V knihe Nezabúdanie spomínate, že vaša prvá báseň vzišla romanticky -- z nešťastnej lásky...
-- Je to tak, len výsledkom nebola báseň, ale akási "antibáseň", ktorú po našom rozchode napísala "dáma môjho srdca" a uverejnila v prešovských novinách. Ja som jej preto chcel dať najavo, že náš rozchod ma nezlomil. Našťastie, noviny moju humoresku neuverejnili a ja som dlho pokračoval v písaní básní, akoby na jej adresu -- ale už nie posmešných, ale vážnejších textov. A aj keď týmto prvým pokusom nepripisujem väčší význam, dnes v nich vidím aj prejavy čohosi iného -- nie umeleckých ambícií, ale akéhosi nutkania, neviem, ako to presne nazvať, možno nutkania reagovať na okolitý svet, obranný reflex alebo jednoducho snahu zviditeľniť, presadiť sa a nájsť si svoje miesto medzi ľuďmi.
Ste posledným žijúcim autentickým slovenským surrealistom. Ako ste sa k tomuto avantgardnému smeru vlastne dostali?
-- Na počiatku všetkého bol Laco Novomeský. V jeho veršoch som sa prvýkrát stretol s takými menami ako Apollinaire, Nezval, markíz de Sade. V nadrealistickom zborníku Sen a skutočnosť som zasa spoznával Fábryho, Reisela, Brezinu, Žáryho, Raka i prekliatych básnikov a surrealistov Bretona a Eluarda. Horúčkovite som začal hľadať ich diela. A po určitom období som si uvedomil, že ma všetci priviedli k tomu, čo by som dnes nazval celoživotným surrealistickým dobrodružstvom.
V čom vás surrealizmus tak bytostne oslovil?
-- Môj sprievodca v dobrom i zlom bol Vítězslav Nezval, najvýznamnejší český surrealista. A neboli to len jeho "surrealistické" knihy, ktoré ma navigovali, ale celé jeho dielo. Zjednocoval ho istý, slobodný -- raz revoltujúci, inokedy harmonizujúci i provokujúci -- prúd poézie, ktorý, podľa mňa, odpovedal duchu surrealizmu. Sú mi blízke aj jeho výroky, napríklad o zvláštnej imaginárnej pamäti umelcov, ktorí často zabúdajú na príbehy a celkom jasne si dokážu spomenúť na detaily, o ich spomienkach, ktoré v nich žijú ako refrény... Možno v tom bol aj istý kus autoštylizácie, no aj dnes, po desaťročiach a istom kritickom odstupe, mám pocit, že jeho slová boli zrkadlom, v ktorom som objavil seba samého i svoju neznámu tvár.
Po vysokoškolskom štúdiu v Bratislave ste získali štipendium na Sorbonne v Paríži. Prišli ste do Paríža už názorovo vyhranený, alebo vás osobne i umelecky ešte "dobrúsil"?
-- Paríž poznamená každého, kto v ňom čo len pár týždňov pobudne, takže aj na mne určite zanechal stopy, ale pokiaľ ide o moje umelecké záľuby a sklony, tie som si priniesol z domu, z Bratislavy, ba i z prešovského gymnázia. Paríž ma ovplyvnil takpovediac "kvantitatívne". Obohatil ma o nové skúsenosti, poznatky, podnety, ale umožnil mi aj okúsiť a pochopiť -- najmä pokiaľ ide o surrealizmus -- aj jeho neznáme podoby a prejavy, ktoré som poznal iba z učebníc.
V knihe Ako som sa stretol s niektorými pozoruhodnými ľuďmi však opisujete svoje parížske stretnutia so známymi osobnosťami -- Pablom Picassom, André Bretonom, Paulom Eluardom... Neboli to osudové stretnutia?
-- V konečných dôsledkoch možno aj osudové, no v danej chvíli najčastejšie náhodné, aj keď som tie náhody spravidla vyhľadával, a kde to bolo možné, aj využíval. Ibaže tých možností bolo málo. Do Paríža som prišiel tesne po vojne, mal som 23 rokov, bol som chudobný študent, štipendista a Francúzsko bolo rovnako chudobné ako ja, vyhladované, vydrancované. Zo štipendia som si mohol zaplatiť len internát, tu i tam nejakú knihu alebo kino, ale na nejaké stretnutia v kaviarňach alebo na návštevy ani pomyslieť... Navyše, moje ambície a záľuby boli pomerne exkluzívne a presahovali moje možnosti. Aj preto moje náhodné, minútové stretnutie napríklad s André Bretonom, bolo pre mňa obrovskou udalosťou.
Minútové stretnutie?
-- Jedného dňa som zazrel na bulvári Saint Germain človeka, ktorý mi nápadne pripomenul André Bretona, ako som ho poznal z fotografie. Tak ma to šokovalo, že som za ním pobehol a rovno som sa ho spýtal, či nie je náhodou ten, ktorého mi pripomenul. Ale hej, odvetil mi prekvapene, a vzápätí sa spýtal, ako som ho poznal. Keď som mu povedal, že podľa fotografie v Nezvalovej knihe Ulice Git-le-coeur, zaviedol reč na Nezvala. Boli by sme sa možno ešte dlho takto zhovárali nebyť dcérky, ktorá začala byť netrpezlivá a ťahala ho preč. Pri rozlúčke mi ešte navrhol, aby som za ním prišiel do kaviarne U dvoch magotov, kam chodieval každý deň popoludní... Jeho pozvanie som však nevyužil, aj keď som ho tam cez kaviarenské okno viackrát videl, no vždy vo veľkej spoločnosti priateľov a ctiteľov, čo ma zakaždým odradilo... O dvadsať rokov neskôr sa mi konečne naskytla príležitosť sa s ním stretnúť: schôdzka bola dohovorená, miesto a hodina presne určené, no v predvečer stretnutia došla správa, že zomrel...
Do Bratislavy ste sa vrátili po februári 1948. Neprichádzali ste z priveľmi liberálneho prostredia?
-- Môj priateľ Laco Kalina mi počas svojej návštevy v Paríži ponúkol miesto v dramaturgii novozaloženej Slovenskej filmovej tvorby, takže moja prvá cesta viedla tam. Dostal som veľký dotazník a dva formuláre k žiadostiam o prijatie do zamestnania a do strany. Na nové miesto som bol prijatý automaticky, ale prijatie do strany bolo pre závodný výbor asi orieškom, pretože trvalo pár mesiacov, kým si ma predvolali a takmer hodinu, kým mi po dlhom úvode plnom chvály na moje pôsobenie v povstaní oznámili, že pre stranu môžem byť veľmi užitočný, aj keď v nej nebudem.
Nie je to jeden z veľkých životných paradoxov? Ľavicové názory vás oslovovali od gymnaziálnych čias...
-- Dodnes neviem, čo bolo príčinou ich rozhodnutia. Pravdepodobne môj trojročný pobyt vo Francúzsku, odkiaľ som si mohol priniesť nebezpečné myšlienky a potom i môj triedny pôvod -- otec bol živnostník, v podstate dedinský boháč... Na druhej strane ma toto rozhodnutie po februárovej situácii v Československu až tak nezarmútilo.
S čím vlastne súvisia vaše sympatie k ľavici?
-- Z rodičovského domu som si odniesol do života zmysel pre pravdu a spravodlivosť, aj nejasný pocit, ktorého zmysel som si až neskôr uvedomil úplne, hoci už vtedy mi hovoril, že človek nemôže byť šťastný sám medzi nešťastnými, pretože je súčasťou ľudského spoločenstva. Aj toto bol určite jeden z koreňov môjho neskoršieho "ľavičiarstva". Potom to bola, samozrejme, atmosféra tých rokov poznamenaná ekonomickou, politickou a mravnou krízou, rozpínavosťou fašizmu i nekompromisným postojom komunistov a Sovietskeho zväzu, ku ktorému sa upínali všetky pohľady a nádeje ako k jedinému spojencovi, ktorý nás nezradil. Po uzavretí nemecko-sovietskeho paktu zhasli aj tieto nádeje a zmocnil sa ma pocit, že vchádzame do tunela, ktorému nevidieť koniec. Jediným svetielkom bolo založenie päťčlennej komunistickej "bunky" počas mojich gymnaziálnych rokov v Prešove. Domov sme sa zvykli vracať v noci s vreckami napchatými letákmi vyvracajúcimi všetky pochybnosti, čo nás nielenže naplnilo novým optimizmom, ale aj vyzbrojilo argumentmi pre prípadné diskusie s ľudáckymi oponentmi.
Kedy skončil tento váš osobný protest?
-- Fungovali sme len počas mojich prešovských rokov na gymnáziu. Potom som odišiel domov na prázdniny, na vysokú školu do Bratislavy a keď som po roku opäť prišiel do Prešova, nenašiel som už nikoho. Troch priateľov z "bunky" transportovali do Osvienčimu. Už sa nikdy nevrátili.
Komunistický režim sa však nakoniec neosvedčil...
-- Pre tie "dané okolnosti", ktoré všetci poznáme bez toho, aby sme si uvedomili, že sú tiež naším dielom, že si ich sami vytvárame, hoci by sme sa mali radšej venovať užitočnejším veciam.
V mene slobody ako "hnutie za oslobodenie ľudského ducha" spájali sa surrealisti s rebelmi a revolucionármi nielen v oblasti umenia, ale aj na politickej scéne, napríklad s komunistickými stranami. Aj vy ste sa pokúšali zladiť surrealizmus s komunizmom (ako člen surrealistickej skupiny aj komunistickej strany) -- no nepochodili ste. Ako sa dnes pozeráte na tento pokus?
-- Ako na experiment, ktorý sa za daných okolností nemohol vydariť. Ale stál za to: ukázal, že sa to dá -- hoci v mojom prípade nešlo o surrealizmus, nanajvýš o moje surrealistické presvedčenie o možnosti a hlavne o potrebe tvorivej slobody v podmienkach socialistického zriadenia. Skutočne sme dokázali v týchto podmienkach vytvoriť diela, ktoré vošli do zlatého fondu slovenskej kinematografie.
Išlo o šťastnú súhru náhod?
-- Boli sme v tých rokoch najslobodnejšou kinematografiou na svete, bez ideologickej cenzúry, bez materiálneho obmedzovania. Vznikli desiatky veľkolepých diel a takmer rovnaký počet tvorivých osobností: Barabáš, Uher, Havetta, Jakubisko, Hanák, Solan, Tančík, režiséri, scenáristi, Vichta, Bednár, Tatarka... Dnešný politický pragmatik by to nazval megalomániou a utópiou. Áno, do nášho myslenia sa v posledných rokoch vkradli a udomácnili šablóny, podľa ktorých megalomániou je všetko, čo presahuje naše kocúrkovské miery a utópiou všetko, čo nedokáže spracovať náš trhový mechanizmus. Utópia je odjakživa na vojnovej nohe s pragmatickým realizmom takzvaného zdravého rozumu, ktorý si nevidí ďalej od nosa, pritom dnes rovnaké ako v minulosti predstavuje vrcholky básnického myslenia, ako výraz ľudských túžob po slobode a šťastí.
Na rozdiel od Paríža a Prahy sa na Slovensku surrealizmus modifikoval do podoby nadrealizmu. Prečo?
-- Netrúfam si tento zložitý proces vysvetliť a tobôž nie na takomto malom priestore. V každom prípade značnú, ak nie rozhodujúcu úlohu v tomto procese zohrali historicko-politické okolnosti -- nadrealizmus sa síce zrodil ako priamy "potomok" surrealizmu, ale naplno sa rozvinul v podmienkach vojnového slovenského štátu, hlboko poznamenaného fašizmom, nacizmom, vojnovými udalosťami, antisemitizmom a ich ideologickými dôsledkami. Je len prirodzené, že surrealizmus, ktorého ideovou základňou je dialektický materializmus a psychoanalýza -- čiže dielo dvoch Židov, Karla Marxa a Sigmunda Freuda -- musel tajiť nielen svoj pôvod, ale zakrývať aj svoj charakter.
Známy teoretik Jozef Félix však nadrealistické básne označil dokonca za pokrytecké...
-- Slovenskí nadrealisti tvorili tak, ako im to umožňovala a dovoľovala doba -- prevzali zo surrealizmu jeho "poetiku", metafory, do istej miery aj tvorivý (psychický) automatizmus, no obmedzili sa iba na slovesnú, básnickú tvorbu -- zatiaľ čo francúzsky a český surrealizmus bol ideovým hnutím "za oslobodenie ľudského ducha" a aktívne sa prejavoval vo všetkých sférach života, zaujímajúc vyhranené postoje k politike, sociálnemu útlaku, k materiálnej i duchovnej biede spoločnosti, k fašizmu, k vojne, problém slobody a revolúcie. Ku všetkému, čo hýbalo svetom v 20. a 30. rokoch minulého storočia.
Myslíte si, že hlavné myšlienky surrealizmu by mohli byť aktuálne aj dnes?
-- Surrealizmus už pri svojom zrode zaujal svojím konceptom a svojím vplyvom poznamenal niekoľko generácií básnikov a výtvarníkov -- a vošiel do myslenia každého človeka podobne ako kresťanstvo alebo antika. Som presvedčený, že dokáže osloviť aj dnes tvorivých ľudí, ktorí toto oslovenie vedia nielen vnímať, ale aj transformovať do umeleckých podôb.
Prečo dnešní spisovatelia vyvolávajú skôr úškľabky a ľútosť a ich miesto na piedestáloch spoločnosti prevzali úplne iní ľudia?
-- Je to pravda. Na druhej strane nie všetci súčasní spisovatelia na piedestál aj patria. Aj preto ich miesta prebrali rôzni pop-speváci a misky. Ale možno je to naopak. Možno ich z toho piedestálu vytlačili, pretože sa lepšie predávali.
Jedným z vašich cieľov bolo hľadanie seba samého, našli ste sa?
-- Človek v podstate k ničomu nedospeje, len k tej jame, do ktorej ho vložia (smiech). Je to len večný proces poznávania.
StoryEditor