Šťastný Američan uprostred Moskvy osemdesiatych rokov asi musel byť pomerne vzácny úkaz, ale 23. júla 1984 sa v hlavnom meste „ríše zla“ aspoň jeden taký určite našiel. Síce dodnes nepoznáme jeho meno, ale vieme, čo robil a že za ten jediný deň zarobil vyše päťtisíc dolárov.
Muž - to vieme tiež - bol zamestnancom Agentúry pre národnú bezpečnosť (NSA) a s celým tímom kolegov ho mimoriadne nasadili do Sovietskeho zväzu, aby preveril možnosť, že Rusi odpočúvajú písacie stroje na americkej ambasáde. Rovnako ako nikto z jeho kolegov nevedel, čo presne hľadá, ale večer toho dňa zbadal na röntgenových snímkach súčiastky, ktoré tam nemali čo robiť. A hoci nebolo v tej chvíli celkom jasné, ako ploštica funguje, už bolo isté, že Sovieti rozbehli na americkej ambasáde „veľkú akciu“.
Podľa svedectva Američana pre dokument NSA z roku 2012 márne hľadal kolegu, ktorému by sa pochválil. Musel počkať do druhého dňa, čo vraj nebolo ľahké. Snáď mu to aspoň vynahradila už spomenutá mimoriadna prémia, ktorú šéf tímu vypísal.
Aj neobvyklá päťtisícová odmena ilustruje, aká dôležitá bola akcia pre americké bezpečnostné služby. Echo, že by písacie stroje mohli byť „napichnuté“, prišlo od nemenovanej spojeneckej vlády, ktorá sa s podobným problémom stretla na svojom zastupiteľstve v Moskve.
Američania rýchlo zorganizovali rozsiahlu akciu, počas ktorej NSA vo vlastnej réžii bez spolupráce s inými agentúrami zohnala pre celú ambasádu náhradné písacie stroje, odviezla ich do Moskvy, za pochodu vymenila, kým z USA privolaní technici dôkladne prezerali staré vybavenie, či objavia stopy po nejakej manipulácii.
Do Moskvy vtedy putovalo viac než desať ton vybavenia, ktoré sa nakoniec po budove dopravovalo z veľkej časti po schodoch v rukách. Nielen kvôli tomu, že niektoré zariadenia sa nevošli do výťahu, ale aj preto, že Sovieti po príjazde nového tímu „z dôvodu údržby“ vyradili výťah z prevádzky. Akcia bola taká tajná, že z ambasády o nej vedel iba veľvyslanec – a ten sa to dozvedel z ručne napísanej poznámky, ktorú mu šéf skupiny z NSA podal do ruky po svojom príchode na ambasádu.
Napichnutá guľôčka
Už o desať mesiacov neskôr bola situácia iná. O udalosti sa dozvedeli médiá, konkrétne televízna stanica BS. Šéfovia NSA zúrili a pustili sa do vyšetrovania, ale čoskoro sa zistilo, že o pôvodne veľmi tajnej operácii už vie jednoducho príliš veľa ľudí. Kto informáciu vyniesol, teda nikdy nezistili.
Médiá však nevedeli zďaleka všetko. Napríklad to, že nakoniec sa podarilo objaviť šestnásť napichnutých písacích strojov. Novinári nepoznali ani technickú povahu zariadenia. Najlepší dohad znel, že Sovieti v podstate odpočúvali pohyb hlavy s písmenami.
Ambasáda používala slávne stroje IBM Selectric, ktoré nemali klasické klapky. Písmená tlačila na papier guľovitá hlavica (samozrejme cez pásku s farbou), na ktorej boli takmer všetky znaky. Výnimkou bola medzera, pomlčka, či tabulátor, ktoré na tzv. ružici neboli, a tak ich sovietska ploštica ani nedokázala z princípu odpočúvať. Guľôčka sa pred každým úderom do pásky musela najprv otočiť správnym písmenom k papieru. O to sa staralo niekoľko ramien, ktoré guľôčku správne otočili pred úderom. Ak sú údaje NSA presné, tak sovietska ploštica snímala pohyb práve týchto ramien a vďaka tomu mohla určiť, ktoré písmeno sa práve tlačí.
Bolo to možné vďaka tomu, že Rusi nahradili pôvodné diely za napodobeniny, ktoré mali na koncoch silné magnety. Ich pohyb potom sledoval magnetometer ploštice, tvrdí americká dokumentácia. Systém nebol dokonalý, nedokázal čítať všetky znaky a nebol ani úplne presný. Ale keďže sa na strojoch prepisoval nešifrovaný text, pri jeho lúštení mohli určite veľmi pomôcť štatistiky početnosti písmen v angličtine.
Sovieti veľmi úspešne vyriešili aj problém prenosu údajov z písacích strojov „domov“. Všetky ploštice boli vybavené malým rádiovým vysielačom, ktorý síce mal zrejme veľmi obmedzený výkon a dosah, ale to nemusel byť až taký veľký problém: prijímač mohol byť vzdialený v podstate len niekoľko desiatok či stoviek metrov (ako uvidíme ďalej, možno išlo v podstate o vysielanie v rámci budovy).
Neustále vysielanie by bolo nápadné, a tak ploštice vysielali údaje iba v krátkych, hoci veľmi častých pulzoch. Boli vybavené na svoju dobu neobvyklým prvkom v podobe malej digitálnej pamäte, ktorá dokázala zachovať celkovo osem písmen v štvorbitových kódovacích znakoch.
Samotný prenos prebiehal na rovnakých frekvenciách ako televízne vysielanie (30, 60 alebo 90 MHz), aby bol menej nápadný. Sovieti vedeli aj to, aké typy detektorov Američania používajú, a tak vysielače ploštíc boli nastavené tak, aby filtrovali z vysielania frekvencie (tzv. harmonické frekvencie), ktoré detektory Američanov mohli ľahko nájsť.
Aby bolo zariadenie ešte ťažšie odhaliteľné, bolo ho možné vypnúť na diaľku. Keď sa teda na ambasádu zamerali kontrašpionážne tímy Američanov a Rusi si to všimli (čo nebolo ťažké, keďže KGB mala budovu i personál pod neustálym dohľadom), ploštice jednoducho na diaľku odstavili a tie sa v éteri stali úplne neviditeľné.
Ako vyplýva z údajov NSA, Rusom sa hra na skrývačku úspešne darila veľmi dlho. Ploštice sa do písacích strojov museli dostať pri ich ceste na ambasádu (montáž trvala odhadom aspoň pol hodinu), čo znamenalo, že v niektorých fungovali v čase objavu už asi osem rokov. A tak je podľa americkej špionážnej agentúry ťažko zistiteľné, koľko škôd vlastne USA vydarená sovietska akcia spôsobila.
Rozbor ukázal, že Sovieti svoje zariadenia postupne obmieňali a vylepšovali. Nevieme presne, či sa im darilo zvyšovať presnosť získaných výsledkov alebo napríklad ich prenos, to NSA nepopisuje.
Dôležité je nešetriť
Technik, ktorý zariadenie objavil, podľa NSA sám povedal, že neurobil nič zvláštne a mal skrátka šťastie, že sa mu do ruky dostala správna snímka. Jeho nadriadení zasa oceňovali jeho tvrdohlavosť a samostatnosť (aspoň spätne). V tíme sa totiž hovorilo o nutnosti šetriť röntgenovým filmom.
Ten vyrábala iba firma Polaroid, ktorá ročne vyprodukovala tritisíc kusov. Pre potreby tímu sa ich podarilo zohnať celkom desaťtisíc, ale film sa rýchlo míňal a ďalšie dodávky boli v nedohľadne. Američania teda mohli byť spätne iba vďační, že neboli príliš sporiví.
NSA si v dokumente tak trochu predvídateľne rypla aj do kolegov zo „spravodajskej komunity“, ktorí takí veľkorysí neboli. V roku 1978 bola v komíne vtedajšej americkej ambasády objavená anténa, ktorej účel v tej chvíli nebol zjavný.
Americká kontrašpionáž dokonca preverovala na ambasáde písacie stroje, v ktorých už podľa všetkého ploštice boli, ale neobjavila ich. Technici totiž predpokladali, že akékoľvek úpravy strojov by boli vidieť na napájaní. Sovietske ploštice v tom čase poháňali iba batérie, na snímkach sa nič podozrivé neobjavilo, a tak sa písacie stroje používali ďalej. (Batérie bolo pravdaže nutné niekedy meniť, ale dokument neuvádza, po akom čase to bolo a ako to Sovieti prípadne mohli robiť.)
Možno preto, že Sovieti mali skúsenosti so svojim odpočúvaním, pre vlastnú potrebu v rovnakom čase elektrické písacie stroje na zapisovanie utajovaných informácií vôbec nepoužívali. Všetky tiež dopravovali výlučne diplomatickou poštou a tie, ktoré sa práve na úradoch nepoužívali, boli vždy bezpečne uložené.
Samozrejme, dokonalé opatrenie to nebolo a protivník si cestu k tajným informáciám našiel. Ešte v osemdesiatych rokoch sa Američanom podarilo podobný kúsok Sovietom vrátiť, keď takmer rovnako dokonalo napichli kopírovacie stroje firmy Xerox, ktoré sa používali na sovietskych ambasádach. Tá na túto technológiu mala istý čas v podstate svetový monopol a Sovietskemu zväzu nezostávalo nič iné, než využívať jej služby. Ale to už je iný príbeh.