Blízky východ, v čase, keď začal účinkovať Ježiš, bol pod nadvládou Ríma, ktorý sa správal nesmierne ústretovo voči všetkým možným, nezriedka aj veľmi výstredným, kultom a učeniam. Ešte aj v súčasnosti si málokto uvedomuje, že do Ježišovej náuky sa okrem židovských prvkov dostali aj myšlienky iných, z hľadiska dnešného kresťanstva vzdialených spirituálnych koncepcií.
Niektorí odborníci, medzi nimi aj Jaroslav Štěpánek, autor knihy Odhalené mystérium, sa domnievajú, že Ježiš sa medzi dvanástym a tridsiatym rokom svojho života zdržoval v Alexandrii: "V židovských textoch Sefer Toldos Ješua a Maasé Taluy alebo História popravenca sa dozvedáme, že Ježiš odišiel so svojím učiteľom Ben-Perachiachom do Alexandrie s cieľom získania vyššieho poznania." Počas pobytu v Alexandrii, ktorá bola v tom čase jedným z najvplyvnejších svetových centier vzdelanosti, sa pravdepodobne dostal do styku s myšlienkami platonizmu i budhizmu.
Prekrývanie pohanských motívov
Po Kristovej smrti do kresťanskej mytológie pribudli prvky mithraizmu. Mithraizmus, v čase, keď kresťanstvo dorazilo do Ríma, sa tešil veľkej úcte. Išlo o perzské náboženstvo, v ktorom sa, takisto ako v kresťanstve, hovoril o nepoškvrnenom pôvode Spasiteľa. Je veľmi pravdepodobné, že koncept Spasiteľa, hoci bol zrejme odvodený zo židovského mesianizmu, sa dotváral aj pod vplyvom mithraizmu. Podobne je to s druhým najväčším sviatkom kresťanstva -- s Vianocami. Dvadsiateho piateho decembra sa totiž pôvodne oslavovali narodeniny boha Mithru. Mithraizmus bol však v 4. storočí, vo chvíli, keď kresťanstvo bolo uznané za oficiálne náboženstvo, vytlačený. "Významnú úlohu," píše Štěpánek, "tu zohralo, že ku kresťanstvu mali prístup aj ženy a deti, a to aj pohanského pôvodu, a ďalej neuveriteľná flexibilita kresťanstva, ktoré preberalo a premenovávalo najrôznejšie pohanské a iné náboženské motívy, a to v nadväznosti na vytýčený účel, t. j. vytvorenie jediného svetového náboženstva postaveného na postave deifikovaného Ježiša Krista, ktorý už nemal nič spoločné s historickou postavou konkrétneho človeka Ježiša."
Najmladšie posolstvo
Ježiš sa stal, i keď nie takou ústrednou ako v kresťanstve, no rozhodne významnou postavou aj v ďalšom svetovom náboženstve -- islame. Prorokom Muhammadom spísaná recitatívna kniha Korán zaraďuje Ježiša medzi veľkých prorokov, o ktorých sa islam delí s judaizmom.
Islam je vlastne najmladšie z veľkých svetových náboženstiev. Vzniklo v 7. storočí n. l. a čitateľným spôsobom spája v sebe prvky judaizmu, kresťanstva a pozostatkov dávnejších arabských polyteistických kultov. Islamu by sa dalo vyčítať, že neprináša nič pôvodné a originálne, že predstavuje len akúsi politicky podfarbenú účelovú fúziu starších duchovných systémov. Pozoruhodná je v ňom však miera odvážnej abstrakcie, univerzalizmus a ochota nevyhýbať sa riešeniu sociálnych problémov.
Významný znalec problematiky moslimského duchovného života, Šajch Fadhalla Faeri v knihe Základy islamu tvrdí, že islam je vlastne posledným, najnovším potrebám prispôsobeným, veľmi moderným a pružným posolstvom toho istého boha, ktorý inšpiroval texty Biblie.
Súčasný ortodoxný a často aj silne fundamentalistický islam sa však ktovieakou otvorenosťou a flexibilitou nemôže hrdiť. O určitom liberalizme v rámci jeho kontextu možno hovoriť iba ak v spojitosti s gnosticko-heretickými extatickými a meditatívnymi školami súfizmu.
Cesty náboženskej tolerancie
Súfizmus je v podstate paralelná, značne slobodomyseľná, asketicko-mystická alternatíva oficiálneho islamu, ktorá sa podľa jedných objavila súčasne s islamom a podľa druhých niekedy okolo 10. storočia n. l.
Slovo "súf" znamená vlnu, z ktorej je vyrobený odev dervišov a tento odev má byť jediným majetkom -- chudobného potulného náboženského učiteľa, ktorému sa v Perzii hovorilo derviš a v arabských krajinách fakír. Prívrženci súfizmu Korán síce nespochybňujú, no v ich učení možno vystopovať pradávne vplyvy platonizmu, kresťanstva, židovskej mystiky, zoroastriánstva, budhizmu a hinduizmu.
Práve slodomyseľnosť atmosféry súfijskej mystiky vytvorila vhodnú pôdu na vznik najväčších klenotov perzskej poézie. Takých básnikov ako Omar Chajjám, Dželaluddín Rúmí či Háfez súfizmus považuje jednoznačne za svojich.
Presvedčivým dôkazom súfijskej otvorenosti a náboženskej i etnickej tolerancie je Rúmího báseň z 13. storočia, v ktorej okrem iného píše: "Nie som kresťan,/ žid ani zoroastrián,/ nie som dokonca ani moslim./ Nepatrím k nijakej krajine ani známemu či neznámemu moru./ Ani zem, ani nebo si na mňa nemôžu nárokovať./ Nepatrím Indii ani Číne alebo Bulharsku,/ mojím miestom narodenia nie je nijaké miesto..." V závere básne Rúmí priznáva, že odvrhol všetky rozlišovania, aby ukázal, že hlas, ktorý hovorí, je "hlas odrážajúci sa od stien Boha".
V súčasnosti súfizmus na Blízkom východe ustrnul, niektoré jeho smery nabrali atribúty fundamentalizmu. Múdrosť starých súfijských básní a poviedok je však stále svieža, rovnako ako humor zen-budhistických príbehov. Asi nemožno pripísať náhode fakt, že na Západe z nich čerpajú inšpiráciu nielen umelci a psychoterapeuti, ale aj katolícki teológovia.