Egyptský prezident z rokov 1956 až 1970 Džamál Abd an-Násir zostáva v arabskom svete stále ikonickou osobnosťou najmä pre svoju snahu o arabskú jednotu, modernizáciu spoločnosti a sociálnu spravodlivosť.
K jeho úspechom patrí napríklad výstavba Asuánskej priehrady, počas jeho vlády bol však Egypt autoritatívnym štátom s cenzúrou médií, jedinou politickou stranou, tvrdým potláčaním opozície, dominanciou armády nad civilnou spoločnosťou a úzkymi stykmi s komunistickými krajinami.
Počas svojej osemnásťročnej politickej kariéry toho tento charizmatický vodca Egypta stihol veľa: zvrhnúť monarchiu a nastoliť republiku, znárodniť Suezský prieplav, priviesť komunistický Sovietsky zväz na Blízky východ, stať sa prvým rodeným Egypťanom na najvyššom egyptskom poste, prehrať dve vojny s Izraelom či svojou kariérou vzostupu z vojaka na prezidenta oslniť podobných vodcov v ďalších arabských štátoch.
Džamál Abd an-Násir sa narodil 15. januára 1918 v rodine poštového úradníka a už v mladosti sa rozhodol pre vojenskú kariéru. Po štúdiách na Vojenskej akadémii v Káhire slúžil vo vojenských útvaroch po celej krajine. S výborným prospechom vyštudoval po druhej svetovej vojne Akadémiu generálneho štábu, kde neskôr aj sám vyučoval, a v hodnosti kapitána sa na sklonku štyridsiatych rokov zúčastnil prvej arabsko-izraelskej vojny.
V roku 1948 stál pri zrode tajnej vojenskej organizácie Slobodní dôstojníci, ktorá sa významne zapísala do dejín Egypta.
Práve táto organizácia protibritsky a protimonarchisticky orientovaných dôstojníkov zvrhla v júli 1952 kráľa Farúka. V krajine vládla monarchia od roku 1805, keď sa v oblasti skončilo takmer tristoročné panovanie Osmanskej ríše. Vodca revolúcie z roku 1952, umiernený generál Muhammad Nagíb, sa stal prezidentom a Násir rok po vyhlásení republiky prijal post viceprezidenta a ministra vnútra.
Už dva roky po prevrate byl na neho spáchaný neúspešný atentát, v pozadí ktorého stála dovtedy tolerovaná islamistická organizácia Moslimské bratstvo. Násir ju zakázal a neskôr tvrdo potláčal. V postupujúcich sporoch vojenskej vlády o orientáciu krajiny napokon radikálny Násir vytlačil aj Nagíba a po dvojročnom predsedníctve vlády sa stal v júli 1956 ako 38-ročný prezidentom.
Po svojom zvolení (získal 99,9 percent hlasov) vyhlásil v súlade s prijatou ústavou Egypt za socialistický arabský štát s jedinou povolenou politickou stranou a islamom ako oficiálnym náboženstvom. Zahraničnú politiku začal pomaly orientovať na Východ, najmä na Sovietsky zväz, ktorý týmto priviedol do oblasti.
Už v roku 1955 sa na Moskvu obrátil - na základe odporúčania čínskeho ministra zahraničných vecí Čou En-laja - so žiadosťou o pomoc pri upevňovaní obrany krajiny a najmä po odmietnutí britskej pomoci pri financovaní stavby asuánskej Vysokej priehrady začal intenzívne spolupracovať so ZSSR a ďalšími východoeurópskymi štátmi. Kremeľ mu poskytol nielen technickú pomoc pri výstavbe priehrady, ale aj významnú vojenskú pomoc, od dodávok zbraní a vojenskej techniky, cez prítomnosť vojenských inštruktorov v Egypte až po možnosť cvičiť svojich vojakov v Sovietskom zväze.
Ešte v roku svojho nástupu k moci podpísal tajný kontrakt s Československom na dodávku vojenského materiálu. Takmer vzápätí ale vypukla suezská kríza: Násir presadil v júli 1956 znárodnenie Suezského prieplavu, čo viedlo k izraelsko-britsko-francúzskej vojne proti Egyptu. Tú síce menej vyzbrojený Egypt vojensky prehral už začiatkom novembra 1956, Násir ale výsledok konfliktu interpretoval ako víťazstvo Egypta. Útočiace jednotky sa totiž museli, najmä po tlaku USA, stiahnuť, vďaka čomu napokon egyptský prezident získal gloriolu hrdinu.
Násir, ktorý dostal v roku 1966 v Československu najvyššie štátne vyznamenanie Rad bieleho leva, sa pokúsil zjednotiť arabský svet. V roku 1958 so Sýriou založil Zjednotenú arabskú republiku. Tento názov zostal Egyptu aj po vystúpení Sýrie zo zväzku o tri roky neskôr, až do Násirovej smrti.
Prestíž plukovníka Násira doma i vo svete napriek všetkému rástla. Vo svojej krajine začal už od konca päťdesiatych rokov s rozsiahlym znárodňovaním a uskutočňoval aj ďalšie reformy. Mohutne sa rozvíjal štátny sektor, prebehla pozemková reforma a okrem Asuánskej priehrady napríklad vzniklo priemyselné mesto Hevlán neďaleko od Káhiry. Vyrástla v ňom zbrojovka, železiarne a oceliarne, automobilka, textilky či univerzita.
Násir bol viditeľný aj na medzinárodnom poli. Spolu s indickým predsedom vlády Džaváharlálom Néhrúom a juhoslovanským prezidentom Josipom Brozom Titom stál v roku 1961 pri zrode Hnutia nezúčastnených (združenia krajín, ktoré neboli členmi mocenských blokov) a o dva roky neskôr vstúpil Egypt do Organizácie africkej jednoty.
V šesťdesiatych rokoch si tento nositeľ titulu Hrdina Sovietskeho zväzu a Leninovho radu postupne priberal ďalšie funkcie. Krátko bol premiérom, od roku 1962 predsedom Rady národnej obrany a hlavným veliteľom ozbrojených síl.
Po úspešnom izraelskom útoku proti arabským štátom a najmä po zdrvujúcej porážke Egypta oznámil v júni 1967 odchod zo všetkých funkcií a z politického života. Národné zhromaždenie však jeho rezignáciu po rozsiahlych demonštráciách na jeho podporu odmietlo a prezident Násir sa stal navyše premiérom.
Prezident Džamál Abd an-Násir bol od roku 1944 ženatý, mal dve dcéry a troch synov. Rád hral šach, sledoval americké filmy, čítal a počúval klasickú hudbu. Zomrel v Káhire 28. septembra 1970 na srdcový záchvat ako 52-ročný. Na jeho zdraví sa vraj najviac podpísalo fajčenie a prepracovanosť - údajne pracoval až 18 hodín denne. Na jeho pohreb prišlo podľa odhadov až päť miliónov ľudí a smútok zavládol nielen v Egypte, ale aj v mnohých ďalších arabských krajinách.