Aneta Langerová: Patrím do šoubiznisu, ale chcem ísť vlastnou cestou

Na úvod dovoľte nezvyčajnú otázku. Môžeme spolu hovoriť po slovensky?
- Áno, slovensky rozumiem.

U českých tínedžerov to nie je vždy isté...
- Spočiatku som mala problémy, ale dnes to už ide. Keby som nerozumela, tak mi nejaké nezrozumiteľné slovo budete musieť preložiť.

Na českej hudobnej scéne už dlhodobo dominujú stále tie isté tváre. Neprekáža vám, že musíte bojovať o svoje miesto s takýmito dinosaurami?
- Mne to neprekáža, ale iste by sa tam malo pohybovať niečo nové. Na českej hudobnej scéne sa pohybujú aj iní ľudia ako títo dinosauri, ale nie sú to ľudia, ktorí by išli do televízie a pútali na seba mediálnu pozornosť. Človek, ktorý chce poznať niečo zaujímavé alebo nové, si zájde na festival, kde je veľa kapiel, ktoré hrajú aj inú hudbu. Kto chce, ten si ich nájde, akurát, že ich nie je tak vidieť a tí hudobníci nie sú takí známi.

Nedá sa potom spojiť príjemné s užitočným a prezentovať svoju tvorbu v televízii?
- Myslím si, že v televízii som sa už objavovala dosť. Pomohlo mi to, dostala som šancu, ktorú chcem využiť. Ale nechcem to využiť tak, že svoju získanú slávu využijem prostredníctvom televízie. Chcem si svoje pôsobenie rozložiť na dlhšie a vyberiem sa inou cestou. Budem radšej chodiť po festivaloch s hudbou, ktorá sa mi páči, aby som za sebou niečo mala.

Vaši kolegovia z finále súťaže Česko hledá Superstar Sámer Issa, Tomáš Savka či Šárka Vaňková sa objavujú v seriáloch, majú vlastné talkšou. Vám by sa to nepáčilo?
- Jednoducho mi to nevyhovuje. Ja si radšej urobím nejaký koncert a budem spievať. Nepotrebujem hovoriť a rozprávať vtipy. To nie je môj štýl. Iste, mala som aj ponuky na podobné programy. Mala som aj ponuku na vlastný program v televízii. Jeden taký aj vznikol - bolo to v rámci krstu mojej platne. Ale celý program sme poňali tak, že sme len spievali a uviedli účinkujúcich.

Na koncertoch ste strávili celé leto. Absolvovali ste turné, vystupovali na hudobných festivaloch. Čo vám to prinieslo?
- Postupne som sa uvoľňovala, zisťovala som, čo si môžem na pódiu dovoliť. Teraz som už oveľa viac oťukaná. Spokojne si chodím po javisku a užívam si to spoločne s ľuďmi. Ale tiež som pochopila, že skutočný super koncert sa nedá naplánovať, aj keď si to veľmi želáte.

Nedávno ste získali dve hudobné ceny Anděl v kategóriách speváčka roku a objav roku. Ako brali váš úspech vaši starší kolegovia?
- To neviem. Na to by ste sa museli skôr spýtať ich. Ale necítila som nejaký extra tlak, akurát od niektorých jedincov. Ale to je asi normálne.

A vy sama ste sa ako cítili?
- Necítila som sa moc dobre. Človeka to síce poteší, ale ja mám stále pocit, že je to moc urýchlené. Že som tie ceny dostala za niečo, čo som ešte neurobila. A ani som všetky tie ceny nestihla veľmi vnímať.

Richard Krajčo v súvislosti s vaším úspechom vyhlásil, že Superstar zabíja prirodzenú hudbu a že objav roku mal vyhrať niekto, kto si svoju cestu prešliape sám...
- Už som hovorila o tom, že som sa necítila najlepšie. Mala som pochybnosti a hovorila som to aj na pódiu. A nepotrebujem to počuť od niekoho iného. A ak nám pán Krajčo potom volá a chce sa za svoj výrok ospravedlniť, tak sa mi to zdá zvláštne. Ale už je za mnou, nechajme to tak.

Väčšina finalistov českej Superstar, podobne ako vy sama, sa vydala cestou poprocku. Nie je to len recyklácia starých hudobných štýlov?
- To, čo má byť nové, si každý musí uvedomiť do budúcnosti. Preto som celý tento rok venovala tomu, že som veľa cestovala, aby som mala inšpiráciu na ďalšiu platňu. Robila som to aj kvôli tomu, aby som sa niečo naučila a zistila, aké mám možnosti a aby som viac poznala hudobný svet, pretože som predtým žiadne skúsenosti nemala. Dnes ich už mám, ale zo začiatku som len dostala termín a materiál, z ktorého som si mala zložiť svoje vystúpenia. Platne finalistov Superstar vznikli asi týmto spôsobom, ale ten, kto bude mať väčšiu odvahu, sa pustí do toho, čo mu je skutočne blízke a prinesie niečo nové a originálne.

Vydali ste svoj debutový album, máte za sebou koncertnú šnúru. Už máte jasno v tom, akou cestou pôjdete?
- Niekde som povedala, že mám rada rock a naraz zo mňa bola v očiach ľudí veľká rockerka. Tak som si povedala - že takto už nie. S kapelou sme sa dohodli, že sa dopredu nebudeme uzatvárať do nejakých žánrov. Sme vo vývoji. Je mi jedno, či z nás vylezie rock, džez alebo niečo iné Oveľa podstatnejšie je, aby sa mi to dobre spievalo, aby som cítila hudbu, ktorá v tom musí byť.

Podľa producenta Ivana Krála sa skôr či neskôr budete musieť na niekoho obrátiť s prosbou o pomoc. Hovorí, že budete potrebovať človeka, ktorý vám bude rozumieť. Má pravdu?
- Úprimne sa priznám, že pomoc potrebujem. Ak je niekto, komu ozaj dôverujem, tak je to Michal Hruza zo skupiny Ready Kirken, ktorý pre mňa napísal Vodu živú. To je človek, o ktorom som si istá, že mi nechce ublížiť, že to jednoducho myslí dobre. Preberám s ním všetko, čo robím. Dodal mi aj odvahu, aby som vymenila kapelu.

Existuje ešte niekto, komu v tejto brandži dôverujete?
- Nie, chodí za mnou veľa ľudí a hovorí: "Počuj, keby si potrebovala, príď za mnou." Ale ja jednoducho ešte neviem posúdiť, či to ten alebo onen so mnou myslí dobre alebo nie. Ale u toho Michala som si akosi podvedome istá.

Na jednej strane odmietate mašinériu šoubiznisu, na strane druhej ste sa chtiac-nechtiac stali jej súčasťou. Nie je v tom paradox?
- Nemám s tým až taký problém. Aj keď si uvedomujem, že som jej súčasťou, snažím sa do nej dobrovoľne nezaraďovať sa a snažím sa ísť svojou ťažšou cestou. Nebaví ma riadiť sa podvedomými pravidlami šoubiznisu, ktoré sa mi zdajú nezmyselné. Myslím si, že človek má robiť niečo, čo sám uzná za vhodné, takže pre mňa tie pravidlá neexistujú.

Vybrali ste si za manažéra vlastného brata. Neveríte profesionálom?
- Neverím im a myslím si, že to azda ani nie je možné. Keby to mal na starosti akýkoľvek manažér a bral by to ako svoje zamestnanie a chcel na tom čo najviac zarobiť, bolo by to úplne iné, ako keď to má na starosti brat, ktorému dôverujem. Manažéri podieľajúci sa na súťaž, sa začali hádať, komu vlastne patrím. To bolo neskutočné. Ponúkali mi na podpis zmluvy, podľa ktorých by som sa nemohla slobodne rozhodnúť, či sa zúčastním na tej alebo onej akcii. Pomaly to vyzeralo tak, že by som mala vystupovať s logom sponzora na čele. Čím ďalej tým viac som si uvedomovala, že sa od toho musím odpútať.