Pre spisovateľa je emigrácia vraždou

Váš návrat po roku 1989 nebol ľahký, pretože ho "hatil nezáujem, ale i postupy kanonizovania literárnych diel a autorských osobností". Boli sme príliš pohltená pohnutými udalosťami?
- Asi ide o nejaké nedorozumenie. To, čo bolo ťažké, bol odchod, pretože každý spisovateľ pracuje s jazykom. Ako je pre baletného majstra dôležité javisko, bez ktorého nemôže tancovať, rovnako nevie spisovateľ "tancovať" bez jazyka. Keď som sa však v roku 1989 vrátila, záujem bol pomerne veľký. Začali napríklad vychádzať reedície mojich kníh, a to mi urobilo veľkú radosť.
Niektorí vás považujú za stratenú a kritikmi nedocenenú spisovateľku. Tí vás vraj označili za autorku konzumnej a neserióznej literatúry.
- Stratená som bola v tom zmysle, že po odchode boli všetky moje knihy vyradené zo škôl, učebníc či slovníkov. Mávala som však dobré kritiky. Každá moja kniha získala buď cenu roka alebo nakladateľstva, ktorú udeľovali práve kritici. Akurát jedna z nich bola negatívna, a tá nejako vošla do povedomia novinárov a stále sa o nej hovorí. Napísal ju Milan Hamada na knihu poviedok Jahniatka a grandi. No po roku 1989 sa mi viac-menej ospravedlnil. Okrem iného napísal, že nepochopil niektoré moje postupy, že patrím do slovenskej literatúry a že v nej aj zostanem. A dnes som opäť maturitnou otázkou (smiech).
Takže ste neodchádzali s pocitom krivdy?
- Nie, kritika mi neublížila. Samozrejme, spisovatelia sú supercitliví ľudia a každé stúpenie na malíček prežívajú ako tragédiu, takže musím priznať, že z Hamadu som bola nešťastná.
V roku 1971 vás vylúčili aj zo Zväzu slovenských spisovateľov...
- Hneď po odchode sme sa stali zradcami a nežiaducimi elementmi. To ma, samozrejme, mrzelo, ale bolo to v logike režimu. To bola jeho tvár.
Čo mu konkrétne prekážalo na vás?
- Pracovala som v kultúrnej rubrike Smeny a bola som dosť neposlušné dieťa, pretože som sa vždy poponáhľala a napísala pozitívne recenzie na knižky, ktoré potom strana skritizovala. Takže som pravidelne chodievala na koberec k šéfredaktorovi. Ale hlavnou príčinou bola vyslovená lož, že som kryla Kornela Földváriho, ktorý v tom čase nesmel publikovať. Uverejňovala som kritiky jeho sestry Ireny Lifkovej, ale oni boli presvedčení, že sú to Kornelove články. Vtedajšia Smena patrila Ústrednému výboru ČSM a odtiaľ rozposlali listy všetkým redakciám v Bratislave, že je nežiaduce, aby publikovali moje texty. To už však prišla osvietenská éra uvoľnenia a šéfredaktori mohli príkaz ignorovať.
Manuálnej práci ste sa nakoniec predsa len nevyhli...
- Zamestnanie som musela mať, a keďže na začiatku ma do žiadneho normálneho nemohli zobrať s posudkom, ktorý mi Smena napísala, uchádzala som sa o miesto v botanickej záhrade. Tam mi nejaký vedúci pracovník povedal: Pozrite sa, pani Blažková, ja by som vás zamestnal, ale problém je v tom, že my tu máme cudzokrajné cibuľky a vy by ste im mohli ublížiť.
Cibuľkám?
- Áno, cibuľkám. Odpovedala som mu, že človeku by som síce mohla ublížiť, ale cibuľkám nikdy. Takže potom som pracovala s motykou v jednom záhradníctve pri letisku. Bola to práca pre trestancov, bola tam nekultivovaná pôda. No, stretla som tam ľudí, ktorých by som za normálnych okolností nestretla - pracovali tam prostitútky a právnici. Právnici boli rovnako persona non grata ako ja a chuderky prostitútky si potrebovali tiež zarobiť.
V jednom rozhovore ste o svojej emigrácii povedali, že ste spali ako v rozprávke o šípovej Ruženke. Na emigranta je to pomerne skeptický výrok, či nie?
- Emigrácia bola tragédia, ale iné východisko sme nemali. Môj manžel sa tiež angažoval a bolo jasné, že by sme zle pochodili. Okrem toho mal obrovskú výhodu - od detstva hovoril po anglicky a dostal pozvanie na torontskú univerzitu. Takže sme odišli dosť pohodlne, nemuseli sme, ako mnohí iní, hľadať prácu či pracovať v záhradníctvach v iných častiach sveta. Ale, samozrejme, stratila som svoj jazyk. Keď som potom po roku 1989 robila rozhovor s Ľubom Feldekom, objavila sa tam nešťastná veta o dvadsaťročnom spánku... Asi som to povedala, ale od tých čias o tom počúvam stále. Treba si však uvedomiť aj to, čo urobilo tých dvadsať rokov s mnohými spisovateľmi, najmä s českými. Mnoho z nich bolo postihnutých a ja by som k nim bezpochyby patrila. Keby som ostala doma, priatelila by som sa s motykou, a to sa mi naozaj nechcelo.
Mnohí spisovatelia pokračovali v písaní aj v exile, vy ste sa odmlčali. Neinšpiroval vás život v Kanade?
- Keď hovorím o emigrácii, stále zdôrazňujem, že pre autora je emigrácia vraždou. Koniec koncov Ovídius zomrel v terajšom Rumunsku na exil. Slovensko bolo mojou klímou, mojím jazykom. Úspech a pôvab mojej literatúry, ak to tak môžem povedať, bol v tom, že sa v nej objavovali typy a jazyk generácie, ktorá predtým do literatúry nevstúpila. No aj v Toronte som všeličo robila...
...spolupracovali ste s divadelnou skupinou, pracovali v slovenskej sekcii Medzinárodnej rozhlasovej služby CBC, viedli krajanský dvojtýždenník pre Čechov a Slovákov...
- Tam som sa zoznámila s mnohými krajanmi. Bol to dosť tristné, pretože väčšina ľudí, ktorí sa angažovali v týchto spolkoch, boli ľudia, ktorí žili v Toronte od roku 1948. Bola to taká staromilská generácia s celkom inými hodnotami a vkusom. A do toho som prišla ja s modernou vlnou intelektuálneho trblietania a tu mi ponúkli, že na ďalší bazár by som mohla koláčiky. Pomyslela som si: preboha, ale ťažko sa im to vysvetľovalo. Existovala voči nám aj istá nedôvera.
Prečo?
- Báli sa, že sme utajení komunisti. Oni začínali ako robotníci, a keď v roku 1968 do Kanady vpustili ďalšiu vlnu Čechoslovákov, bolo tam veľmi veľa intelektuálov, ktorí sa rýchlo uplatnili vo svojej profesii. A len máloktorí z nich mali túžbu piecť linecké koláčiky a predávať ich na bazáre. Viete si ma predstaviť v kroji s mojimi okuliarmi?
Ťažko. Odmietli ste?
- Niektorých z nich som ranila a len podporila podozrenie, že so mnou nie je všetko v poriadku. Ochotníci napríklad hrali Švandu d a očakávalo sa, že budem písať recenziu plnú vážnosti a ocenenia. Musím však povedať, že aj vo mne bol kus snobizmu. Ako mladá generácia sme mali nosy hore, a keď som prišla medzi iný druh ľudí, pozerala som sa na nich trochu so začudovaním. Jednoducho sme nemali mnoho styčných bodov. Dnes by som sa už správala inak.
Ale stretli ste sa aj s mnohými zaujímavými ľuďmi. Ako lektorka ste napríklad spolupracovali s manželmi Škvoreckými.
- To áno. Aj v okolí môjho muža na univerzite boli zaujímaví ľudia. S mnohými sme sa priatelili, ale na začiatku som mala veľkú bariéru - jazyk. Trvalo mi dlho, kým som ho ako-tak zvládla. Bola som zvyknutá vytvárať vety, ktoré tancovali, vytvárali paradoxy a zrazu som sa musela vyjadrovať ako totálny ťarbák..
V najnovšej knihe Happyendy opisujete svoj život so smrteľne chorým manželom. Napísali ste, že v starobe človek potrebuje optimizmus, ak ju má prežiť. Dá sa to vôbec pri takýchto skúsenostiach?
- Je to ťažké, ale dá. Je mnoho žien v mojom veku, ktoré sa ocitli v podobnej situácii.
Spomínate v nej aj príhodu z požičovne DVD, kde ste stretli chlapca s implantovanými rohmi. Išlo o obeť demokracie?
- To je veľmi ťažká otázka. Samozrejme, každý si môže robiť, čo chce vrátane implantácie rohov, ale nepovažovala by som to za výdobytok demokracie, pretože tá dovoľuje verejne hlásať svoj názor, nech je akýkoľvek. Sloboda súčasne prináša človeku aj isté rozpaky, pretože niektorí ľudia nevedia, čo si s ňou počať. A potom prichádzajú aj také zúfalé gestá ako rohy a pár "tínejdžákov," ktorí sa prepichujú na rôznych častiach tela. To nie je sloboda, to je svojvôľa. Boh s nimi, nech si prepichnú, čo chcú, mne to je jedno, ale toho s rohami som naozaj ľutovala, pretože mal mnoho vyrážok a videla som, že je to zakomplexovaný chlapec, ktorý by veľmi rád niečo urobil, ale nič rozumnejšie mu nezišlo na um.
Spomínam to na margo názorov ľudí, ktorí si myslia, že ani priveľká demokracia ľuďom neprospieva. Niektorí si, napríklad, myslia, že demokracia je pýchou a pádom Spojených štátov a jednou z príčin teroristických útokov.
- Je to zložitý problém. Vyše polovice Američanov sú fundamentalisti, ktorí nemajú ďaleko od fundamentálnych moslimov. Sú to ľudia, ktorí sa ortodoxne držia Písma a sú dosť agresívni. Ale doteraz tam, chvalabohu, boli aj takí, ktorí mali možnosť povedať a napísať aj niečo iné, pričom sa nájdu uši, ktoré ich počúvajú. Ale strach, ktorý sa po 11. septembri v Amerike vyvolával, bol umelý. V časopise New Yorker sa napríklad objavil dobrý vtip: Dvaja policajti prichádzajú do bytu a hovoria: My sme len prišli skontrolovať, či sa správne bojíte. Médiá hlásili správy v zmysle, dávajte si pozor na moste v Bostone, pretože mu hrozí výbuch. Proti takýmto nebezpečenstvám niet obrany, nemôžete sa klepať na každom kroku. Tak sa žiť nedá. To nie je prejav slobody, to je prejav vášní, ktoré vyrastajú z nedostatku pracovných príležitostí, životnej náplne. Nie som však politológ...
Mnohí československí emigranti sú z Kanady sklamaní? Platí to aj o vás?
- Kanada má na rozdiel od USA veľmi benevolentnú emigračnú politiku. Keď príde človek do USA, automaticky sa z neho stáva Američan. Keď príde človek z Tibetu, Bratislavy do Kanady, svoju identitu si môže zachovať. Je neobyčajne tolerantná. Okrem toho jedným z jej hlavných čŕt je, že ľudia sú neuveriteľne ohľaduplní. Vy drgnete do nejakého pána s košíkom a on vám povie, prepáčte. Samozrejme, aj tu narazíte na hlupáka, ale to platí pre každú krajinu. Kanada má ešte jednu milú stránku. V dôsledku drastického počasia chodia ľudia uniformne oblečení, takže všetci vyzerajú ako proletári. Keď potom prídem domov, nemám ani poriadne šaty (smiech).
Vaše posledné knihy vydal Aspekt. Nebojíte sa, že stratíte časť čitateľov, ktorí ho predsa len s väčšími či menšími predsudkami spájajú s militantným feminizmom?
- Nie, nebojím. Problém s vydávaním kníh má každý spisovateľ. Napríklad ja vydávam vo vydavateľstve Q11 a v Aspekte. Spolupráca vznikla z ich iniciatívy a ja som im nesmierne vďačná.