Francis Gary Powers sedí v kokpite lietadla, pripravuje sa na štart a snaží sa zachovať pokoj. Špionážna misia, ktorá ho čaká, je síce riskantná, ale to je vlastne každá a on predsa nie je žiadny zelenáč. Táto bude už jeho dvadsiata ôsma a navyše má všetko potrebné, aby ju úspešne zvládol.
Plán pozná naspamäť. Jeho úlohou je preletieť nad územím Sovietskeho zväzu a nasnímať vybrané strategické objekty – raketovú základňu Ťuratam, komplex jadrových zariadení pri Čeľjabinsku a oblasť v okolí Plesecka neďaleko Leningradu, kde má vyrastať nová raketová základňa.
Je nedeľa 1. mája 1960, štyri minúty pred pol siedmou ráno, keď Powers štartuje so strojom Lockheed U-2 z americkej základne pri pakistanskom Pešaváre. Je pred ním deväťhodinový let, na konci ktorého má, po splnení misie nad Sovietskym zväzom, pristáť o šesťtisíc kilometrov ďalej, v nórskom Bödö.
Pravda, stať sa môže hocičo, a tak musí byť pripravený aj na situáciu, ak by havaroval alebo ho zostrelili. Okrem osobnej zbrane a takzvaného balíčka na prežitie má teda aj strieborný dolár. Nie pre šťastie, je v ňom ukrytá ihla s kyanidom, ktorú by mal použiť v krajnom prípade, aby sa nedostal živý do rúk nepriateľa. Tridsaťročný pilot však verí, že ani dnes nebude nič z toho potrebovať.
Zlegalizujme vzdušnú špionáž
Písal sa rok 1955, keď na samite najvyšších predstaviteľov štyroch mocností v Ženeve vystúpil americký prezident Dwight Eisenhower s návrhom na vzájomnú kontrolu vojenského potenciálu. Princíp jeho plánu nazvaného Open Sky, čiže Otvorené nebo, spočíval v tom, že by Západ mohol vysielať svoje výzvedné lietadlá nad územia štátov Varšavskej zmluvy a, naopak, Východ by mohol rovnakým spôsobom monitorovať štáty NATO. Sovietsky vodca Nikita Chruščov to však rezolútne odmietol.
Eisenhowerovi v skutočnosti nešlo o nič iné, ako o legalizáciu vzdušnej špionáže. Američania totiž v tom čase už niekoľko rokov uskutočňovali výzvedné lety nad územím Sovietskeho zväzu. Najprv na ne nasadzovali upravené strategické bombardéry B-47 Stratojet, ktoré mohli lietať vo výške 12 kilometrov. Problém však bol, že tam ich mohla zasiahnuť protivzdušná obrana.
V Spojených štátoch preto začali pracovať na projekte lietadla schopného operovať vyššie.
Nedosiahnuteľné lietadlo
Konštruktérom spoločnosti Lockheed Corporation trval jeho vývoj osem mesiacov. „Postavili štíhle jednomiestne jednomotorové podzvukové lietadlo U-2 s rozpätím krídel 24 metrov a dĺžkou trupu 15 metrov. Vo výške 21-tisíc metrov mohlo preletieť vyše sedemtisíc kilometrov,“ píše vo svojej knihe Kozmickí špióni renomovaný český publicista Karel Pacner.
Testy nového stroja boli úspešné a Lockheed dostal hneď objednávku na niekoľko desiatok kusov, ktoré mal dodať spravodajskej službe CIA. Prednosťou lietadla však neboli iba operačné schopnosti. Vybavené bolo aj mimoriadne kvalitnými kamerami. Na záberoch, ktoré nimi robili z výšky 17 kilometrov, bolo možné rozoznať golfovú loptičku.
K prvému „ostrému“ letu nového špionážneho lietadla nad sovietskym územím došlo 4. júla 1956 a pre Moskvu to bol šok.
„Radary sovietskej protivzdušnej obrany zachytili pri západnej hranici neznáme lietadlo, ktorého posádka nereagovala na žiadne rádiové výzvy. Stroj mieril na Leningrad a potom na Moskvu. Odštartovali prvé dve stíhačky MiG-17. Strieľali nahor, ale márne. Nepriateľ letel príliš vysoko. Stúpali za ním, no len čo prekročili výšku 15-tisíc metrov, prestali byť ovládateľné a zrútili sa na zem,“ opisuje premiéru stroja Pacner.
Američania teda mali lietadlo, aké potrebovali, a v nasledujúcich rokoch štartovali U-2 z ich základní v západnej Európe a Ázii a monitorovali územie Sovietskeho zväzu. S pribúdajúcim množstvom výzvedných letov tak získavali čoraz ucelenejší prehľad o potenciáli protivníka, vedeli o skúškach jeho jadrových zbraní, o výstavbe nových základní i rozmiestňovaní rakiet.
Kremeľ proti týmto preletom protestoval, no márne. Chruščova frustrovalo najmä to, že sovietske ozbrojené sily nedokázali špionáži zabrániť. Konštruktéri preto dostali úlohu vyvinúť adekvátne prostriedky – jednak konkurencieschopné lietadlá, a tiež rakety, ktoré by dokázali vysoko letiace americké stroje zostreliť.
Špionážne lety prebiehali aj na jar 1960. Na máj bol však naplánovaný parížsky samit najvyšších predstaviteľov ZSSR, USA, Veľkej Británie a Francúzska, v rámci ktorého sa mal Eisenhower stretnúť na bilaterálnom rokovaní s Chruščovom. Šéf Bieleho domu v snahe upokojiť atmosféru sa teda rozhodol prelety U-2 nad sovietskym územím dočasne zastaviť. Napokon však vyhovel naliehaniu šéfa CIA Allena Dullesa a štyri misie ešte schválil. Posledná z nich mala prebehnúť 1. mája 1960.
Bože, asi ma dostali
V ten deň, približne o ôsmej ráno, vstupuje Lockheed U-2 pilotovaný Francisom Garym Powersom do vzdušného priestoru ZSSR. Američan netuší, že radary sovietskej protivzdušnej obrany ho zachytili už nad Afganistanom. Cíti sa bezpečne, letí viac než 20-tisíc metrov vysoko a je presvedčený, že pre lietadlá a rakety protivníka je nedosiahnuteľný. A skutočne, stíhačky Su-9 ani MiG-19, ktoré proti nemu vyštartovali, nemajú šancu.
Powers urobí aktuálne snímky zo základne Ťuratam a zamieri smerom k Čeľjabinsku, aby tam odfotografoval jadrové laboratóriá a továrne. Nachádza sa práve v blízkosti Sverdlovska (dnešného Jekaterinburgu), hodiny ukazujú 8.53, keď sa ozve rana.
„Zacítil som akýsi tupý náraz a celý kokpit zalial intenzívny jasnooranžový záblesk. Pamätám sa, že som si v prvom momente pomyslel: Bože, asi ma dostali,“ povedal neskôr.
Skúša manévrovať, lietadlo je však neovládateľné a začína strmhlav padať. Pilotovi je jasné, že ho napriek maximálnemu úsiliu nedokáže dostať pod kontrolu. Chce sa katapultovať, to sa mu nedarí, potom však uvoľní kryt kabíny a odstredivá sila ho z nej okamžite vymrští. Výbušný systém, ktorý mal zničiť kamery, monitorovacie zariadenia i zhotovený obrazový materiál Powers už nestihol aktivovať. Na padáku pomaly klesá k zemi za svojím lietadlom.
Až neskôr sa dozvie, že ho Sovieti zostrelili novou raketou S-75, ktorá dokáže zasiahnuť cieľ letiaci vo výške až 25-tisíc metrov. Dozvie sa i to, že jeho stroj nedostal priamy zásah, strela, ktorá ho poškodila, explodovala za ním. Bola tretia, ktorú naňho vypálili. Prvá ho minula a druhou dokonca sovietska protivzdušná obrana zasiahla jednu z vlastných stíhačiek, ktoré U-2 prenasledovali.
Chruščov si to vychutnal
Americká radarová stanica v Turecku, ktorá let monitorovala, zostrel zaregistrovala. Okamžite informovala centrálu Národnej bezpečnostnej agentúry a tá Biely dom. Lietadlo bolo stratené, o tom nikto nepochyboval. Otázka bola, čo sa stalo s pilotom. Američania však predpokladali, že ak zostrel prežil, určite pomocou injekcie s jedom spáchal samovraždu, aby unikol zajatiu.
Lenže opak bol pravdou. Powers prežil a hneď po dopade ho zadržali príslušníci KGB, ktorí jeho zostup padákom pozorovali. Putoval do väzenia a bol pre nich mimoriadne cenným úlovkom.
„Prvé tri mesiace ho držali na samotke a podrobovali intenzívnemu vypočúvaniu. Hovoril však, že sa k nemu správali slušne,“ spomínal pred niekoľkými rokmi v rozhovore pre BBC jeho syn Francis Gary junior.
Moskva čakala, ako na situáciu zareaguje Washington. Chruščov si mädlil ruky, mal totiž v rukách silné tromfy. Jednak trosky lietadla, z ktorých Sovieti získali špionážne zariadenie i so záznamami a tiež pilota. O tom však mlčal.
Američania zareagovali o tri dni. Oznámili, že stratili jedno zo svojich výskumných lietadiel, ktoré sa pravdepodobne zrútilo v Turecku počas meteorologických meraní. Kremeľ na to okamžite reagoval vyhlásením, že sovietska protivzdušná obrana zostrelila americké špionážne lietadlo. A slovná prestrelka pokračovala...
Nie je to pravda, žiadne naše lietadlo v sovietskom vzdušnom priestore špionáž nevykonávalo, odpovedal Washington. Až vtedy Chruščov oznámil, že pilot zostrel prežil a zadržali ho. Eisenhower pochopil, že zapierať ďalej je zbytočné. Pred novinármi oznámil, že USA posledné štyri roky vysielali nad územie ZSSR lietadlá U-2, aby prostredníctvom nich získavali strategické informácie.
Špionážna misia, ktorá mala byť na istý čas posledná, sa tak zmenila na blamáž a veľkú aféru. Moskva žiadala oficiálne ospravedlnenie, čo Američania rezolútne odmietli. Výsledok?
Plánovaná parížska schôdzka Nikitu Chruščova a Dwighta Eisenhowera sa nekonala a sovietsko-americké vzťahy opäť ochladli. Lietadlá U-2 však prestali lietať nad sovietske územie, Spojené štáty ich však naďalej využívali v iných častiach sveta. To však neznamená, že skončili so špionážou svojho protivníka. Iba zmenili formu, lietadlá časom nahradil satelitný systém.
Doma mu neverili
Francis Gary Powers sa zo sovietskeho väzenia napokon dostal. V Moskve ho síce za protištátnu činnosť poslal súd na tri roky za mreže a potom na ďalších sedem rokov do pracovného tábora, z trestu si však odsedel iba 18 mesiacov.
Vo februári 1962 ho totiž Sovieti vymenili za svojho spravodajského dôstojníka Rudolfa Abela, ktorého Američania zadržali ešte v roku 1957. Akt výmeny prebehol za prísnych bezpečnostných opatrení v Berlíne, na moste Glienicker Brücke.
Ani po návrate domov sa však Powersove problémy neskončili. Vyšetrovala ho CIA aj špeciálna komisia Senátu. Podozrievali ho tiež, že je dvojitý agent, no najmä mu vyčítali, že neinicioval mechanizmus, ktorý mal zničiť dôkazy o špionáži a dokonca aj to, že nespáchal samovraždu a dal sa zajať. Nakoniec však vyšetrovatelia dospeli k záveru, že v danom okamihu inak nemohol konať a rehabilitovali ho.
S kariérou stíhacieho pilota sa však musel rozlúčiť. Pár rokov ešte pôsobil v administratíve CIA, neskôr začal lietať vo vrtuľníku pre súkromnú televíznu spoločnosť. To sa mu stalo napokon osudné, pri návrate z jednej reportáže v auguste 1977 s ním havaroval a na mieste zahynul.