Adolf Hitler sa stal ríšskym kancelárom 30. januára 1933, čím nacizmus oficiálne prevzal moc v Nemecku. Bezmála trištvrte storočia od tejto smutnej udalosti pritom nie je zďaleka zažehnaná hrozba, že by sa niečo podobné v Európe mohlo zopakovať. Fašizmus a extrémistické tendencie sú na vzostupe, a nejde pritom "len" o výstrelky pomätených mládežníkov s hlavou vyholenou zvnútra i zvonku. Tieto vplyvy znepokojujúco prenikajú aj do vysokej politiky.
Fašizmus a nacizmus
Medzi fašizmom a nacizmom pritom existujú rozdiely. Názov fašizmus pochádza z latinského výrazu fasces, čo boli v starom Ríme zväzky prútov so zasadenými sekerami, ktoré používala osobná stráž rímskych cisárov. Zväzky prútov symbolizujú jednotu, rímske fasces zároveň aj militarizmus a moc. Fašizmus možno charakterizovať silným dôrazom na národnú jednotu, založenú na vyzdvihovaní národnej príslušnosti nadovšetko.
K ďalším charakteristikám patrí podľa politológa Ľuboša Blahu podriadenie sa autorite, prísny poriadok a disciplína, ultrakonzervativizmus, xenofóbia, militarizmus a latentný (skrytý) rasizmus. "V ekonomickej oblasti je to korporativizmus, čiže žiadny voľný trh a pluralita, ale silné spoločnosti a štát, ktorý ich kontroluje." Fašistickými štátmi boli napríklad Mussoliniho Taliansko, Francovo Španielsko či Salazarovo Portugalsko.
Nacizmus (názov z nemeckého Nazionalsozialismus -- národný socializmus) má všetky znaky fašizmu, z politologického hľadiska však k nemu pridáva otvorený rasizmus (namiesto latentného rasizmu) a antisemitizmus. Príkladom bolo Hitlerovské Nemecko. O slovenskom štáte sa stále medzi odborníkmi vedú spory, či bolo "len" fašistické, keďže svojich Židov a Rómov nelikvidovalo dobrovoľne, ale ako vazal Nemecka z donútenia, alebo aj nacistické.
Mraky nad Európou
Rastúcej podpore sa v mnohých členských krajinách Európskej únie tešia populistické nacionalistické strany, ktoré sa nie vždy explicitne hlásia k fašistickému dedičstvu a symbolom, ale ideologicky a hodnotovo sú definovateľné ako fašistické. Politológ Blaha však upozorňuje, že fašistická strana Alianza Nacionale bola ešte donedávna súčasťou vlády talianskeho premiéra Berlusconiho.
V poľskej vláde zase sedia ministri za ultranacionalistickú Ligu poľských rodín. Rakúski ľudovci donedávna vládli so stranou Slobodných: tú doviedol do netradičnej koalície radikálny pravicový populista Jörg Haider (dnes už má svoju politickú stranu): Slobodní sa síce nikdy oficiálne nehlásili k fašizmu, ale vyhranená nedôvera voči prisťahovalcom patrila medzi ich hlavné programové priority. Podobne sa profiluje Le Penov Národný front vo Francúzsku. "Nemožno ho charakterizovať ako priamo fašistickú stranu, je však xenofóbna a homofóbna," dodáva Blaha.
Strasti v Bruseli
V Belgicku či tradične vysoko tolerantnom Holandsku, majú v poslednom období silnú podporu strany so xenofóbnou agendou. Napríklad strana List pod vedením Pima Fortuyna mala pred zavraždením svojho vodcu v roku 2002 podporu vyše 20 percent. Silnú podporu majú extrémistické strany v pobaltských krajinách, v Rumunsku aj Bulharsku. "Dokonca v Európskom parlamente vznikla prednedávnom poslanecká skupina Nezávislosť/Demokracia, ktorá je ultranacionalistická. Veľkým problémom je tiež nárast fašistických tendencií v Nemecku, najmä v bývalej NDR žne úspech Národnodemokratická strana (NDP)," vysvetľuje Blaha.
Nemusíme však cestovať ďaleko. Aj u nás donedávna oficiálne pôsobila ako politická strana extrémistická Slovenská pospolitosť, isté xenofóbne prejavy pritom nie sú cudzie ani vládnej SNS.
Islam
Fašistické a nacistické prejavy nie sú doménou len bieleho etnika. Otvorené rasistické prejavy možno pozorovať napríklad zo strany černochov v USA, kde sú v niektorých mestách dokonca černošské štvrte, kam sa neodporúča bielym ani vstúpiť. Isté prejavy rasizmu možno badať aj u slovenských Rómov, aj keď u nich je to skôr živelné a spontánne, a podľa Blahu by bolo ťažko za tým hľadať nejakú ideológiu.
V Európe sa však v poslednom období začal rozmáhať ideový smer, ktorý je hodnotovo identický s fašizmom. Je ním islamský fundamentalizmus. "Podobne ide o autoritársku ideológiu postavenú na disciplíne, viere, podriadení sa autorite a podobných hodnotách, ktorými je charakterizovaný fašizmus," tvrdí Blaha. Islamský fundamentalizmus je do značnej miery zodpovedný aj za vzrastajúci antisemitský vandalizmus a útoky na Židov v západnej Európe, ktoré tak nemožno pripisovať len neonacistom. Na druhej strane, podobne ako v 30. rokoch nahrával fašistom strach väčšinového obyvateľstva z boľševizmu a vývozu komunistickej revolúcie, v súčasnosti túto funkciu čiastočne supluje strach zo šíriaceho sa islamu.
Návrat netvora?
Podľa historika Valeriána Bystrického je však nepravdepodobné, aby sa nacizmus mohol do Európy vrátiť v takej forme, v akej prevzal moc v roku 1933. Vtedy pôsobilo viacero faktorov, ktoré dnes absentujú. Išlo najmä o ekonomickú zúboženosť krajiny, spôsobenú svetovou hospodárskou krízou a ponižujúcimi reparáciami za škody spôsobené Nemeckom v prvej svetovej vojne.
Ekonomická frustrácia potrebovala urgentne riešenie a žiadala pomenovať vinníka. Komunisti obvinili vykorisťujúcu triedu kapitalistov. Nacisti mali naporúdzi vysvetlenie, že za príkoria môžu víťazné mocnosti z vojny, voči ktorým pretrvával silný pocit krivdy, ďalej boľševici a Židia. Tí jednak boli vždy ľahkým terčom útoku, navyše ich majetok predstavoval lákavý zdroj príjmov pre štát. "Ďalší faktor, ktorý v súčasnosti už neplatí, bola v tom čase neexistujúca predchádzajúca historická skúsenosť Nemecka s demokratickou formou riadenia spoločnosti."
"Nič nám nechýbalo"
Sú však vplyvy, ktoré čas nezmazal, navyše prichádzajú nové momenty, ako napríklad spomenutý islamský fundamentalizmus, ktorý sa teší čoraz väčšej podpore. Podľa Blahu môžu byť fašizmus a nacizmus lákavými z viacerých dôvodov, napríklad socializačných, kde vyniká ľudská potreba zviditeľniť sa a zároveň "patriť do partie". S tým súvisia emocionálne faktory, napríklad vykrikovanie hesiel so zdvihnutou pravicou, hákové kríže a iné esteticky silné symboly majú výrazný emocionálny efekt najmä na ľudí, ktorí sa cítia dobre v dave.
Netreba podceňovať ani sociálno-ekonomické faktory, napríklad chýbajúce rodinné zázemie či skratkovité vnímanie zhoršenej ekonomickej situácie niektorých jednotlivcov ako dôsledku toho, že "imigranti nám berú prácu". K ideologickým faktorom radí Blaha skutočnosť, že nacizmus poskytuje ľahko pochopiteľný a jednoduchý model sveta na "dobrých a zlých", čo oslovuje najmä inteligentne menej zdatných jednotlivcov.
Špecificky na Slovensku prispievajú navyše k podpore neonacistických skupín nejednoznačné postoje spoločenských a politických elít k fašistickému slovenskému štátu. Ak napríklad taká vysoká autorita ako arcibiskup Ján Sokol povie, že za slovenského štátu tu bol blahobyt a "nič nám nechýbalo", možno si ani neuvedomí, akú pohromu a zmätok tým môže spôsobiť v hlavách neskúsených mladých ľudí.
Prevencia a razancia
Aby zlo triumfovalo, stačí mu, keď slušní ľudia neurobia nič. Blaha prízvukuje, že zastaviť vzmáhajúci sa extrémizmus možno len ak sa proti nemu rozhodne postavíme. Skutočných presvedčených neofašistov a neonacistov je totiž menšina, veľká časť z týchto ľudí sa len identifikuje s davom a možno ich priviesť "do normálu" preventívnymi opatreniami. Citlivá imigračná politika, štátna podpora informačných a protirasistických kampaní, výchova k hodnotám ako tolerancia, sloboda a pluralizmus či k úcte k ľudskému životu ako k najvyššej hodnote, to sú len niektoré z preventívnych opatrení, ktoré nesmú byť zanedbané.
Naopak, represia musí napríklad obsahovať zvýšenie trestnej sadzby za rasovo motivované útoky, či už fyzické alebo slovné. Len kombináciou neutíchajúceho apelu na zdravý rozum a tvrdej represie možno zvrátiť nepriaznivý trend vzostupu fašizmu.