Bolek Polívka: Vždy som sa vyhýbal politickej satire, ale postoj mám

Červený klaunovský nos nosíte od štyroch rokov. Vyzerá svet spoza neho krajšie?
- Skôr by som povedal, že ja vyzerám lepšie v klaunovskom nose, pretože kryje môj vlastný (smiech). Ale hovorí sa, že klaunovský nos je najmenšou maskou na svete, je to akési scivilizovanie tváre. V bývalom režime, napríklad, nás dosť kontrolovali, ale môj červený nos ich tak priťahoval, že zabudli kontrolovať, čo robím s nohami.
Raz ste povedali zvláštny aforizmus o dvoch klaunoch, kde jeden druhému pri odličovaní hovorí: "Rád by som si zahral Shakespeara, aby som si trochu oddýchol." A to si človek myslel, že Shakespeare je najnáročnejší...
- Musím to dopovedať Werichovým: "Humor je spôsob myslenia." Niekto má tento spôsob vrodený, takže pre neho to potom nie je až taká veľká námaha. Ale pravdou je, že je o niečo jednoduchšie hrať vážne, aspoň podľa mojich skúseností. Pri hraní vážnej úlohy si môžete pomôcť vlastnými skúsenosťami, pretože aj v živote sa niekedy pretvarujeme. Ako, napríklad, vtedy, keď zo seba robíme príjemnejších ľudí ako v skutočnosti sme. Naopak, komédia je spojená s akýmsi veršovaním myšlienok. A to býva niekedy naozaj náročné.
Spája sa dar rozosmiať ľudí aj s istými obeťami?
- To neviem, ale aj moja maminka, keď sa rozčúlila a prenasledovala ma po dome s prakom alebo elektrickou šnúrou, vedel som, že jedinou cestou, ako sa zachrániť a zabrániť výprasku, je rozosmiať ju. Takže som cvičený odmalička.
Do Bratislavy ste prišli s predstavením o Vlastovi Burianovi Hvězdy nad Baltimore. Keby o niekoľko rokov napísali divadelnú hru o vás, o čom by bola?
- Neviem, či by hra o mne bola zaujímavá. Ale určite by sa niečo našlo... (smiech)
Váš hyzdič, dreváky Dona Quichota, sliepkočlovek, krátke klaunovské nožičky sa navždy zapísali do dejín českého kabaretu i pantomímy. Rád experimentujete, ste náročný alebo...?
- Kreativita v umení, to sú krásne vody. A keď má niekto šťastie sa v nich pohybovať s otvorenými očami či detskou naivitou, je to nádherný osud. Napríklad hyzdič vznikol veľmi jednoducho. Hral som sa s dcérou Kamilkou a pred zrkadlom sme si robili rôzne opičky - rozťahovali ústa, naťahovali nosy a uši. Keď som sa potom trochu profesionálnejšie pohral s myšlienkou psychofyzického konania, o ktorom hovoril kedysi aj Stanislavskij, vymyslel som hyzdič. Stanislavskij totiž tvrdí, že keď sa snažíme niekoho fyzicky napodobniť, naše psychické vnútro sa "doleje" a provokuje v nás nový spôsob konania.
Nie každý človek sa dá dobrovoľne zhyzdiť. Neprekáža to niektorým umelcom? Veď Lenke Filipovej ste natiahli jej aj tak dosť veľké ústa...
- (Smiech). Samozrejme, keby nesúhlasila, tak by pozvanie neprijala. Ale keď sa jej to zdalo vtipné, prečo nie? Väčšinou však musí ísť o umelcov so zmyslom pre humor. Najmä v zahraničí sa mi pri režírovaní stávalo, že kým mne sa niečo zdalo automaticky vtipné, mojim zahraničným kolegom nie. Raz mi Pierre Billet v Paríži povedal, že klaun nemôže hádzať nožom, pretože je stelesnením poézie a nehy. Nevedel som, ako na neho, tak som jeden deň prišiel do skúšobne skôr a len tak som si pohadzoval nožom. Keď ma zbadal, hneď sa začal s chlapčenskou zvedavosťou vypytovať, ako to robím. A už bol strategicky prehovorený...
Často zvyknete na javisku improvizovať. Nie ste pre svojich kolegov nebezpečný?
- Nikdy by som nechcel niekoho úplne zaskočiť. Snažím sa, aby moji kolegovia vedeli takmer o všetkom dopredu, pretože ani ja by som sa nechcel dostať do nejakých rozpakov alebo hrôzy.
Manéž bola známa aj veľmi originálnymi zahraničnými hosťami. Ako ste sa k nim v časoch železnej opony dostávali?
- Väčšinou som ich poznal na cestách a divadelných festivaloch a zájazdoch.
A nemali ste problémy vycestovať? Uprednostňovaní boli najmä kádrovo "bezpeční" umelci.
- V roku 1975 sme boli po prvý raz na svetovom divadle v Nancy. Mali sme veľký úspech, ktorý nás posunul v rámci alternatívnych divadiel do divadelnej formuly číslo 1. Potom sme už chodili von častejšie, aj keď s mnohými problémami. Keby nás však po viacerých koncertoch Pragokoncert nepustil, bola by to pre nich hanba.
Spomínali ste problémy s medzikultúrnou komunikáciou, prijímalo vás spontánne aj zahraničné publikum?
- V tejto súvislosti zvyknem hovorievať jednu anekdotu. Prídete niekam do Filadelfie, ľudia sa pozrú na program a povedia si: "No, Čechoslovák, to bude iste komunista, keď ho pustili do Ameriky." Potom hráte a oni si zasa povedia: "Má nejaké divné pohyby, to bude určite homosexuál." A po predstavení vám zatlieskajú a dodajú: "Šikovný chlapík, asi to bude Žid."
O režisérke Věre Chytilovej, ktorá vás, podľa niektorých, objavila pre film, hovorievate, že s vami zachádza ako Stalin s Gagarinom. Narážate na jej...
- To je len taká sranda, ona je veľmi dôsledná a pracovitá. Napríklad raz ma prišiel navštíviť počas natáčania Dědictví môj kolega Václav Pecha. Věra na neho okamžite vyštekla: "Čo tu chceš?". "Idem za Bolkom," odpovedal jej. Ona na to: "Nemôže, musí prrracovať!" Pecha: "Len mu chcem niečo povedať." Věra: "Nemôžeš! Odíď!" Pecha: "A kam?" Věra: "Prrreč!" Keď sa potom pokúsil vojsť cez záhradu, vystopovala ho ako poľovnícky pes a dokončila: "Čo som ti povedala, čo tu robíš? Vypadni!" Tak som si dal na bránku ceduľku s nápisom: Pozor, zlá režisérka! (smiech).
Postava Bohouša a váš výkon v Dědictví sa až nebezpečne blížia k realite. Do akej miery ide o autentickosť a do akej o štylizáciu?
- Ale ja by som nechcel byť Bohouš! (zhrozí sa a potom sa začne smiať). Scenár vznikol vlastne tak, že som sa nasťahoval do danej dediny, navštevoval krčmu a počúval rozprávanie miestnych štamgastov. A pozoroval. Mám tiež podobných priateľov, takže to nebolo také náročné.
Film zatína do živého - do porevolučného opojenia kapitalizmom. Nevyvolali ste ním vlnu nevôle?
- Vystihol charakter doby ešte skôr, ako si to ľudia stačili uvedomiť. Mali sme šialené kritiky, pri premiére nás zdupali pod čiernu zem, vraj to bolo ľahké nadbiehanie vkusu publika. Ale neskôr ho zobrali na milosť a dnes sa Dědictví považuje za kultúrny film. Dokonca sa niektorí kritici vyjadrili, že film dozrel. Osobne si myslím, že skôr dozreli oni.
Slovenské publikum ste si získali postavou cirkusáka Pepeho Prengla v Jakubiskovom Sedím na konári a je mi dobre. Aj tá akoby vám bola šitá na telo?!
- Možno áno. Práca s Jurajom bola veľmi krásna, cítil som, že robím niečo dôležité a dobré. Páči sa mi jeho dôslednosť. Čačká každý jeden záber. Napríklad donesie pohárik a pootočí ho, jednoducho pracuje na malých detailoch s obrovskou chuťou. Ale ako hovorí jeden filmár: "Každý režisér točí film, ako by bol jeho posledný. A každý štáb v to dúfa."
A povedali vám niekedy aj v reálnom živote: "Ty šašo jeden!"?
- Raz sme prišli do krčmy, kde sa zrazu odkiaľsi ozvalo: "Aha, pán Polívka, ten herec." Môj kamarát duchaprítomne hovorí: " Aký herec, však to je šašo! " A pani, ktorá to povedala: " Ale predsa len musí niečo vedieť!" My klauni a komici či dnešní baviči sme "vytesňovaní" na okraj brehu. Na druhej strane je to výhoda: keď klaun zahrá vážnu úlohu, všetci povedia: To je ale herec!
To navráva, že ste vždy boli skôr priateľský...
- (smiech) Raz som bol v Hronove na prehliadke amatérskej divadelnej tvorby, kde hrali aj kolegovia z Gorkého. Skamarátili sme sa a ja som im povedal: Keby ste ešte niekedy mali cestu do Československa, zastavte sa vo Vizoviciach, môžete u nás bývať. Dvadsiateho prvého ma mamka budí a hovorí? "Bolek vstávaj, sú tu Rusi. A ja som jej spontánne odpovedal: "Pozvi ich ďalej, hneď som tam."
Od postáv klauna ste v roku 1992, na prekvapenie mnohých, prijali úlohu kňaza Holuba v Zapomenutom světle. Dokonca ste si písali aj kázne. Nebol to skok do neznáma?
- Som veľmi rád, že som si mohol zahrať túto úlohu, pretože nerád pestujem stereotypy. Aj tá klasická škľabiaca sa maska gréckej tragédie je stále tá istá. Z jednej strany sa smeje, z druhej plače. Závisí to len od uhla pohľadu. Každý žijeme aj to vážne a tragické, aj to krásne a veselé, pričom všetko spolu súvisí a to, aby komik hral vážne, sa nevylučuje. Ľudia si skôr radi vytvárajú určité stereotypy a keď im ich niekto nabúra, ťažko to vstrebávajú. Nemám potrebu byť vážny, ako to v niektorých momentoch dokazuje aj tento rozhovor (smiech).
Už niekoľko rokov ste na vrchole. Je ťažké znášať tlak verejnosti a neustále dokazovať, že na to máte?
- Je pravdou, že po každom predstavení akoby začínate odznova. Človek by sa jednoducho nemal báť riskovať, nemal by sa báť neúspechu alebo seba. Neraz ma to poučí - možno niekedy viac ako úspech. Jeden kamarát mi nedávno hovoril, že mu stále niekto bral z pivnice slivovicu. Tak si vraj naňho "počíhal" a keď rozsvietil svetlo, bol prekvapený, že to je on sám!
Ale inak je to ťažké. Keď sa na začiatku stanete fenoménom, pre ľudí ste nový a naraz, keď sa dostanete za pár dobrých vecí, automaticky sa od vás očakáva, že tie nasledujúce budú ešte lepšie alebo aspoň rovnako dobré. Netrpezlivosť okolia, ľudí, kritiky, divákov mení nároky a potom dochádza k tomu, že sa začne hovoriť: "Aáá, hele, zase ty jeho fóry!"
Takže cítite istý tlak?
- Áno, ale nechcem nič dokazovať. Som rád, že patrím do kvalitnejšej časti umeleckého spektra. Teda aspoň dúfam, že patrím.
Niektorí kritici však o vás hovoria, že by ste nemali prečerpávať váš herecký talent, že robíte primnoho vecí - celovečerné filmy, Bolkoviny, Manéž, divadelné predstavenia...
- To je ich názor. Podľa mňa vyčerpávajú skôr oni svoje možnosti, pretože sa s niečím takým nestretli. Možno si predstavujú, že ráno vstanem, idem filmovať, potom do večera robím Manéž a v noci som v divadle. Nie je to tak. Našťastie som pánom svojho času, a keď potrebujem, viem si nájsť čas na filmovanie. Vtedy sa nevenujem ničomu inému, na rozdiel od iných, ktorí majú ráno dabing, doobeda točia a večer majú predstavenie, pričom všetko stihnú. A nejde len o to, že ste pánom svojho času a projektov, ale aj o to, že môžete bývať tam, kde chcete a nie tam, kde je najviac práce.
Napriek tomu, že ste sa snažili svojím umením búrať konvencie a provokovať, nikdy ste sa politicky neangažovali. Prečo?
- Valašský kráľ jednoducho musí byť nadpolitický (smiech). Ale nie, politika by s umením nemala súvisieť. Samozrejme, občiansky áno, ale ukazovať na javisku, na ktorej strane som, sa mi zdá z hľadiska umenia malicherné. Umenie je o tom, čo žijeme, akí sme ľudia. Niekedy sa, samozrejme, nevyhneme reakcii na skutočnosti, z ktorých vyrastáme, ale vždy som sa vyhýbal politickej satire alebo lacnému napodobňovaniu politikov. To zasa, na druhej strane, neznamená, že nemám občiansky postoj.
Znamená to, že sa na súčasnú spoločenskú situáciu pozeráte skepticky?
- Nikdy nejde nič presne tým smerom, ako by si človek prial, ale buďme radi, že máme slobodu a že s ňou môžeme voľne nakladať. A keď s ňou my zaobchádzame hlúpo, zle a nevďačne, je to náš problém, nie problém doby alebo niekoho iného.
Dnes sa veľmi radi nostalgicky vraciame do minulosti. Nemyslíte si, že napríklad aj Hřebejkove filmy prinášajú o nej trochu zjednodušujúci pohľad?
- Treba si uvedomiť, že to nie sú dokumentárne filmy. Nejde o sondu do daného obdobia, aj keď diváci určite vidia množstvo paralel.
Ako je možné, že ste sa vďaka krédu, čo môžeš spraviť dnes, odlož na zajtra a ostane ti jeden krásny sen, dostali tak ďaleko?
- (smiech) Ale to bola len sranda. Rád si robím srandu a veľmi rád by som sa podľa tohto kréda aj správal, ale väčšinou to nejde.
Na valašské pasy, ktoré sa vydávajú vo vašom kráľovstve, sa vraj dá normálne cestovať. Je to pravda?
- No, niektorí na ne aj cestujú. Ale keďže chceme ísť s dobou, pripravujeme novú sériu europasov.