Dňa 16. marca roku 37 zomrel, na tie časy vo veľmi vysokom veku 77 rokov, druhý rímsky cisár Tiberius. Rímsky ľud i patriciát si vydýchli -- skončilo sa takmer štvrťstoročie krutej vlády jedného paranoika. Nádejou pre mesto i celý známy svet sa mal stať jeho mladý nástupca a vnuk Caligula.
Servilita
Gaius Julius Caesar Augustus Germanicus, ako znelo Caligulovo pôvodné meno, sa narodil v roku 12 ako syn známeho rímskeho vojvodcu Germanica do prominentnej juliovsko-claudiovskej dynastie. Už v útlom veku sprevádzal svojho otca, o ktorom sa predpokladalo, že raz zasadne na trón, na vojnových výpravách v severnej Germánii. (Mimochodom, tam vznikla i jeho prezývka -- budúceho vládcu začali vojaci označovať novým menom Caligula, čo je latinský výraz pre malú topánku.)
Po tom, čo otca zrejme otrávili Tiberiovi agenti, trávil Caligula dlhé roky najmä v rodinnom kruhu -- niekedy až príliš úzkom. Rímsky historik Suetonius, autor známej knihy Životopisy dvanástich cisárov, detailne opisuje incestné vzťahy s jeho tromi sestrami.
V posledných rokoch svojej vlády si Tiberius povolal Caligulu na ostrov Capri, odkiaľ ovládal svoju ríšu. Servilita mu dovolila nielen prežiť vládcovu vražednú žiarlivosť, ale tiež zaujať jeho miesto.
Prvé mesiace vlády extravagantného a krutého vládcu sa niesli v znamení osláv, amnestií a rozhadzovačnosti. Pre ľud usporadúval gladiátorské zápasy, prétoriánskej garde zvýšil mzdy, zrušil Tiberiove rozsudky nad vlastizradcami, vyhnancov povolal z exilu domov.
Choroba
Už v októbri 37 však podľa Suetonia upadol do choroby, ktorej následkom bola postupná zmena správania. Začal si napríklad osobovať postavenie boha. Prikázal, aby boli z Grécka privezené sochy božstiev, dal im strhnúť hlavy a nahradiť svojou. Vlastnému božstvu dokonca zriadil chrám.
Ohováral, zatváral a dával popravovať svojich príbuzných i priateľov. O nič väčšiu úctu alebo miernosť neprejavoval k senátu. "Niektorých senátorov, ktorí zastávali najvyššie úrady, nechal behať v tóge niekoľko tisíc krokov vedľa svojho voza alebo pri obede stáť v plátennej zástere raz za svojím vankúšom, raz pri svojich nohách. Iných zas dal tajne zahubiť, avšak potom ich naďalej vyvolával v senáte ako živých, nato po niekoľkých dňoch klamlivo oznámil ich samovraždu," píše Suetonius. Podobne sa správal aj k príslušníkom iných stavov. Veľa ľudí dal zohaviť, zavrieť do klietky, kde museli liezť po štyroch, alebo prerezať pílou.
Pri verejnej hostine dal otroka za to, že ukradol striebornú súčasť ležadla, ihneď odovzdať katovi, aby mu odťal ruky. Potom bol otroka s rukami zavesenými na krku vodili okolo stolovníkov.
Porazený Poseidón
Finančné problémy, do ktorých dostal seba samého i ríšu, riešil Caligula jednoducho: rušil závety bohatých ľudí a prepisoval ich vo svoj prospech. Vyruboval tiež neznesiteľné dane. Zisk mu plynul aj z nevestinca, ktorý zriadil v cisárskom paláci.
Nečudo, že takýmto správaním, ktoré však niektorí moderní vedci pokladajú za zbytočne prehnané, si narobil Caligula veľa nepriateľov, ktorí sa usilovali o jeho život. Jeho necelú štvorročnú vládu a dvadsaťdeväťročný život ukončili členovia prétoriánskej gardy.
Antickí i moderní historici opisujú Caligulovu vládu najmä prostredníctvom jeho excesov -- dodajme, že oprávnene. V domácej politike počas jeho vlády dominovala krutosť, zlé hospodárenie, nepriateľstvo s bezpečnostnými zložkami ríše i so senátom. V zahraničnej politike Caligula neurobil nič významné, napriek tomu dal oslavovať niekoľko triumfov -- jeden z nich napríklad za víťazstvo nad bohom Poseidónom, ktorého zdolal tým, že dal na severnom pobreží Galie vrhať do mora kamene.