Zúfalo sa snažil zastaviť krvácanie bočného guľometníka, ktorému strela preletela krkom. Táto tajná misia vojny vo Vietname sa už od začiatku nevyvíjala vôbec dobre. Keď príslušník Zelených baretov Gary Rose vo vrtuľníku ošetroval mariňáka pri guľomete, začal sa stroj rútiť k zemi. Krátko predtým, než narazil na zem, Rose z vrtuľníka vypadol.
Medal of Honor - Medaila cti je najvyššie americké vojenské vyznamenanie. Udeľuje sa len za naozaj výnimočné činy. Za posledné dve vojny, do ktorých sa USA zapojili, v Iraku a Afganistane (najdlhšia vojna, v ktorej kedy Spojené štáty boli) dostalo Medailu cti len 17 vojakov.
V pondelok sa najprestížnejšej medaily dočkal aj Gary "Mike" Rose. Po dlhých 47 rokoch. "Je to patriot, ktorý sa nikdy nevzdal, nikdy neutiekol a vždy stál pevne na strane Boha, rodiny a krajiny," povedal pri ceremoniáli prezident Donald Trump.
Akciu nazvali "Operation Tailwind". Bola tajná, viac než stovka amerických vojakov a Montagnardov (vietnamskí "horali" vytrénovaní špeciálnymi jednotkami USA) sa vydala 11. septembra 1970 na zakázané územie - do susedného Laosu. Cieľ operácie? Zastaviť pašovanie zbraní po Hočiminovom chodníku - čo bola cesta, ktorá siahala z Vietnamskej demokratickej republiky do Južného Vietnamu cez Laos a Kambodžu. Cez chodník prúdili státisíce zbraní pre podzemné hnutie Vietkong aj Severovietnamskú armádu.
Dvaja medici na 134 vojakov
Do Laosu sa vydal aj 22-ročný medik špeciálnych Zelených baretov Rose. Ak by sa niečo stalo, mal mať s jedným neskúseným vietnamským medikom na starosti 15 Američanov a 120 Montagnardov. Rose mal za sebou len jednu bojovú akciu, pri ktorej bol o tri mesiace skôr zranený, vyslúžil si však za odvahu Bronzovú hviezdu.
Hneď potom, čo vrtuľníky vojakov v Laose 70 km od hranice začali vysádzať, všimli si ich Severovietnamci. "Ešte predtým, ako jeden stroj dosadol na zem, zranila nepriateľská paľba troch mužov vo vnútri," opísal Trump. Zranení boli dvaja Američania a dvaja Montagnardovia. Jeden z nich bol zasiahnutý mimo obranný perimeter, preto sa k nemu musel seržant Rose preplaziť. Keď ho ošetroval, musel neustále odrážať útoky nepriateľov. Potom ho aj cez silnú paľbu odtiahol k ostatným.
Špeciálna jednotka sa prebojúvala hlbšie do vnútrozemia. Zranených pribúdalo a tak musel Rose vždy ošetrovať a aj počas toho strieľať po nepriateľoch. Paľba bola tak intenzívna, že sa nakoniec mohol po bojisku pohybovať len plazením. Väčšina vietnamských vojakov bola neskúsená a vydesená z prvého boja, Rose tak musel pôsobiť aj ako psychológ.
Jednotke hlboko v nepriateľskom území poskytovali pomoc len nálety lietadiel a vrtuľníkov. 12. septembra na nich zaútočila veľká skupina Severovietnamskej armády. Jeden zranený Montagnard zostal 50 metrov za obranným perimetrom. Rose sa k nemu doplazil, vlastným telom zraneného kryl a začal ho ošetrovať. Jednou rukou potom ťahal Montagnarda naspäť, v druhej mal automatickú pušku a strieľal.
Sám bol vážne zranený
Keď vojaka dotiahol späť, vybuchol kúsok vedľa granát RPG. Črepiny sa Roseovi zaryli do chrbta a hlavne do nohy. "Bol naozaj vážne zranený. Na ,Mikeovom' chodidle nechal šrapnelu dieru," opísal Trump. Po zvyšok misie Rose kríval s pomocou palice, ktorú používal ako barlu. Aj napriek svojmu zraneniu ďalej zachraňoval ostatných.
Situácia bola tak zlá, že museli pre desiatky zranených zavolať evakuačný vrtuľník. Ten kvôli neustávajúcej paľbe nemohol pristáť, zostal visieť kúsok nad zemou. Rose vstal, čím sa odhalil pre paľbu nepriateľa a pokúsil sa zranených dostať do helikoptéry. Lenže pilot misiu zrušil, stroj bol prevŕtaný strelami. Vrtuľník sa o niekoľko kilometrov ďalej zrútil.
Len za pomoci bojových vrtuľníkov sa jednotke, kde už takmer polovica mužov bola zranená, podarilo dostať z obkľúčenia. Bez ohľadu na jedlo či spánok Rose strávil celý deň ošetrovaním ostatných. To pokračovalo aj v noci na 14. septembra, kedy ich Severovietnamci zasypali raketami, granátmi a streľbou.
Rose prebiehal medzi zákopmi a medzi streľbou sa venoval zraneným a povzbudzoval ostatných, aby sa nevzdávali. 14. septembra sa jednotke podarilo zničiť tábor nepriateľa, zabili ich päť desiatok. Lenže letecký pozorovateľ im vzápätí oznámil, že sa na nich ženie viac ako 500 ďalších Severovietnamcov.
Nastal čas zmiznúť. Za pomoci bojových vrtuľníkov prileteli evakuačné helikoptéry a vojaci do nich začali naskakovať. V tej chvíli boli nepriatelia už všade okolo a spustili pravé peklo. Aj keď sám vážne zranený, začal Rose k vrtuľníkom pomáhať zraneným. Pár desiatok minút predtým priniesol späť aj telo mŕtveho Montagnarda.
Po pristátí vrtuľníka poskytoval Rose kryciu paľbu a na palubu posledného vrtuľníka naskočil až ako posledný. V tej chvíli boli nepriatelia už len 50 metrov ďaleko. "Pri každej akcii počas tých štyroch dní Mike statočne bojoval, aby zachránil životy svojich kamarátov, aj keby to malo znamenalo stratu jeho vlastného života," opísal Trump.
Keď vrtuľník odlietal, ďalej na nich lietali strely. Jedna zasiahla do krku aj bočného strelca od mariňákov a Rose mal ďalšiu prácu. Keď stroj vystúpal do výšky 1300 metrov, zasiahla ho paľba z protilietadlových zbraní. Vrtuľník stratil výkon a začal prudko klesať, Rose z neho kúsok nad zemou vypadol. Aj napriek ďalším zraneniam začal z trosiek helikoptéry vyťahovať zranených, niektorých v bezvedomí. Zo stroja sa totiž dymilo a hrozilo, že kedykoľvek exploduje.
Neprežili len traja vojaci
Ostatných ošetroval do tej doby, než ich zachránila ďalšia helikoptéra. Aj po návrate na základňu odmietol ošetrenie, kým sa nedostane lekárska starostlivosť všetkým ostatným. Pri operácii Tailwind vďaka Roseovi zomreli len traja Montagnardovia, zhruba 50 ďalších bolo zranených, rovnako ako všetkých 16 Američanov.
Všetci si uvedomovali obrovské hrdinstvo ich "Mikea" Rosea. Navrhli ho na Medailu cti, ale tú nemohol kvôli tajnému charakteru misie dostať - získal tak 16. januára 1971 druhé najvyššie vyznamenanie - Distinguished Service Cross. Za čo, to však nesmel vôbec nikomu povedať. Misia zostala tajná nasledujúcich 28 rokov, záznamy boli zverejnené až v roku 1998.
Rose v armáde zostal, slúžil na rôznych miestach vo svete, do výslužby odišiel ako kapitán v roku 1987. Medailu cti neberie ako ocenenie pre seba osobne, ale pre 2000 príslušníkov špeciálnych jednotiek, ktorí v rokoch 1965-1972 podnikali "nájazdy" do Laosu. "Môžem vám povedať, že naše útoky zamestnali a prinútili zostať v Laose nejakých 40 - 50 tisíc Severovietnamcov, ktorí by inak bojovali vo Vietname s našimi vojakmi," povedal Rose portálu Army.mil.
"Mnoho rokov bol príbeh Mikeovho hrdinstva nevypovedaný. Dnes ho však povieme svetu a s hrdosťou mu odovzdáme najvyššie ocenenie nášho národa," povedal Trump pred začatím ceremoniálu.
Mariňák prežil "smrť" o 42 rokov
Mariňák pri guľomete, ktorému strela zasiahla krk, zostal nažive len vďaka Roseovmu bleskovému zásahu a jeho skvelej starostlivosti. Svoju "smrť" prežil o 42 rokov. "Keď som ho videl v ten deň v roku 1970, nemyslel som si, že prežije. Z krku mal krvavé franforce a bol v zlom stave. To, že prežil až do roku 2012, ma napĺňa pocitom zadosťučinenia."
Veliteľ operácie Tailwind Eugene McCarley stretol onoho strelca pár rokov po konci vojny. "V tom vrtuľníku mal zomrieť. Keď som ho stretol ja, mal na krku len dve malé jazvy, nebolo poznať, že by ho niekedy strelili. Ako by sa to nikdy nestalo..."