Máj v roku 1945 znamenal koniec najkrvavejšieho vojnového požiaru v dejinách pre väčšinu obyvateľov sveta. Pre niektoré krajiny to však bol počiatok niekoľko desiatok rokov trvajúcej okupácie. Obeťami sa stali najmä malé, takpovediac bezbranné štáty. Americký prezident George W. Bush pri svojej nedávnej návšteve pobaltských krajín otvorene priznal, že za rozdelenie Európy po 2. svetovej vojne nesú svoj diel zodpovednosti aj Spojené štáty. Toto rozdelenie bolo začiatkom ďalšej vojny, ktorá do dejín vošla ako "studená".
Historik Dušan Kováč v úvahe Oslobodenie - dobrý koniec, zlý začiatok? o historickom význame ukončenia vojnového besnenia napísal: "8. máj znamená víťazstvo nad fašizmom, bez ktorého by sa nemohla v šťastnejších krajinách sveta rozvíjať demokracia, tolerancia, humanizmus a ďalšie hodnoty, ku ktorým sa napokon, na konci 20. storočia, otvorene prihlásili aj krajiny s menej šťastným osudom." Je to postreh, z ktorého cítiť úsmev cez slzy: naznačuje, že víťazstvo bolo len čiastočné a neprávosti, ktoré so sebou vojna prináša, si len vymenili prevlek a vo veľkej časti sveta, vo forme totalitných ríš, pretrvali aj naďalej.
Terapia v mundúroch
Americký psychológ Lawrence LeShan v knihe Psychológia vojny píše: "Z celej ľudskej histórie vyplýva, že naše nutkanie viesť ozbrojené konflikty medzi skupinami sú nesmierne silné. Ľudské pokusy o ukončenie vojen a nastolenie mieru nikdy nemali dlhodobý úspech." Už antickí mudrci vedeli, že obdobia mieru slúžia na prípravu ďalšej vojny. Čo však podnecuje ľudí, aby sa s takým nadšením vrhali do vojnových dobrodružstiev?
Podľa starovekých mysliteľov príčiny vojen treba hľadať v túžbe po posilňovaní moci, ďalej v ekonomických záujmoch a v štruktúre ľudského spoločenstva, ktorá nevyhnutne vedie k vojne.
LeShan poukazuje na to, že v pozadí túžby po vojne je rozpor medzi dvomi potrebami: potrebou byť samostatným jedincom a potrebou byť súčasťou čohosi väčšieho. Vojna toto napätie odstraňuje: na jednej strane totiž posilňuje vedomie vlastnej existencie a ponúka možnosť splynúť s čímsi veľkým a intenzívnym, "byť notou, ktorá bola zakomponovaná do symfónie".
LeShan vo svojej knihe uvádza štyri psychologické motivácie vojny: 1. substitúcia agresivity; 2. projekcia pochybností o sebe samom a sebanenávisti; 3. chýbajúci zmysel a účel života; 4. potreba väčšej spolupatričnosti. Zoológ Matt Ridley v knihe Pôvod cnosti píše, že v prípade vojny inštinkty, pobádajúce nás do spolupráce, ustupujú "inštinktom pre genocídny tribalizmus, ktorý je faustovskou cenou, ktorú platíme za našu solidaritu s vlastnou skupinou".
Riadená genocída
Druhá svetová vojna je dôležitým, výstražným historickým, psychologickým i sociologickým fenoménom nielen preto, lebo bola dosiaľ najväčšia a najmodernejšia, ale aj preto, lebo predstavovala prekročenie hraníc v niekoľkých ohľadoch. Ukázala, že systematická genocída je možná. "Keď sa sna o modernosti zmocní absolútna moc, ktorá dokáže monopolizovať moderné nástroje racionálneho konania, a keď sa táto moc oslobodí od účinnej spoločenskej kontroly, nasleduje genocída," píše Zykmunt Bauman v knihe Modernosť a holokaust.
Vyvraždenie 6 miliónov Židov bolo však kynoženie "spoločensky kontrolované", vopred ospravedlňované rozdielnosťami medzi rasami. Plánovaná likvidácia židovského obyvateľstva navždy zmenila nielen mejkap, ale aj dušu Európy. Klasická, kultivovaná Európa vyletela komínmi Auschwitzu, povedal raz maďarský spisovateľ Mihály Kornis. Meštiacky svet bol vystriedaný svetom nivelizácie a nevzdelanosti a tradičné etické hodnoty sa stali nedôveryhodnými. "Nacistická revolúcia bola grandióznym cvičením v sociálnom inžinierstve," napísal Bauman. "Cvičenie v sociálnom inžinierstve" prebiehalo aj mimo Európy a neskôr slúžilo a vlastne podnes slúži v niektorých totalitných štátoch ako nasledovaniahodný príklad.
Kolónie vracajú úder?
Aj rasizmus možno v podstate považovať za vojnu; je to vlastne tichá, podpovrchová vojna, systematické pestovanie nenávisti, medzi skupinami, ktoré sa od seba niečím odlišujú. Strach z inakosti, ktorým sa rasistické ideológie živia, môže rozpútavať ozbrojené konflikty, viesť k etnickým čistkám, no rovnako dobre si nažíva aj v čase mieru, aj v krajinách, kde riziko autoritárskeho režimu je pomerne nízke. Príkladom je Nemecko, kde skupiny "vzkriesených" neonacistov pokladajú výročie ukončenia 2. svetovej vojny nie za deň oslobodenia, ale porážky. Volajú po skoncovaní s nemeckým "kultom viny".
Súčasný rasizmus, opierajúci sa o ideové posolstvá z čias 2. svetovej vojny, je reakciou na prílev "pracovných síl" z tretieho sveta. Masy zbedačených Afričanov, Arabov, Indov prúdiacich do bohatších krajín Európy symbolizujú akýsi "protiúder" bývalých kolónií: dosiaľ tretí svet živil koloniálne mocnosti - odteraz zbohatnuté štáty majú dať chlieb potomkom vykorisťovaných. Môže byť napätie medzi bohatými a chudobnými zárodkom ďalších globálnych konfliktov?
Upevňuj mier, pripravuj sa na vojnu
Dajú sa identifikovať signály, ktoré jasne naznačujú, že spoločnosť smeruje k vojne? LeShan hovorí o troch myšlienkach, ktoré by sa mali chápať ako nepriaznivá predzvesť: "Myšlienka, že tu existuje nepriateľský národ, ktorý zosobňuje diabla. Keby bol tento diabol porazený a vymetený, svet by sa stal rajom. (Predovšetkým druhá veta predznamenáva nebezpečný signál. Prvá veta môže byť nakoniec pravdivá, pozrime sa na Tamerlánove hordy či na Hitlerovo Nemecko.)" Druhá myšlienka podľa LeShana hovorí, že podniknúť niečo proti takémuto nepriateľovi je vlastne cesta k sláve. No a tretia myšlienka je, že ak niekto s uvedenými myšlienkami nesúhlasí, je zradca.
Pocit ohrozenia národov - teda predstava, že sused je diabol, ktorý ma chce zničiť - často vedie k vytváraniu rôznych paktov, dohôd, spolkov, zmlúv o neútočení. K predzvestiam vojny, ktoré vo svojej knihe spomína LeShan, možno azda pridať aj snahu upevňovať mier prostredníctvom spolčovania. Dejiny sú plné paradoxov, ktoré jasne ukazujú, kam vedie zdôrazňovanie spojenectva: krátko po uzavretí nemecko-sovietskej zmluvy o neútočení nasledoval Hitlerov útok.
Aj desaťročia po 2. svetovej vojne poznamenalo napätie sprevádzané množstvom paktov (OSN, NATO, Varšavská zmluva, ASEAN...), zmlúv (Salt I, Salt II...) a summitov (naposledy Bratislava a Moskva) medzi najväčšími mocnosťami sveta. Ozbrojená rivalizácia medzi svetovými veľmocami pokračovala ďalej jednak v podobe pretekov v zbrojení a jednak vo forme lokálnych konfliktov. Kórea, Kuba, Vietnam, Afganistan, Náhorný Karabach, Irak - to všetko sú neúprosné zrkadlá nastavené nevydarenému mierotvornému úsiliu medzinárodného spoločenstva...
Dojímavé symetrie
Stalo sa samozrejmosťou, že o uchovanie mieru sa majú starať tí najsilnejší. Posledných šesťdesiat rokov túto zodpovednosť viac-menej úspešne niesli na pleciach Spojené štáty a dnes už bývalý Sovietsky zväz. Pre presnosť však treba dodať, že garantovanie mieru sa chápalo skôr globálne než lokálne. Uplynulé desaťročia boli predsa plné drobných, no nesmierne krutých miestnych vojen. A veľmoci na seba nezaútočili v obave z najmodernejších zbraní hromadného ničenia. Aká irónia: nenarušiteľnosť mieru zaručovali jadrové zbrane!
Ďalšou pozoruhodnosťou tohto nebývalo dlhého mierového obdobia boli metamorfózy partnerstva USA a Ruska: "liberálny" Chruščov mal svojho "ľudového" Kennedyho; nemohúci Brežnev svojho váhavého Cartera; akčný premožiteľ "ríše zla" Reagan svojho muža činov Gorbačova; zabávač Clinton svojho alkoholika Jeľcina; rázny a suchársky G. W. Bush svojho uvážlivého a chladného Putina... Dojímavá symetria! Poslední dvaja z menovaných stoja pravdepodobne na prahu opätovného ochladzovania vzťahov. Vzájomnej kritiky pribúda každý deň, každá oslava, každý ďalší summit sa stáva príležitosťou povedať na adresu toho druhého ostrejšie, pikantnejšie slovo. Človek môže nadobudnúť dojem, že to všetko je dokonale zinscenované. Riadiť veľké ríše si vyžaduje značný zmysel pre sociálne inžinierstvo. Dávkovanie mieru a vojny, teda riadenie pohybu más takýmto inžinierstvom nepochybne je.
Nemožno teda vonkoncom vylúčiť, že šestnásť rokov po páde "železnej opony", ktorú utkali v Jalte, sa schyľuje k novej studenej vojne: svet potrebuje dynamizmus, a ten sa bez polarizácie nezaobíde. A to nielen v časoch vojny, ale ani v časoch mieru.