Bohdan Sláma: Ak sa niekomu zdá môj film hlúpy, súhlasím s ním

Váš najnovší film Štěstí získal na medzinárodnej scéne niekoľko ocenení. Napriek tomu sa stretávate aj so zápornými ohlasmi. Tie vás podozrievajú z vypočítavosti a nadbiehania americkým ľavicovým filmovým kritikom...
- Kto chce, nech si počíta, čo chce. Nech si počítajú pisatelia takýchto reflexií. Jééžiš, tak nech si počítajú, čo s tým mám ja spoločné? Nič. Nič! Radšej to nebudem komentovať. Také blbosti! Pozrite, všetci používame rozum, všetci sa pohybujeme v rámci sveta, ktorý je. Každý z nás nejakým spôsobom kalkuluje alebo nekalkuluje s vecami, ktoré žije alebo nežije. Osobne som skôr priaznivcom nekalkulovania. Hľadám cestu v odovzdaní sa tomu, čo človek je, tej pravde.

Minimálne v jednej veci sa vaši oponenti nemýlili. Amerických intelektuálov ste zaujali. Steven Gaydos z časopisu Variety označil Štěstí za to najlepšie, čo v Česku od roku 1989 vzniklo.
- A kto sú tí moji hrdinovia? Čo je na nich kalkulované? Keď pochopia, čo majú robiť vo chvíli, keď sú ohrozené decká, to je akože môj kalkul? Nie! Je to jednoducho ich vnímanie, moje vnímanie... Pravdu povediac, nepovažujem ten film za dokonalý, mám s ním možno väčšie problémy ako rôzni chlapci, ktorí hovoria, čo sa počítalo, nepočítalo. V každom zábere mi prekáža asi jedna megatona vecí.
Jediné, čo viem, je, že sme sa všetci v každom okamihu snažili o to, čoho sme boli schopní. Takže, ak sa niekomu zdá môj film blbý, súhlasím s ním, nemám s tým vôbec žiadny problém.

Tvrdíte, že 80 percent úspechu tvorí dobré obsadenie. Anna Geislerová, Táňa Vilhelmová a Pavel Liška, s ktorými pracujete, predstavujú značku kvality. Neviete si pod dobrým obsadením predstaviť aj iných?
- Mňa títo herci fascinujú.

Čím?
- Ako vám to môžem opísať? Jednoducho tým, akí sú. Predsa nebudem skladať romány o tom, akí sú. Keď poviem, že ma fascinujú, tak mi, prosím, dovoľte, aby som mohol cítiť, že ma naozaj fascinujú! Fascinácia nie je niečo, čo by som mohol opísať slovami. Fascinujú ma ako ľudia, hĺbkou citov, ktorých sú schopní. Tým sa to končí. Ešte by som mohol zaspievať nejakú pesničku. Ale, žiaľ, spievať veľmi neviem, takže by som vás asi neuspokojil.

Určite existuje veľa iných fascinujúcich tvárí... Je ťažké ich nájsť?
- Žijeme na nejakom mieste a v nejakom čase. U nás v Česku sú nejakí herci, ktorí sú vynikajúci. A pre mňa navyše fascinujúci. Tak si hovorím, prečo by som mal hľadať iných, keď ma fascinujú títo. Keď ma vzrušuje predstavovať si, že by hrali tú a tú postavu? Prečo robiť niečo iné?

Súťaž v umení považujete za nezmyselnú, pre ceny si však vždy prídete.
- Vždy ich vnímam cez konkrétnych ľudí. Napríklad v San Sebastiane bola predsedníčkou poroty Angelica Houston, ktorú som dovtedy vôbec nepoznal. Pre všetkých bola pojmom. Podľa mňa je tá Adamsova rodina, v ktorej hrala, úplne blbý film, a inde som ju nevidel. Keď som ju stretol na festivale, bola úplne fascinujúca ženská. Nemal som žiadny problém okamžite pochopiť, aká je úžasná. Bola v porote a my sme vyhrali. Beriem to ako ocenenie od človeka, ktorý sa mi páči. Znamená to iba to, že film zafungoval v konkrétnych ľuďoch. Ale aj táto hodnota je pre mňa obrovská. Trebárs Angelica je super baba, a keď sme sa o Štěstí bavili, bolo cítiť, čo prežila.

Pocit samoty, ktorým sa zaoberáte v Štěstí aj v predchádzajúcom filme Divoké včely, sa v súčasnej českej kinematografii vyskytuje často. Samotári ním trpeli v meste, vaši hrdinovia na perifériách. Považujete samotu za najdôležitejšiu tému našej doby?
- Každý z nás je sám. Každý si s tým môže robiť, čo chce. Samota je základné, fatálne určenie človeka. Dovolil by som si tvrdiť, že v Štěstí je samota východiskom pre niečo, ale nie je konečným úbežníkom. Film hovorí o vzťahu dvoch ľudí - Toníka a Moniky. Teda nie je o samote, ale o láske. A že láska začína zo samoty, je prirodzené. Každý človek začína tým, že je sám, potom je milovaný mamou a otcom, neskôr zasa prejde časť života sám, kým niekoho stretne. Teda... ...ak má to šťastie.

Príbehy vašich postáv sa odohrávajú v rôznych depresívnych štvrtiach. Paneláky alebo dedinský zapadákov majú na vykreslenie smútku tú správnu atmosféru. Akoby sa inde žilo menej osamotene...
- Samota môže človeka stretnúť tak v New Yorku, ako aj v brazílskom buši, kdekoľvek. Neexistuje žiadne všeobecné rozhodnutie, že nešťastní budú žiť v panelákoch. Takto som si ja predstavil život svojich hrdinov. Neznamená to, že v panelákoch musí byť človek nutne sám, rovnako ako neplatí, že na vidieku byť sám nemôže. Človek môže byť v paneláku šťastný aj nešťastný, univerzálny model neexistuje.

Ako si rodák z Opavy zvykal v hlavnom meste?
- V Opave som chodil na gympel, nebol som nejaký výborný študent, skôr blbý. Vtedy vlastne neexistovala vysoká škola, ktorú by som chcel. Všetky humanitné smery boli strašne komoušské, na vedu som bol blbý, na umenie absolútne nesebavedomý... Keď u nás niekto študoval gympel, možnosti mal vopred dané. Tak som šiel na stavbarinu do Prahy, kde som bol schopný urobiť prijímačky, školu som bol schopný študovať... Šťastný som tam nebol. Chcel som robiť filmy. Trvalo pár rokov, kým ma vzali na FAMU. Veľmi ma tam nechceli, vždy som im pripadal blbý. Ani sa im nečudujem.

V Prahe sa vám splnil sen. Prečo ste teda odišli na vidiek?
- Z Prahy som odišiel, pretože som sa tam nikdy necítil doma, pretože som dedinského založenia. Za najväčšie šťastie a hodnotu života považujem to, že za oknom je lúka, vedľa rybník, ďalej les, to sú veci, ktoré si vážim. Ale zasa niekto iný potrebuje ku šťastiu Times Square. Každý to má inak.

Po ukončení FAMU ste dva roky pracovali v Nemecku na farme, aby ste sa oslobodili od filmu. Paradoxne, práve tam ste našli silu na Divoké včely. Iní režiséri chcú nakrúcať čo najviac, cítia sa zodpovední. Nevnímate film ako svoje poslanie?
- Vnímam to skôr ako možnosť. Poslaním sa môže stať až v momente, keď človek nájde tú úplne správnu cestu, k tomu mám ešte ďaleko. Pre mňa je to možnosť raz v tom poslanie nájsť. Keď sa mi podarí nakrútiť niečo také dobré, aby som zistil, že to poslanie bolo.

Tvrdíte, že oproti Amerike je Európa rajom kinematografie...
- No áno. V Amerike neexistuje nič z toho, čo máme tu, žiadna verejná podpora. Tu dostávame granty, ktoré umožňujú vznik takých filmov, aké sa snažíme robiť. V USA je to možné iba v sektore nezávislej kinematografie. S našimi podmienkami sa to nedá ani porovnávať. V Amerike by sme mohli robiť akurát hollywoodsky film, ktorý by bol iný, ako robíme teraz.

Slovenskí filmári sa však necítia ako v raji.
- Na Slovensku je situácia úplne strašná, teraz sa zlepšila a ešte sa zlepší. Ale keď sa v Česku nakrúca dvadsaťdva filmov ročne, prečo sa na Slovensku - kde je o polovicu menej ľudí - nenakrúca aspoň jedenásť? Vznikajú tri - štyri. No preto, že tu sa na to kašle.

Myslíte si, že naši tvorcovia rezignovali?
- Prosím? Filmári sú ľudia, ktorí chcú robiť filmy, a štát je ten, ktorý sa má usilovať, aby filmy vznikali. Keď sa štát nesnaží, keď na to kašle, keď nie sú prostriedky, tak nevzniká nič, pretože nikto nedá dohromady také peniaze. To by musel byť veľký špecialista, ktorý by zarobil dvadsať miliónov a povedal "natočte za ne film".

Čo európske fondy na podporu kinematografie? Existujú predsa rovnako pre Slovákov ako pre Čechov...
- Neexistujú! Pre európske fondy musíte mať dôkladné zázemie doma, aby ste z nich mohli čerpať. Ak doma nie je grunt, tak nemáte šancu. Nikto vám nepriloží k ničomu. Priložia vám k niečomu. Aspoň tam je nejaká snaha.

Ako sa snažíte u vás?
- Chceme, aby prešiel zákon, ktorý stále leží v senáte (minulý týždeň senát vrátil zákon o podpore kinematografie do poslaneckej snemovne na prepracovanie - pozn. red.). Rozmýšľajú nad ním, či je dostatočne pravicový alebo ľavicový, čo je úplne úchylné myslenie. V oblasti filmu a kultúry všeobecne sú totiž veci definované inak. Jednoducho, ak chceme byť hovädá, tak áno, vykašlime sa na to, nestarajme sa o to!
Nech máme multiplexy plné akčných amerických filmov, žerme konzervy, ktoré nám sem posielajú, pracujme pre automobilky, ktoré nám tu vyrábajú, nesnažme sa podnietiť aktivitu ľudí, ktorí chcú vziať život do vlastných rúk a niečo naozaj robiť! My sme vlastne radi, že ľudia sú blbí a hlúpi, pretože sa ľahšie ovládajú. To je model blbcov.

Ktorý model je ideálny?
- Snažme sa podporovať aktivitu ľudí, uvedomme si, že film tu nie je iba pre pobavenie, ale že chce zreflektovať to, s čím si v našich životoch nevieme poradiť. Že je tu nejaký všeobecne "zdieľaný" problém, ktorým sa všetci zaoberáme, snažíme sa ho pomenovať... Na to slúži umenie vo svojej pravej funkcii. A potom je to iný prístup, iná kategória.

Váš životopis pôsobí ako hotová idylka. Nemá vaše okolie niekedy problém so Slámom dokonalým?
- Tvrdím, že som šťastný? To je blbosť! Žijem život, ktorý žijem. Snažím sa žiť ho čo najlepšie. Tiež to nie je jednoduché, tak čo? Mám sa hanbiť za to, aký život žijem? Nie, nie...