Bol údajne najvyššie postaveným sovietskym agentom, ktorý počas studenej vojny prebehol na Západ. Podľa britského historika Christophera Andrewa bol najvýznamnejším špiónom v centrále západnej tajnej služby od čias Olega Peňkovského. Ten bol agentom v službách USA a Británie od roku 1960 do svojej smrti o tri roky neskôr.
Oleg Gordijevskij, plukovník sovietskej tajnej služby KGB a v rokoch 1974 až 1985 britský agent, ktorému sa v júli 1985 podarilo dostať na Západ. A sovietsky špión, ktorý sa v roku 2007 stal britským rytierom.
V období studenej vojny pracovalo pre západné služby niekoľko sovietskych špiónov. K najvýznamnejším patril generál vojenskej spravodajskej služby GRU Dmitrij Poljakov (1921-1988), ktorý pracoval viac než 25 let pre USA a ktorý pomohol Západu vyhrať studenú vojnu.
Ďalším veľmi produktívnym „krtkom“ bol plukovník GRU Peňkovskij (1919-1963), ktorý bol špiónom Západu v rokoch 1960 až 1963. Vďaka nemu mal americký prezident John F. Kennedy presné informácie o sovietskej vojenskej sile v čase, keď sovietsky vodca Nikita Chruščov poslal na Kubu rakety s atómovými hlavicami a Američania ich odtiaľ chceli dostať, bez toho aby museli rozpútať vojnu.
Moskovský rodák (narodil sa 10. októbra 1938) a syn pracovníka sovietskej tajnej služby Gordijevskij vyštudoval Štátny inštitút medzinárodných vzťahov v Moskve (MGIMO) a v roku 1961 bol už ako člen KGB nasadený do Berlína a neskôr od roku 1963 do Kodane. K prelomu v jeho myslení ho údajne podnietila invázia do Československa v lete 1968, s ktorou nesúhlasil.
Gordijevského získala britská tajná služba na spoluprácu v roku 1974 a potom bol jedenásť rokov britským „krtkom“ v KGB. Historici spravodajských služieb považujú Gordijevského, krycím menom Hetman, za jedného z najdôležitejších špehov svojej doby.
A čo prezradil „na obe strany“? Podľa všetkého išlo najmä o dve veci: v roku 1983 signalizoval Sovietom, že manévre NATO v západnej Európe pod označením Able Archer nie sú začiatkom útoku na ZSSR, a takisto ako jeden z prvých upozornil Západ na Michaila Gorbačova ako možnú budúcu hviezdu sovietskej politiky. Podľa BBC bolo navyše v tých rokoch odhalených a vypovedaných z Británie 25 sovietskych špiónov.
Keď sa mal stať Gordijevskij šéfom londýnskej rezidentúry, zrejme sovietsky krtko v centrále CIA Aldrich Ames upozornil v máji 1985 KGB na únik informácií z britskej metropoly. Gordijevskij bol vypočúvaný a následne prepustený. Nakoniec sa mu s britskou pomocou podarilo v júli 1985 ujsť späť do Británie. Najprv ho britskí agenti prepašovali z Ruska v kufri auta do Fínska, odkiaľ odletel do Londýna.
Jeho útek na Západ potom vyvolal dominový reťazec vypovedania diplomatov oboch krajín. Na príkaz britských úradov muselo Britániu opustiť postupne 31 sovietskych občanov, rovnaký počet Britov bol vyhostený zo ZSSR.
A KGB ešte šesť rokov nepretržite sledovala Gordijevského rodinu, kým jej v roku 1991 úrady dovolili po značnom nátlaku britskej premiérky Margaret Thatcherovej presťahovať sa do Anglicka.
Gordijevskij, ktorého v Sovietskom zväze odsúdili na trest smrti, ktorý nebol dodnes zmenený, vydal niekoľko kníh, v ktorých okrem iného opisoval svoju dezilúziu zo sovietskeho režimu. V roku 1995 vyšla jeho autobiografia s názvom Next Stop Execution (Nasledujúca zastávka poprava).
Kráľovná Alžbeta II. ho v polovici októbra 2007 vyznamenala šľachtickým titulom rytiera Radu svätého Michala a svätého Juraja. Koncom toho istého mesiace sa ho údajne niekto z Ruska pokúsil otráviť.
V rozhovore z roku 1992 o tajomstve ruských archívov napríklad povedal: „Určite je tam niečo o atentáte na pápeža Jána Pavla II., stopy vedúce na Východ. A veľa údajov o medzinárodnom terorizme: mechanizmy jeho riadenia, mená tých, ktorí poskytovali priamu podporu, peniaze, falošné dokumenty.“
A aké mal Gordijevskij pocity ako dvojitý agent? „Je to veľmi ťažké. Najprv som bol nadšený, cítil som, že robím, čo mi velí vlastné svedomie. Vstúpil som do KGB v roku 1962, za Chruščova. Veril som v liberalizáciu. V priebehu desiatich rokov som sa dozvedel veľa vecí o zločinoch, cítil som sa zahanbený, rozhodol som sa pomáhať Západu. V poslednom období som ale zistil, že ma moji náčelníci odhalili. Mal som krvný tlak na mŕtvicu, nezaspal som bez barbiturátov. Po úteku som sa tri roky musel liečiť zo závislosti.“