Slnečný jarný deň -- rušný začiatok týždňa. Čiperná staršia dáma má naponáhlo. Od rána dvíha telefóny, vybavuje maily...
Čas ju už trochu sklonil, stále však srší energiou. Na spomienky si nájde čas tesne pred poludním. Vezme si k nim pohár vody.
Len čo si sadne, začne rozprávať. Pokojným hlasom, stručne a vecne.
Narodila sa v Bratislave v roku 1933. Keď vznikol Slovenský štát, chystala sa do školy. Rodičia ju zapísali do Bánoviec nad Bebravou -- cítili, že sa udeje niečo zlé. Po prvom ročníku sa však vrátila. "Veľmi zle začalo byť v roku 1942, keď boli prijaté tie zvláštne zákony," spomína. Jej otec potom chvíľu pracoval na stavbe cesty na dnešnej Račianskej ulici. V júni, keď odchádzali prvé transporty, z rodiny odišla sesternica. Otec viac nerozbíjal kamene -- aj s manželkou ho odviezli do Osvienčimu. Obaja do mesiaca zahynuli. "Moju matku hodili psom na appelplatzi, tí ju roztrhali," povie bez zachvenia hlasu. Emócie sa naučila ovládať -- inak sa nedá. Otec zomrel v ten istý deň v plynovej komore...
O smrti rodičov existuje záznam -- kniha mien obetí Osvienčimu. Po rokoch, keď po nežnej revolúcii navštívila Izrael, videla na vlastné oči potvrdenky na transporty vypísané maminou rukou. Po iných podrobnostiach už nepátrala.
V prvej vlne deportácií sa zachránila, pretože policajt, ktorý manželov odvádzal z bytu, nechal 9-ročné dieťa na pokoji. Zostala v Bratislave. Najskôr bývala s rakúskou vychovávateľkou, potom u príbuzných na sídlisku Nová doba. "Boli to najstrašnejšie chvíle môjho života. Nesmela som chodiť von ani sa pozerať z okna. Stála som za záclonou a plakala. Preplakala som celé týždne..."
V auguste ju vyhľadal starý otec, ktorý sa ukrýval v Kežmarku. Na falošné papiere -- s menom vychovávateľky -- začala chodiť do katolíckej školy. Na nasledujúce prázdniny sa však vrátila do Bratislavy, vypuklo povstanie, partizáni zničili mosty a musela tam zostať.
Prichýlila ju stará pani maďarskej národnosti. Tá sa živila stravovaním ukrytých Židov. Navzájom sa nepoznali. Prišli každý deň o dvanástej, najedli sa odišli späť do úkrytov. Pani mala aj neter. Angažovanú. Udala hostí svojej tety gestapu. V jeden januárový deň prišli a vybrali "hniezdo". Udavačka zinkasovala 2 000 korún za osobu.
V jej prejave necítiť hnev ani nenávisť, len trochu trpkne: "Keď nás v dobytčích vagónoch viezli do Terezína, nikto si nič nemyslel, nikto nič nevedel. Nemali sme svetlo ani pojem o čase. Ľudia prosili o vodu, ale nikto im ju nepodával. Inak panovalo hrobové ticho. Bol tam len strach."
V Terezíne stretla svoju sesternicu, ktorá sa postarala, aby sa dostala do detského domova, v ktorom sa o deti starali českí učitelia. "Za tú chvíľu nás naučili zlomky tak dobre, že po návrate, keď som nastúpila do druhého ročníka gymnázia, som celý rok nemusela študovať..."
Detaily, ktoré by ju ešte dnes dokázali vyviesť z miery, vynecháva. Spomenie si na prídel jedla: pol krajca chleba na týždeň, dve deká margarínu, trocha cukru. "Na obed nám dávali v šupke uvarené zemiaky, krúpy alebo kvaku. Keďže mám krúpy rada, vždy som všetko zjedla. Nemám pocit, že by som tam príliš schudla." Sama je prekvapená, že sa jej dodnes nezhnusili -- iný by to už nezjedol. Dobre si pamätá aj to, že 3 roky nemala na tele kus čistej bielizne, uterák či mydlo. "Vo vani som bola prvý raz od júna 1942, keď tábor oslobodili Rusi a dostala som sa s istým párom lekárov do Prahy."
Holokaust jej zobral všetko, zničil detstvo i zdravie, od deviatich rokov poznala len strach... Dlho po vojne nebola schopná o tom hovoriť. Nevedeli o tom, čo prežila, ani jej vlastné deti. Ľady sa prelomili až v roku 1989, keď nadácie oslovovali tých, čo prežili, aby vydali svedectvo. Pri prvom rozhovore, ktorý na tento podnet absolvovala, ju zachvátil kŕč plaču. Vyšlo to von so všetkými detailmi. Ľudský organizmus je silný, nedokáže však podobnú hrôzu spracovať bez následkov. "Obrazy mám stále pred očami. Pamäť je ako film, dá sa pretočiť, ale nie vymazať..."
Ďalšia dáma má iné, a predsa trochu podobné spomienky. Zuzana Bartová sa narodila v roku 1934 v Žiline v rodine lekárov.
V čase, keď začala chodiť do školy, bol ešte život znesiteľný. Keď sa začali deportácie, každý robil, čo mohol. Rodičia pani Bartovej sa rozhodli dať ju pokrstiť. Napriek židovským zvykom, ktoré udržiavali, boli ateisti a ani svoju dcéru nevychovávali v náboženskom duchu. "Pamätám si, ako sme sa asi tridsiati zhromaždili v byte rodičov môjho spolužiaka, novinára Petra Friednera. Kalvínsky kňaz nám lial na hlavy vodu..."
Takmer im to nepomohlo. Manželov Spitzerovcov odviedli v roku 1942 do zberného tábora. Zuzana bola v tom čase u príbuzných v Dolnom Kubíne. Z tábora sa im však napokon -- po troch týždňoch -- podarilo odísť. Pani Bartová dodnes nevie, ako a prečo. Domnieva sa, že pomohli otcove známosti -- bol totiž veľký humanista, lekár chudobných, poznal všetkých v meste. Svoje určite zohrali aj peniaze. Potom ďalej žili "normálnym" každodenným životom.
Rodinu rozdelila až druhá vlna deportácií. Nemci obsadili Žilinu 30. augusta 1944. Zuzanu poslali do kláštornej školy v Trenčíne, kde zostala až do januára 1945. "Bola som medzi samými cudzími dievčatami. O rodičoch som nevedela nič. Mala som najhoršie obavy, myslela som si, že už nežijú..." Zrazu však Trenčín prestal byť bezpečným miestom. O dievčati sa dozvedeli esesáci. Matka, ktorá sa dovtedy aj s otcom ukrývala v lesoch a dedine neďaleko Žiliny, zariadila, aby sa dieťa vrátilo k nej. Stretli sa 2. februára 1945. Otec sa ďalej skrýval na povale dedinského domu jednej zo svojich chudobných pacientok. Ženu s dieťaťom prichýlili známi -- rodina Gajdošíkovov. Bývali v polizbe pri kuchyni, spali na úzkej posteli. "Boli sme šťastné, že sme spolu. Zabávali sme sa časopismi z prvej republiky, ktorých mali Gajdošíkovci celé haldy...," opisuje dáma so smutným úsmevom. Mama jej počas tých dlhých dní rozprávala obsahy známych opier. V mladosti totiž často chodila do divadla...
Keď 30. apríla 1945 oslobodili spojenecké vojská Žilinu, rodina sa znovu stretla. Nie celá... Starých rodičov z maminej strany odvliekli do Osvienčimu vo februári 1945. "Nemohli prežiť ani cestu, boli starí a chorí...," hovorí Zuzana Bartová. Nevrátil sa ani mamin brat. Podľa svedectiev tých, ktorí sa vrátili, stratil nádej, rezignoval. V tábore sa už nepokúšal ukazovať Nemcom, že je schopný pracovať. Ľahol si a zomrel. Nemal ani 40 rokov.
Zuzana Bartová si myslí, že ženy znášali aj tieto obludnosti lepšie ako muži. "Je to možno dané aj fyziologicky. Ženy sa vždy snažia prežiť a zachrániť aj potomstvo, muži sa ľahšie poddávajú."
Po vojne sa Spitzerovci opäť zaradili do spoločnosti. "Snažila som sa vytesniť tieto zážitky z pamäti. Čím som však staršia, tým silnejšie cítim, ako ma to zasiahlo," hovorí pani Zuzana. Zdá sa jej, že až teraz reaguje tak, ako mala reagovať bezprostredne po "tom". Potom však študovala, vydala sa, vychovávala deti... Nemyslela na minulosť, s rodičmi sa tejto téme vyhýbali.
Dnes si však traumu priznáva, hoci -- ako tvrdí -- v spoločnosti ľudí, ktorí stratili blízkych alebo sami prešli koncentračným táborom, má pocit, že sa jej nič strašné nestalo. Spomienky sa prebúdzajú a sú čoraz živšie. Rovnako ako životopis prvej dámy sa navždy bude začínať vetou "...Moji rodičia zomreli v Osvienčime, ja som bola v Terezíne..."