Po rokoch stvárňovania kladných úloh ste prešli aj k záporným postavám typu Hrušovského poručíka Seeborna alebo Jožka Svoreňa z Jégého Cesty životom. Chceli ste sa ubrániť stereotypu svetlovlasého princa?
- U dramaturgov či režisérov som nezvykol bojovať za úlohy. Len som mal jednoducho šťastie, že mi neskôr ponúkli aj záporné postavy, ktoré sú pre herca zaujímavejšie.
Často ste stelesňovali hrdinov slovenskej či svetovej klasiky. Nezabudnuteľný je aj váš Peter Hradil v Inej láske. Dnes hráte Romana Zigmunda v seriáli Medzi nami. Ako vnímate kvalitatívne rozdiely medzi týmito postavami a tým, čo prezentujú?
- Pre herca nemôže byť nič lepšie, ako dostať dobre napísanú postavu či text. A k nemu dobrého režiséra, kameramana, strihača, partnerov... Čím je postava komplikovanejšia, tým lepšie pre herca, pretože je pre neho výzvou. Bohužiaľ, žijeme v dobe, keď sa málo točí a nie je z čoho vyberať, preto zaplaťpánboh aspoň za seriál Medzi nami.
Ale keby ste mali porovnať napríklad natáčanie Alžbetinho dvora a novodobého seriálu, je prerušenie kontinuity naozaj také citeľné?
- To sa nedá porovnávať. Kedysi sa robila inscenácia osem týždňov, mesiac sa skúšalo, chodilo sa na čítačky, kde sa rozoberala každá veta. Dnes vyrábame päť častí za jeden týždeň. Na druhej strane je pravda, že s takýmto seriálom ešte na Slovensku nemáme skúsenosti. Horšie je, že nemáme dobrých scenáristov. Ak je scenár zlý, môže tam hrať aj Bruce Willis a ničomu to nepomôže. Naopak, dobrý scenár podrží aj slabších hercov.
Ste známy svojím kritickým postojom voči slabej podpore domácej tvorby. Natáča sa minimálne, neinvestovanie do vlastnej kultúry je dvojsečná zbraň - to všetko sú už známe fakty. Mňa by skôr zaujímalo, ako to riešiť?
- Potrebujeme čas. Vývoj sa nedá preskočiť. Jednoducho, tým musíme prejsť. Musí tu vzniknúť vrstva bohatých, ktorí zbohatli poctivou cestou. S tým, že sa o nich bude vedieť, písať v novinách. Musia vzniknúť úplne iné vzory. Také, aby normálny človek videl, že sa dá zbohatnúť aj poctivou prácou. Keď som sa vrátil zo Spojených štátov, vysvetľoval som náš prístup k životu a práci na jednom príklade. Díva sa otec so synom na televíziu v USA a na Slovensku. Keď vidí americký otec spievať v televízii Madonnu, povie: "Ak sa budeš poctivo učiť spievať a tancovať, budeš taký bohatý a slávny ako ona." Slovenský otec sa len pozerá a nakoniec zahlási: "Len tam jačí a poskakuje a aká je bohatá!" Ide o prístup. Ak už dieťaťu znehodnocujeme prácu toho druhého, nemôžeme sa čudovať, že to robí aj neskôr.
Narážate na slovenskú povahu?
- Áno. V Amerike ľudia rozprávajú najmä o práci, s ktorou ide istý príjem. U nás sa hovorí len o tom, kto koľko zarába. Nie o tom, čo robí. Jedna vec je malý trh, ale ani ten si nechránime. Druhá vec je, že máme v povahe neváženie si jeden druhého. Nehovorím len o hercoch, ale aj o ostatných. Budeme ohovárať lekárov, učiteľov, policajtov, každého. Za ich povolaniami nevidíme prácu, ale len peniaze.
Nežná revolúcia a následný kolaps slovenskej televíznej a filmovej tvorby vás zastihli v najproduktívnejšom veku. Od roku 1996 - keď ste natočili Suzanne - ste sa vo filmovej či televíznej úlohe objavili len sporadicky...
- Moje prvé pocity zúfalstva z toho, že sa nič netočí, zmiešané s otázkami typu načo som tu, skončili odchodom do USA.
Ale ostali ste tam relatívne krátko. Nechceli ste skúsiť hollywoodske šťastie ako napríklad Silvia Šuvadová?
- Aj nad tým som rozmýšľal, ale nevedel som poriadne po anglicky. Na strednej škole som tomu veľmi nedal, takže to bol dosť veľký hendikep. Do Ameriky som prišiel ako nepopísaný biely papier. Ale v podstate som tam išiel s tým, že som sa potreboval nadýchať a vyskúšať si, či by som dokázal žiť aj v inom svete. Navyše potom som sa oženil a ostal na Slovensku...
Takže úlohy bulharských či poľských robotníkov vám neimponovali?
- Ale v jednom bulharskom študentskom filme som si zahral ruského priekupníka. Ale to bolo len zo srandy. Ťažko povedať, prečo som tam neostal. Mne by sa v USA páčilo, keby som tam robil to, čo na Slovensku. To znamená, že by som bol bohatý (smiech). Ale byť v Amerike neznámym a chudobným, to nemá zmysel. Amerika je pre mladých a zdravých ľudí. Vtedy máte šancu. Keď som tam prišiel ja, mal som 35 rokov a predstava, že by som začínal úplne od začiatku, s fotkami po konkurzoch... Takých tam je veľmi veľa. Po roku a pol som bol taký citovo vyprahnutý, že som si to jednoducho nevedel predstaviť. Nevedieť reč, nevedieť okúzliť nejakú dámu, nebyť populárny a nemať kľúče od auta a dobré topánky...
... to nebolo nič pre populárneho herca a leva salónov, či nie?
- Ale mne nebolo nepríjemné, že sa za mnou nik neobzeral. Práve naopak, bolo to niečo úplne nové. Z toho, že sa ľudia za vami obzerajú, sa môže zakrútiť hlava tým, ktorí sa stanú známymi z večera do rána, ale ja hrám od šiestich rokov a bol som na to zvyknutý. Ale zrazu idem po ulici, nik sa za mnou nepozrie, nemusím rozmýšľať, čo si oblečiem, či som oholený... Tam je to jedno, pretože keď vyjdete na ulicu v Los Angeles, vidíte veci, o ktorých sa vám ani nesníva. V Spojených štátoch je totiž problém vyniknúť. Na Slovensku to až taký problém nie je. Chvalabohu, u nás je takýchto bláznov oveľa menej.
Okrem iného ste načrtli aj ďalší zaujímavý posun. Podobne ako sa z nymfomanky Madonny stala vzorná matka, aj z bratislavského playboya sa stal starostlivý otec dvoch ratolestí. Vnímali ste to tiež takto radikálne?
- Tak toto spojenie som nečakal (smiech). My sme náš vzťah udržiavali cez telefón, pretože aj Nataša bola na pol roka v Anglicku. Keď sme sa však uvideli po takom dlhom čase, dali sme sa opäť dokopy. A potom prišla Tamarka. Neviem, čo by sa stalo, keby sme sa nedali dokopy a ja by som odišiel do Čiech. Možno by som nevyhrával ankety...
Spolu s rodinou ste dodnes zaujímavým "sústom" pre bulvár. Ako ho vnímate?
- Žijeme jeden z druhého. Niekedy sa bulváru čudujem, že sa do nás púšťa.
Prečo?
- Pokiaľ napíšu pravdu, je to v poriadku, ale veľakrát klamú. Tomu sa čudujem. Ale to je asi to naše slovenské - ubližovať jeden druhému a zneucťovať ľudskú prácu.
Nikdy ste sa nezamysleli napríklad nad tým, že aj bulvár vám sčasti pomáha získavať popularitu? Najmä v období, keď sa naozaj veľa netočilo...
- Ja sa do novín netlačím, ale keď ma oslovia a mám čas, nemám prečo odmietnuť. Ide o spojené nádoby. Počnúc od samotného divadla a jeho "piár". Dramaturgia divadla napríklad nemyslí na svojich hercov tak, ako by mala. Väčšinou si prinesú titul, a potom začnú rozmýšľať, kto by v ňom hral. Potom sa stáva, že v divadle máme kvalitných hercov, ktorí buď nehrajú alebo sú už starší, a keď majú jubileum, nemajú sa čím prezentovať. Ale to by sme mohli postupovať k televízii, ktorej chýbajú okrem iného aj dokumentárne medailóny o hercoch či k ministerstvu, vláde a podobne...
Niektorí herci o vás hovoria, že ste dieťa šťasteny. Napriek zlej situácii ste z obrazoviek, ani povedomia ľudí nezmizli, práve naopak. Posledné roky vyhrávate ankety o najpopulárnejšie televízne osobnosti či najsexi mužov na Slovensku. Nemáte kvôli tomu medzi kolegami problém?
- Momentálne skôr žijem doma, odkiaľ vybieham do práce, ale je pravda, že svet sa zmenil. Neviem, či to nie je aj tým, že teraz mám rodinu, ale vzťahy sú narušené. Kedysi sme sa stretávali aj ráno o ôsmej či už v rozhlase, televízii alebo divadle a po predstavení sa išlo do klubu, ktorý už neexistuje.
Takže trhové hospodárstvo sa dotklo aj vzťahov medzi hercami?
- Samozrejme. Tým, že roboty, v ktorej sme sa stretávali, je oveľa menej, aj naše vzťahy ochladli. Ale nemôžem povedať, či ma kolegovia majú alebo nemajú radi a ak ma nemajú radi, či je to preto, že viac robím ako oni alebo nie.
Pomohlo vám podnikanie k umeleckej slobode? Narážam napríklad na fakt, že vaša tvár nie je "prefláknutá" z reklám...
- Aké podnikanie máte teraz na mysli?
S nehnuteľnosťami. Prenájom bytov.
- Momentálne som v úplne opačnej situácii. Mám tri neprenajaté byty a musím zarábať, aby som ich uživil. Takže ono je to raz hore, raz dole. Ale pokiaľ sú prenajaté, je príjemné mať iný príjem. Naozaj nemusíte brať všetko, čo vám ponúka život. Aj keď tých ponúk nie je až tak veľa, ako by sa zdalo.
Médiá sa nedávno venovali aj vášmu odchodu z Inkognita, ktoré tým zjavne utrpelo. Prečo vás nechali odísť? Naozaj ste mali také nesplniteľné finančné požiadavky?
- Neviem, či utrpelo, ale je pravda, že som prispel k tomu, aby to bola úspešná relácia. To sú tie podnikateľské choroby - ktoré sa prejavujú aj v iných sférach - keď má podnikateľ lepšieho zamestnanca než ostatní, ale platy majú všetci rovnaké. A keď si príde vypýtať väčší plat, odmietne mu vyhovieť. Potom, samozrejme, odíde ku konkurencii. Toto už vonku dávno pochopili. Ak je niekto dobrý, dajú mu aj väčší plat. Nehovorím to však v zmysle, že som bol najlepší. Už dávnejšie som bojoval za zvýšenie honorárov. Ale potom prišla Markíza a ponúkla mi inú prácu za lepších podmienok. Keď som to oznámil televízii JOJ, nevyvolalo to žiadny ohlas v zmysle, poďme to riešiť. Bolo mi povedané, že sa vydierať nedajú. Nešlo však o vydieranie, pretože už predtým som o honorári hovoril.
Na základe vyjadrení, ktoré sa objavili v médiách, ste z toho boli dosť rozčarovaný...
- Trochu sa ma dotklo, že ma nechali odísť. Najmä keď viem, že televízie bojujú o iných ľudí, o ktorých si myslím, že neurobili v živote toľko, čo ja. Však Kramárov je na vešiaku plno...
Ale, paradoxne, Bonzáčik mal v januári vyššiu sledovanosť než Inkognito...
- Beriem to s rezervou, išlo o prvú časť.
Vyhovuje vám táto relácia žánrovo?
- Je to oveľa ťažšia práca. V Inkognite som reagoval na vzniknutú situáciu, na Bonzáčika sa musím pripravovať.
Stále sa snažíte raziť teóriu, že nechcete ostať len tvárou jednej televízie?
- Razím skôr teóriu, že herci, ktorí sú len hosťami nejakej relácie a nemoderujú žiadnu reláciu, by mali rotovať. Nevidím zmysel, že by si ich televízie mali kúpiť len pre seba. Iné je, keď si vás televízia zaviaže ako moderátora, prípadne, keď nechce, aby ste moderovali inú reláciu na inom programe.
Vy ste mali tento problém...
- V Markíze som bol dva roky zakázaný. V čase, keď som tam moderoval Reklamátora, moderoval som aj v televízii Luna. Takýmto spôsobom je však možné byť len v jednej televízii. Prípadne musí byť zaručená exkluzivita.
A vy ju už asi v Markíze zaručenú máte...
- Asi áno.
V jednom rozhovore ste spomínali, že ľudia potrebujú vzory. Je potom prinajmenšom zaujímavé, že ste idolom nielen pre ženy, ale aj pre mužov. Ste verejne akceptovaný flirtovník - akoby až nechtiac šarmantný, vyrovnaný, prirodzený, úspešný... Je to vôbec reálne, aby takýto muž existoval?
- No vidíte, kto by to bol povedal?