K najkrvavejším konfliktom 20. storočia patrí kórejská vojna, ktorá sa začala 25. júna 1950 vpádom severokórejských jednotiek do Južnej Kórey. Vo vojne, ktorá trvala tri roky, zahynuli najmenej tri milióny ľudí, z toho najviac Kórejčanov (viac než milión a pol) a asi milión Číňanov. Približne štyri milióny ľudí následne stratili po rozdelení polostrova možnosť kontaktu s rodinami na druhej strane hranice.
Následky vojny bez víťaza, ktorá sa skončila iba uzavretím prímeria, trápia Kórejčanov dodnes.
Kórea bola od začiatku 20. storočia pod nadvládou Japonska, ktorá sa skončila jeho kapituláciou na začiatku septembra 1945. Ešte v priebehu druhej svetovej vojny sa však Spojenci dohodli, že na oslobodenom polostrove vznikne po piatich rokoch ich spoločnej správy jednotný štát. Kórea tak bola podľa dohody z augusta 1945 rozdelená 38. rovnobežkou, pričom sever sa ocitol pod vplyvom Sovietskeho zväzu a na juhu mali hlavné slovo Spojené štáty americké.
V roku 1948 napokon vznikla na severe Kórejská ľudovo demokratická republika a na juhu Kórejská republika. Vlády oboch krajín sa pritom vyhlasovali za jediných legitímnych predstaviteľov celej Kórey a pokusy o vyriešenie situácie diplomatickou cestou zlyhávali.
Súperenie Moskvy a Washingtonu využil severokórejský komunistický vodca Kim Ir-sen, ktorému sa na jar 1950 podarilo najvyššieho sovietskeho predstaviteľa Josifa Vissarionoviča Stalina presvedčiť o tom, že v prípade masívneho vojenského úderu sa juhokórejská vláda rýchlo zrúti.
Severokórejské jednotky vpadli do Južnej Kórey 25. júna 1950. Dva dni po útoku Rada bezpečnosti OSN na rokovaní, na ktorom sa Sovieti nezúčastnili, označila KĽDR za agresora a vyzvala svetové spoločenstvo na jeho odrazenie.
Šéf Bieleho domu Harry Truman súhlasil s vyslaním amerických jednotiek na pomoc juhokórejskej armáde (do bojov zasiahli 4. júla 1950) a postupne sa pripojili aj ďalšie krajiny. Narýchlo zostavené a zle vyzbrojené americké posily však boli spolu s juhokórejskými oddielmi zahnané komunistickou armádou na ústup.
V auguste 1950 tak ovládali severokórejské vojská asi 90 percent územia Južnej Kórey, kde boli okamžite zavádzané komunistické poriadky, počnúc zákazom činnosti nekomunistických strán a organizácií až po zoštátňovanie priemyslu a pozemkovú reformu.
Juhokórejčania s Američanmi ovládali neveľké územie na juhovýchode polostrova známe ako Pusanský perimeter. K obratu vo vojne došlo vďaka zapojeniu síl OSN (tvorili ich jednotky zo 16 štátov) a protiútoku vedenému ich hlavným veliteľom Douglasom MacArthurom.
Skúsený vojvodca rozkázal svojim vojskám postupovať za 38. rovnobežku smerom k hranici s Čínou v presvedčení, že Číňania do konfliktu nezasiahnu. Keď potom viac než 1,3 milióna čínskych „dobrovoľníkov“ zaútočilo na konci októbra 1950 na pozície síl OSN, boli Spojenci zatlačení späť za 38. rovnobežku.
Po deviatich mesiacoch tvrdých bojov sa front kórejskej vojny stabilizoval a v júli 1951 začali bojujúce strany vyjednávať. Zložité a dlhé rozhovory dospeli k dohode o prímerí, ktorá bola podpísaná v roku 1953. Pozdĺž 38. rovnobežky vzniklo demilitarizované pásmo, ktoré dnes patrí k najprísnejšie stráženým hraniciam na svete. Dohodnutý pokoj zbraní mala a dodnes má zabezpečovať a kontrolovať Vojenská komisia pre prímerie a Dozorná komisia neutrálnych štátov.
Po skončení vojny uvalili USA na severokórejský režim sankcie, ktoré v pozmenenom stave platia dodnes. Spojené štáty žiadajú, aby sa Pchjongjang vzdal vývoja jadrových zbraní, až potom chcú sankcie odvolať. KĽDR zase požaduje postupné rušenie hospodárskych sankcií výmenou za postupné kroky v odzbrojovacom procese.
Po neúspešnom vlaňajšom samite amerického prezidenta Donalda Trumpa so severokórejským vodcom Kim Čong-unom sa však rokovania o denuklearizácii KĽDR ocitli na mŕtvom bode
Obe Kórey v roku 1991 podpísali dohodu o zmierení, neútočení, vzájomnej výmene a spolupráci. Prvá schôdzka vodcov oboch kórejských štátov sa uskutočnila v roku 2000, keď sa stretol vtedajší juhokórejský prezident Kim Te-džung so severokórejským diktátorom Kim Čong-ilom. Od marca 2013 sa však napätie na polostrove začalo opäť stupňovať, keď Severná Kórea vypovedala všetky dohody o neútočení so svojím južným susedom. Pchjongjang tiež zrušil dohodu o prímerí z roku 1953, ktorou sa kórejská vojna skončila.