Bola to historická návšteva. Vôbec prvýkrát od konca druhej svetovej vojny prišiel západonemecký kancelár do Poľska a jedným z hlavných bodov jeho programu bol podpis dôležitého dokumentu. Zmluvy, v ktorej Spolková republika Nemecko uznáva západnú hranicu Poľska na Odre a Nise.
Vzťahy medzi oboma krajinami boli v tom čase na bode mrazu. Prispievali k tomu jednak stále živé spomienky na okupáciu a zverstvá spáchané v Poľsku počas druhej svetovej vojny nacistami, no tiež existencia železnej opony a studená vojna, v ktorej tieto štáty stáli na opačných stranách barikády.
V takejto atmosfére prišiel pred 50 rokmi do Varšavy Willy Brandt, ktorý ako prvý sociálny demokrat zasadol pred vyše rokom do kresla šéfa bonnskej vlády. Jedným z kľúčových bodov jeho zahranično-politického programu bola takzvaná Ostpolitik, čiže politika voči Východu. Takpovediac obrusovaním ostrých hrán a ústretovými krokmi chcel dosiahnuť, aby sa vzťahy medzi západným Nemeckom a krajinami východnej Európy dostali na normálnu úroveň. Zmluva o uznaní poľských hraníc mala byť jedným z takýchto krokov a mala otvoriť cestu k zmiereniu medzi oboma štátmi. Napriek svojmu obrovskému významu však napokon zostala v tieni inej udalosti.
V programe návštevy Willyho Brandta v Poľsku 7. decembra 1970 bolo aj uctenie si pamiatky obetí povstania vo varšavskom gete z roku 1943. K pamätníku, nachádzajúcemu sa v srdci metropoly zamieril hneď ráno, ešte pred plánovaným aktom podpisu spomínanej zmluvy. Ceremoniál sa konal v pochmúrnom mrazivom počasí a sprvu prebiehal úplne normálne. Kancelár položil k pamätníku veniec z bielych klinčekov, narovnal na ňom stuhy a urobil pár krokov dozadu, aby mlčky vzdal poctu.
A potom sa stalo to, čo nik nečakal. Willy Brandt padol na kolená a so sklonenou hlavou zostal pred pomníkom Poliakov zavraždených nacistami kľačať. Trvalo to asi pol minúty. Okolo zavládlo hrobové ticho, ktoré prerušovali iba cvakajúce spúšte fotoaparátov prítomných reportérov. Snímky, zachytávajúce dovtedy nevídané a nepredstaviteľné gesto pokory, sa ešte v ten deň rozleteli do sveta.
Nemecký kancelár, so sklonenou hlavou kľačiaci pred pomníkom, pripomínal hriešnika, ktorý sa modlí za odpustenie, a práve takéto bolo aj posolstvo gesta, ktoré vo Varšave urobil. Prosil za odpustenie pre svoj národ, odpustenie za zverstvá, ktoré počas druhej svetovej vojny nacisti spáchali. Bolo to prejav pokory, smútku i hanby, priamo na mieste niekdajšieho utrpenia. Paradoxne ho urobil práve muž, ktorý sám bol v tom čase súčasťou protinacistického odboja.
Čin Willyho Brandta sa vo svete stretol s veľkou odozvou a bol mimoriadne vyzdvihovaný. Americký magazín Time ho aj na základe tohto gesta označil za muža roka a viacerí komentátori pripomínali, že prosbou o odpustenie a zmierenie priniesol zmenu vo vnímaní obrazu Nemecka. Prispelo to tiež nepochybne k tomu, že o rok neskôr bol práve Brandt za svoju snahu o zmiernenie napätia medzi Západom a Východom ocenený Nobelovou cenou za mier.
Už v tom čase sa však objavili aj názory, že takzvané varšavské pokľaknutie, nebolo z jeho strany ničím iným, než prázdnym gestom a chladným kalkulom.
„Som presvedčený, že to Willy Brandt vôbec neplánoval. Boli sme to ráno i predpoludním spolu, sedeli sme vedľa seba v aute, rozprávali sme sa o mnohých záležitostiach. Verím tomu, že sa pred pomníkom prosto nechal uniesť situáciou,“ spomínal vtedajší nemecký vicekancelár a minister zahraničných vecí a neskorší spolkový prezident Walter Scheel pred desiatimi rokmi v rozhovore pre portál Welt online.
Aj sám Brandt odmietal, že by išlo o vopred pripravený krok. „Tvárou v tvár priepasti nemeckej histórie a pod ťarchou bremena miliónov zavraždených som jednoducho urobil to, čo urobí človek, keď nevie nájsť vhodné slová,“ napísal vo svojich pamätiach. „Nebolo to pripravené. Moji najbližší spolupracovníci boli v tej chvíli rovnako prekvapení, ako reportéri a fotografi, ktorí stáli hneď vedľa mňa,“ dodal.
Ako sa však ešte v decembri 1970 ukázalo, nie každý si jeho varšavské pokľaknutie vysvetľoval ako gesto zmierenia. V Nemecku zaň čelil Brandt kritike. V prieskume, ktorý si dal v tom čase urobiť magazín Der Spiegel, súhlasilo s tým, čo vo Varšave urobil iba 41 percent opýtaných, naopak 48 percent respondentov bolo proti tomu. Tvrdé útoky prichádzali najmä z tábora jeho politických oponentov, ktorí dlhodobo kritizovali už samotnú „Ostpolitik“. Výnimkou neboli ani názory, že v skutočnosti nemecký kancelár pokľakol pred komunistami. Krajná pravica ho dokonca označovala za zradcu.
No a paradoxne, ani vtedajšia poľská vládna garnitúra nechápala jeho gesto ako krok k zmiereniu. Komunistická propaganda nechcela meniť negatívny obraz západného Nemecka, ktorý dlhodobo produkovala. Výsledkom bolo, že Poliaci sa o tom, čo sa stalo pred varšavským pamätníkom oficiálne vôbec nedozvedeli. Televízia síce v spravodajstve informovala o tom, že Willy Brandt si uctil pamiatku obetí, dokumentovala ho však iba krátkym obrazovým záberom zo samotného aktu položenia venca. V novinách sa zase objavili iba fotografie, na ktorých kancelár pred pomníkom stál. Čo sa tam naozaj odohralo, sa Poliaci dozvedeli až oveľa neskôr.