V Čile sa na začiatku sedemdesiatych rokov odohral jeden z najkrvavejších duelov studenej vojny o získanie sféry vplyvu. Vojenský puč, ktorý 11. septembra 1973 zvrhol ľavicovú Moskvou podporovanú vládu prezidenta Salvadora Allendeho, natrvalo ovplyvnil dejiny tohto juhoamerického štátu.
„Zachránili sme krajinu pred komunizmom,“ zdôvodnil generál Augusto Pinochet Spojenými štátmi podporovaný prevrat, počas ktorého prišiel o život aj Allende. Ten sa pri bojoch o prezidentský palác napokon sám zastrelil. Pinochetova následná dlhoročná vláda, sprevádzaná krutosťami, dodnes rozdeľuje čilskú spoločnosť.
Socialistický senátor Salvador Allende išiel do volieb hlavy štátu v roku 1970 ako kandidát bloku Ľudová jednota, ktorý združoval komunistov, socialistov, sociálnych demokratov i radikálov. Získal vyše 36 percent hlasov, jeho protikandidát Jorge Rodríguez necelých 35 percent. O tom, kto z nich sa stane prezidentom musel rozhodnúť kongres.
Vďaka hlasom kresťanských demokratov v ňom napokon získal väčšinu Allende, ktorý pred voľbami vyhlasoval, že chce v Čile vybudovať socializmus. Na štvrtý pokus sa tak dočkal. V rokoch 1952, 1958 a 1964 boj o prezidentský palác prehral, doňho teraz vchádzal ako víťaz.
Ako si predstavuje prechod k socializmu, oznámil krátko po tom, ako sa ujal funkcie. Prvým a kľúčovým bodom malo byť znárodnenie v dôležitých sférach hospodárstva. Týkalo sa to predovšetkým bánk a veľký medených baní, ktoré vlastnili americké spoločnosti. Ďalej jeho vláda zmrazila všetky ceny, zvýšila mzdy robotníkom, zrýchliť sa mala pozemková reforma, odštartovať radikálna zdravotnícka a školská reforma.
Zmenila sa aj zahraničnopolitická orientácia krajiny. Čile sa začalo orientovať na Moskvu a obnovilo aj diplomatické vzťahy s Kubou. Niekoľko mesiacov po Allendeho víťazstve navštívil krajinu Fidel Castro, ktorý vyhlásil, že cieľ, za ktorým sa čilský prezident vydal je správny, no spôsob, akým chce k socializmu dospieť nie. Jediná správna cesta je vraj revolučná a tomu zodpovedal aj dar, ktorý priniesol. Allendemu venoval kalašnikov...
Práve Allendeho orientácia na Moskvu (ako sa s odstupom rokov ukázalo, bol aj plateným agentom KGB), čoraz užšie vzťahy s Castrovým režimom a tiež ekonomické opatrenia čilskej vlády, ktoré sa dotkli amerických záujmov, boli pochopiteľne tŕňom v oku Washingtonu. Ľavicová vláda síce sprvu relatívne fungovala, už v roku 1972 sa však situácia otočila. Inflácia nekontrolovateľne rástla (v roku 1973 prekročila 500 percent), hrozivo stúpal deficit štátneho rozpočtu, export sa zastavil, produkcia v znárodnených podnikoch viazla a vyvlastnené farmy dosahovali mizerné výnosy. Z obchodov mizol tovar, čo viedlo k rozmachu čierneho trhu, najmä s potravinami. Mnohé štáty navyše uvalili na Čile embargo v reakcii na znárodnenie podnikov a baní.
Nespokojnosť obyvateľstva rástla, množili sa štrajky a občianske nepokoje a čoraz väčší nesúhlas s tým, kam krajina smeruje, sa prejavoval aj v ozbrojených silách, kde sa rodila vzbura, o ktorej Allende prinajmenej tušil. „Bude to organizovať námorníctvo, to má v príprave takýchto akcií v Čile tradíciu,“ zveril sa spolupracovníkom prezident, ktorý odmietol opustiť krajinu.
Napriek problémom však v marci 1973 získala Allendeho Ľudová jednota v parlamentných voľbách 43 percent hlasov, oveľa viac, než sa čakalo. Napätie ale naďalej rástlo a v júni prišlo vážne varovanie. Prezidentský palác obkľúčili tanky, pokus o štátny prevrat sa však ešte nepodaril.
Prezident, v snahe zachovať si lojalitu velenia armády, sa preto rozhodol 23. augusta 1973 vymenovať do funkcie hlavného veliteľa ozbrojených síl generála Augusta Pinocheta. Ako sa onedlho ukázalo, týmto krokom si aj podľa mnohých jeho prívržencov naivný ľavicový rojko spečatil svoj osud.
Opozíciu si chcel zase Allende zmieriť referendom o dôvere jeho vláde. Veril, že by mohlo krízu vyriešiť. S návrhom naň plánoval vystúpiť v parlamente 12. septembra. Už to ale nestihol. Deň predtým totiž práve generál Pinochet, výrazne podporovaný Spojenými štátmi americkými, zorganizoval krvavý štátny prevrat.
Prezidentský palác La Moneda v Santiagu sa stal miestom ťažkých bojov. Pučistom sa ho dlho nedarilo dobyť, hoci naň útočili pomocou tankov i lietadiel. Obrancovia, ktorí sa v ňom zabarikádovali kládli odpor a so zbraňou v ruke bránil svoje sídlo aj Allende. Keď palác napokon padol, našli ho v ňom mŕtveho.
O spôsobe, akým zišiel zo sveta sa dlho viedli spory. Podľa niektorých zabili prezidenta vojaci, ktorí sa prebili do paláca, iní zase tvrdili, že si zobral život sám, aby sa nedostal do rúk pučistov a zastrelil sa kalašnikovom, ktorý mu dva roky predtým daroval Castro. Až v roku 2011 potvrdil medzinárodný lekársky tím, ktorý skúmal exhumované pozostatky prvého čilského marxistického prezidenta, že Allende skutočne spáchal počas prevratu samovraždu.
Socialistickú vládu vystriedala diktatúra vojenskej junty vedenej Augustom Pinochetom, ktorý sa stal v roku 1974 prezidentom. Počas vojenskej vlády sa síce Čile ekonomicky spamätalo, bolo to však za cenu tisícov mŕtvych, nezvestných a uväznených, ďalšie desaťtisíce ľudí z krajiny emigrovali alebo boli vypovedaní. V roku 1978 začal Pinochet s opatrnou politikou liberalizácie, ale koniec vojenskej diktatúry priniesol až október 1988, keď Čiľania v referende odmietli zotrvanie diktátora v prezidentskom úrade. Generál v ňom napokon definitívne skončil v marci 1990.