Situácia sa vyostrovala už dlhé roky predtým, Uhri si však nebezpečenstvo neuvedomovali. Sulejmanovi I., zvanému tiež Nádherný, situáciu uľahčili vnútorné rozpory v krajine. Stredná šľachta sa zaoberala predovšetkým vlastnou finančnou situáciou, odpustením dlhov či zrušením daní na ich mestské domy. Prebiehal tiež neustály boj medzi magnátmi a nižšou šľachtou. Drobným šľachticom sa nezdalo privilegované postavenie nemeckých kolonistických miest, ich vlastné právo, vlastné súdne právomoci a v neposlednom rade aj ich protestantizmus. V mestách vládlo národnostné napätie a občas aj protižidovské pogromy.
Rozhádaná obrana
Všetok zmätok korunoval kráľ Ľudovít II. Jagellonský. Nemal ani dostatok sily, ani dostatok prostriedkov, ani významnú medzinárodnú podporu na to, aby mohol odvrátiť nebezpečenstvo z juhu. K tomu všetkému Uhorsko stratilo možnosť čerpať pôžičky od bankárskej rodiny Fuggerovcov.
S hroziacou katastrofou Budín žiadal v listoch i prostredníctvom zvláštnych vyslancov pomoc z Benátok, Ríma, Viedne i Londýna. Pre pápeža Klementa VII. však nepriateľ nestál na Dunaji, ale v nemeckom Wittenbergu -- bol ním reformátor Martin Luther a jeho nasledovníci. Viedeň i Rím síce Uhrov povzbudzovali, ale konkrétnu pomoc neposkytli.
Napriek tomu, že ešte nedorazili posily zo Sedmohradska (dnešné Rumunsko), mladý kráľ sa rozhodol zaútočiť. Proti troj- až päťnásobnej presile vyrazil s dvadsiatimi piatimi tisíckami zle vyzbrojených vojakov. Uhri prakticky nemali delostrelectvo i pechotu, pretože vojenskí hodnostári sa azda viac ako sultánových bojovníkov obávali vlastných sedliakov, zbavených všetkých práv už od čias Dóžovho povstania.
Koniec Uhorska
Sulejman a jeho vojsko sa nemuseli veľmi namáhať -- väčšina vojska ležala po hodine a pol vo vlastnej krvi. Kráľ, ktorý utekal v plnom zbroji, sa i so svojím koňom utopil v rozvodnenom potoku. Vzápätí sa rozšírili povesti, že bol na úteku pobodaný uhorskými šľachticmi. Nejasnou tiež zostala úloha vojvodu Jána Zápoľského. Práve on mal prísť hlavnému vojsku na pomoc zo Sedmohradska. Je pravdepodobné, že zámerne vyčkával, ako sa bitka skončí. Podozrenie zosilňuje aj skutočnosť, že o tri mesiace bol zvolený za uhorského kráľa a o päť rokov sľúbil sultánovi, práve na mieste osudnej bitky, vernosť naveky.
Víťazné vojsko drancovalo Budín, rovinu medzi Dunajom a Tisou a odvlieklo desaťtisíce zajatcov. Zvyškové Uhorsko bolo v ohrození naďalej. Hneď ako Turci odtiahli, rozhoreli sa nové boje o korunu, privilégiá, Habsburgovci začali tlačiť na vytvorenie súštátia s Rakúskom. Trvalo stosedemdesiat rokov, kým sa Turkov podarilo vytlačiť. Uhorsko však prestalo byť tým, čím bolo v minulosti -- Uhorsko prestalo existovať ako samostatná politická sila. Moháč sa preto stal pre všetky nasledujúce generácie synonymom národnej katastrofy.