Otto von Bismarck, takmer 30 rokov železným kancelárom

Narodil sa 1. apríla 1815 na rodinnom sídle v Shonhausene v Starej marke. V Gottingene a Berlíne študoval právo, po úradníckej praxi v Postupime opustil štátnu službu a začal spravovať rodinné statky. Pod vplyvom svojej manželky Johanny, rodenej Puttkamerovej, sa výrazne prehĺbil jeho vzťah ku kresťanskej viere. Stal sa spoluzakladateľom Kreuzzeitungpartei, ktorá predstavovala najkrajnejšie krídlo konzervatívcov a v rokoch 1851 až 1859 zastupoval Prusko ako vyslanec Spolkového snemu vo Frankfurte nad Mohanom. Od začiatku svojej politickej kariéry sa zasadzoval o zrovnoprávnenie Pruska a rozhodne odmietal nárok Rakúska na vedúcu úlohu v Nemeckom spolku z roku 1817. Viedlo to k posilneniu dualizmu medzi obidvoma mocnosťami. Už vtedy dospel Bismarck k názoru, že v spolku je málo miesta pre dve veľmoci a jedna z nich bude musieť ustúpiť. Tento osud mal, podľa neho, postihnúť Rakúsko.

Vznik ríše
V období "novej éry" bol Bismarck v rokoch 1859 až 1862 preložený ako vyslanec do Petrohradu. Sám túto novú pozíciu chápal ako "uloženie do nevského ľadu". V tom čase sa medzi kráľom a vojenským kabinetom na jednej strane a parlamentom, ktorý ovládala liberálna väčšina, na druhej strane, zostroval konflikt v súvislosti s otázkou zvyšovania vojenského rozpočtu a financovania reformy armády. Kráľovi nakoniec neostávalo nič iné, než povolať riešiť tento problém práve Bismarcka - medzitým už vyslanca v Paríži - a poveriť ho vedením vlády, pretože Bismarck netajil svoje odhodlanie presadiť reformu, v najhoršom prípade aj bez súhlasu parlamentu. Bismarck zamýšľal zjednotiť Nemecko pod vedením Pruska. Toto zjednotenie muselo však podľa jeho mienky prebehnúť "zhora", spoločným rozhodnutím panovníkov, a nie pod tlakom liberálneho a národného hnutia. Tomuto zámeru však stálo v ceste Rakúsko. Preto šiel dôsledne za svojím cieľom vyradiť Rakúsko ako ďalšieho uchádzača o vedúcu pozíciu v budúcom Nemecku. Podarilo sa to v roku 1866 v krátkom vojenskom ťažení, zakončenom rozhodujúcou bitkou pri Hradci Královom.
Podobu Nemeckej ríše a jej ústavu potom pripravoval pre Severonemecké spolky - spolkové štáty skladajúce sa z dvadsiatich dvoch malých a stredne veľkých štátov a zo slobodných miest Hamburg, Brémy a Lubeck - ktoré vznikli ako dôsledok prusko-rakúskej vojny na sever od Mohanu. Toto spoločenstvo predstavovalo v procese nemeckého zjednocovania prechodné štádium, ktoré bolo pre ostatné európske veľmoci ešte stráviteľné.

Zakladateľ sociálneho štátu
Obratné využitie pocitu národnej hrdosti, ktorý sa pri začatí vojny s Francúzskom, v roku 1870, zmocnil takmer celého nemeckého obyvateľstva, umožnilo založenie Nemeckej ríše, ktoré bolo so súhlasom všetkých nemeckých panovníkov zavŕšené 18. januára 1871 vo Versailles, ešte v priebehu vojny. V novom nemeckom cisárstve sa Bismarck stal prvým ríšskym kancelárom. Múdrou a vyváženou politikou sa mu podarilo začleniť novú ríšu medzi ostatné európske veľmoci a zaistiť ju aj zo zahraničnopolitického hľadiska majstrovsky budovaným spojeneckým systémom. V rámci vnútornej politiky sa Bismarck svojimi konzervatívnymi postojmi, všetkými prostriedkami, usiloval o obranu monarchie proti liberálnym, demokratickým a socialistickým hnutiam.
Podcenil však spoločenské zmeny, ktorými Nemecko prechádzalo v dôsledku industrializácie. V tzv. kulturkampfe, ťažení proti katolicizmu ako politickej sile, utrpel porážku, práve tak ako pri pokuse vyhlásiť novú politickú silu - sociálnu demokraciu - za nepriateľa štátu a potom ju zničiť zákonom namiereným proti socialistom. Za epochálny čin jeho vlády je dodnes považované vyhlásenie sociálnych zákonov. Už v časoch neúprosného potláčania sociálnej demokracie plánoval Bismarck pozitívnu sociálnu politiku štátu. Jeho zámerom bolo zlepšiť konštruktívnymi štátnymi zásahmi sociálnu situáciu robotníctva, a tým ho nielen získať pre štát, ale zároveň tak oslabiť jeho politickú organizáciu.

Nevďak
Sociálno-politický program bol na pôde Ríšskeho snemu ohlásený posolstvom cisára Wilhelma I. 17. novembra 1881. Počítalo sa v ňom so zavedením poistenia robotníkov v prípade nehody, choroby, invalidity a staroby. Po smrti cisára Wilhelma I. a o niekoľko mesiacov aj cisára Friedricha v roku 1888 sa vzťah medzi novým panovníkom Wilhelmom II. a Bismarckom výrazne zhoršoval. Rozdielne názory na to, ako riadiť štát a kto má v tom mať hlavné slovo, viedli k Bismarckovmu prepusteniu. "Starý lodivod" tento čin chápal ako osobnú urážku a nikdy to novému cisárovi neodpustil. Cisár, ktorý by sám bol rád svojím vlastným kancelárom, nebol osobnosťou, ktorá by dokázala zaplniť medzeru vo vedení ríše po Bismarckovom odchode z politickej scény.
Sedemdesiatpäťročný kancelár sa s potupnou porážkou nemienil zmieriť a svoju osobnú nenávisť si vylieval pri písaní pamätí. Jeho prirodzená úcta k cisárskemu majestátu mu však bránila v ich publikovaní. V roku 1894 zomrela jeho milovaná manželka. Od Bismarckovho prepustenia bola nahnevaná na hohenzollerovských nevďačníkov a ich pomocníkov. "Som jediným monarchistom v tomto dome, všetci ostatní sú republikáni," hovorieval po jej smrti svojim návštevníkom. V chvíľkach depresie predvídal zánik monarchie a za jej ničiteľa označoval Wilhelma II.
V roku 1898 sa jeho stav rapídne zhoršil. Stále bol ešte plný hnevu, ale tentoraz už iba voči vlastnej nemohúcnosti. "Čaká ma už iba jeden šťastný deň - keď sa viac neprebudím." Jeho myseľ zostávala stále svieža a bystrá, politické udalosti sledoval dokonca aj na smrteľnom lôžku. Keď sa blížil koniec, polihoval, občas rozprával a chvíľami si sám pre seba spieval. Jedinou knihou pri jeho posteli bol zväzok Schillerových básní. Šesť hodín pred svojou smrťou zodvihol ruku a zvolal: "To je nemožné z etických dôvodov." Veľký herec ovládal svoju úlohu až do poslednej chvíle. Zomrel 30. júla 1898, krátko pred jedenástou hodinou večer.
Na sarkofágu zakladateľa ríše je, podľa jeho vlastného želania, vytesaný vyčítavý nápis: "Verný služobník Wilhelma I."