugalska.